Narodil sa 20. septembra 1902 v gemersko-malohontskom mestečku Tisovec. Jeho otec, skalický rodák, tam prišiel za učiteľa cirkevnej ľudovej školy. Po predčasnej smrti prvej manželky, s ktorou mal syna Dušana, sa oženil druhýkrát s Máriou Adelou Vranou, s ktorou mal dcéry Oľgu, Boženu a Vieru a synov Miroslava a Vladimíra. Deti vyrastali v láskyplnej rodine, plnej nehy a pohody, akú vie vykúzliť iba matka. V tom čase boli v Tisovci dve cirkevné a jedna štátna škola. Po slovensky sa vyučovalo len v evanjelickej škole a do tej začal chodiť aj malý Vlado. Na bezstarostné detstvo s láskou spomínal v listoch venovaných manželke, ktoré písal v rokoch 1940 – 1941 v britskom intervenčnom tábore a neskôr vyšli v spomienkovej knihe Nedokončená kronika.
Alina Ferdinandy: Vladimír Clementis, busta, bronz, sedemdesiate roky.
Po skončení ľudovej školy sa rodičia rozhodli poslať syna študovať na gymnázium do Skalice, kde už bol aj jeho starší brat Miroslav. Vladimír tam nebol šťastný a obdobie stredoškolského štúdia nazval „málo závideniahodným životom“. V júni 1921 sa jeho „trápenie“ skončilo, zmaturoval s najlepšími známkami a dostal odporúčanie na štúdium na vysokej škole. Stál však pred dilemou, čo ďalej? Odmalička veľa a rád čítal, preto sa pohrával s myšlienkou študovať literatúru a stať sa literárnym historikom. No mal rád aj divadlo, nebolo mu cudzie ani výtvarné umenie, ani hudba. Napokon sa rozhodol, že bude právnikom, aj keď umenie ho vo všetkých formách sprevádzalo celým životom. Na Právnickú fakultu Karlovej univerzity do Prahy odišiel s hmlistými predstavami, čo bude ako právnik robiť. Presne vedel, že si z finančných dôvodov nemôže dovoliť študovať dlho, a zaumienil si, že sa bude zdokonaľovať v jazykoch. Zanedlho po príchode do Prahy sa pod vplyvom starších bratov Dušana a Mira, ktorí tam tiež študovali, dostal do akademického spolku Detvan, kde sa postupne zblížil so slovenskými študentmi práva. Neskôr ho to ťahalo viac medzi spolužiakov, ktorí sympatizovali s komunistami, a na jar 1922 stál pri založení zoskupenia slovenskej inteligencie Voľné združenie socialistov zo Slovenska.
Clementisa napriek výchove z domu zaujímala literatúra ľavicovo orientovaných autorov a začal písať do komunistických novín. Roku 1924 s priateľmi založili časopis Dav, ktorý trinásť rokov organizačne a redakčne viedol. Bol to komunistický časopis, ale priestor dával aj názorovo odlišným smerom, sám Clementis presadzoval právo vlastného názoru a konania, nestotožňoval sa s bezhlavým ideologickým diktátom a zdá sa, že práve to sa mu neskôr stalo osudným.
Po úspešnom štúdiu zložil Clementis v decembri 1925 poslednú skúšku a v aule pražského Karolína ho promovali za doktora práv. S diplomom vo vrecku sa vrátil do rodného Tisovca, ale lákalo ho veľkomesto. Chcel byť advokátom a venovať sa politickej práci, preto od júna 1926 prijal zamestnanie advokátskeho koncipienta v kancelárii Dr. R. Kubu v Bratislave. Popri právnickej práci sa zapájal do verejného života a zúčastňoval sa významných politických, kultúrnych, spoločenských udalostí na Slovensku. V centre jeho pozornosti boli slovensko-české vzťahy v histórii, pričom v názoroch na tieto otázky nebol striktný a posudzoval ich s prihliadnutím na politické zmeny vo svete. Na jar 1933 sa Clementis oženil so študentkou Hudobnej akadémie Lídou Pátkovou, dcérou riaditeľa bratislavskej Hypotekárnej banky, a sobášom iba potvrdil presvedčenie ľavičiarov a pravičiarov, že je „kaviarenským“ komunistom. Neprekážalo mu to, Lídu miloval, vo všetkom si rozumeli a až do jeho predčasnej smrti mu bola najbližším človekom.
Rudolf Krivoš: Vladimír Clementis II., olej, 1972.
V roku 1938 navštívil Clementis Anglicko a Francúzsko a ako novinár a poslanec sa usiloval ovplyvniť verejnú mienku v prospech ohrozenej ČSR. Potom sa nakrátko vrátil do Prahy, ale po 14. marci 1939 znovu odišiel do emigrácie, kde ho čakal neradostný život exulanta a veľké politické sklamania. Československá emigrantská reprezentácia okolo Beneša ho považovala za slovenského nacionalistu, komunisti ho po vystúpení zo strany vyhlásili za zradcu a francúzske úrady uväznili ako bývalého komunistického poslanca. Iba vďaka československému vyslancovi vo Francúzsku Štefanovi Osuskému sa dostal z väzenia a mohol odísť do Veľkej Británie, ale aj tam ho čakala internácia. Prepustili ho v júni 1941 a o nejaký čas sa vrátil do verejného života, pôsobil v československom vysielaní londýnskeho rozhlasu, bol zakladajúcim členom tzv. Slovenského seminára, prezident Beneš ho vymenoval do právnej rady pri československej exilovej vláde a roku 1943 sa stal členom Československého výboru pre slovanskú vzájomnosť. Stále sa držal svojho komunistického presvedčenia a ani po vylúčení zo strany svoje názory nemenil. Vedenie KSČ mu po niekoľkých mesiacoch obnovilo členstvo v strane. Po návrate do vlasti na jar 1945 vstúpil do vysokej politiky, stal sa štátnym tajomníkom Ministerstva zahraničných vecí ČSR a neskôr ministrom, členom Ústredného výboru KSČ, poslancom SNR a Národného zhromaždenia. Politiku KSČ presadzoval aj po februári 1948, netušiac, čo ho čaká. Chmáry nad ním sa začali sťahovať, keď počas zasadnutia Valného zhromaždenia OSN v New Yorku dostal varovanie, že ho doma chcú zatknúť. Čestný, dôverčivý Clementis neveril. Vrátil sa domov, aby tam o pár rokov našiel smrť…
V roku 1950 Clementisa odvolali zo všetkých funkcií a začal sa kolotoč obvinení, zatknutia, vyšetrovania. Vo vykonštruovanom procese bol podľa sovietskeho vzoru obvinený zo zrady a ďalších zločinov. Fyzicky a psychicky zlomený sa v novembri 1952 priznal, odsúdili ho na trest smrti a 3. decembra 1952 popravili. Osobnosť Vladimíra Clementisa, vzdelaného politika, publicistu, advokáta, morálne hodnotného človeka je dodnes výkričníkom v novodobých slovenských dejinách a navždy zostane ich krutou výčitkou.
Fotografie diel sú z výstavy Spomienky (Dvorana MK SR, 23. 8. – 31. 8. 2012)
