Na našom území žije podľa odhadov až dvadsať percent obyvateľov neslovenského pôvodu. Bez ohľadu na to, ako dopadne májové sčítanie ľudu, už dnes nám musí byť jasné, že na Slovensku nemáme 80 tisíc, ale 300 – 600 tisíc Rómov, čo je percentuálne najvyšší podiel tohto obyvateľstva na svete.
Ak k tomu pridáme prehlbujúcu sa etnickú výlučnosť jednotlivých komunít sprevádzanú pretrvávajúcim silným slovenským nacionalizmom, upevňovaním jednoty maďarskej menšiny a zjednocovaním rómskych politických strán, ľahko si uvedomíme, že sme založili veľký problém, ktorý môže v budúcnosti vážne zatriasť stabilitou štátu.
Hašterivosť, xenofóbia a emotívne výlevy pocitov ukrivdenosti je ten posledný postoj, ktorý môže zodpovedný človek v takejto situácii zaujať. Naša spoločnosť je multietnická – to je fakt, s ktorým sa treba vyrovnať. Nacionalistické snahy o obmedzenie rozvoja menšín alebo ultraliberálne obchádzanie etnických problémov na Slovensku situáciu nerieši, ale naopak, zhoršuje ju. Takéto prístupy sú bezperspektívne a Slovenská republika musí mať ambíciu ukončiť historické národnostné spory, zabrániť vzniku ďalších a vytvoriť harmóniu spolužitia, ktorá je nevyhnutným predpokladom plynulého rozvoja krajiny neoslabovaného vnútornými konfliktmi. Preto považujeme za nevyhnutné riešiť túto situáciu budovaním multikultúrnej spoločnosti, ktorá môže výrazným spôsobom prispieť k vytváraniu dosiaľ neexistujúcej štátnej identity.
Základná črta identity štátu
Multikulturalizmus v zmysle verejného a politického zohľadňovania kultúrnych skupín je možné pochopiť aj ako výzvu etnocentricky orientovanému štátu na jednej strane a ortodoxnému poňatiu liberálno-demokratického štátu na strane druhej. Jeho zmysel spočíva vo vytváraní tolerantného ovzdušia, nie v plnení politických požiadaviek. Nesleduje iba práva menšín, ale prirodzený rozvoj všetkých kultúr, vrátane tej väčšinovej. Inak povedané, ochraňuje kultúrnu a rasovú rozmanitosť spoločnosti ako základnú črtu svojej identity. Liberálna občianska spoločnosť zabezpečuje právo na emancipáciu a rozvoj individuálnym príslušníkom menšín.
Filozofia multikulturalizmu však tvrdí, že nie je možné zaručenie individuálnej emancipácie bez skupinovo definovanej ochrany. Navyše, ak celý problém postavíme len do polohy individuálnej možnosti, môže sa stať, že niektoré kultúry zaniknú pod nepriamym asimilačným tlakom (viď skúsenosť s Lužickými Srbmi v Nemecku). Multikulturalizmus vníma množstvo kultúr ako nevyčísliteľné bohatstvo spoločnosti a v tomto duchu má záujem nielen o ochranu kultúry povedzme maďarskej menšiny, ale aj o rozvoj slovenskej kultúry. Multikulturalizmus je jednoducho parketa, ktorá by mohla byť prijateľná aj pre tých etnických Slovákov, ktorí sa z takých alebo onakých dôvodov obávajú posilňovania práv národnostných menšín.
Spoločnosť sa etnicky atomizuje
Cieľom tohto procesu by mala byť integrácia spoločnosti do podoby multikultúrneho občianskeho národa. V záujme zdravého vývinu tohto štátu jednoducho nemôžeme dopustiť, aby sa menšiny uzatvárali do seba. Naša spoločnosť sa etnicky atomizuje a jednotlivé kultúry fungujú vedľa seba takmer izolovaným spôsobom života. Len sa spýtajme sami seba, čo vieme o udalostiach na južnom Slovensku, ako sme informovaní o diskusiách na stránkach národnostnej tlače, čo je nám známe o aktivitách maďarských politických alebo kultúrnych predstaviteľov v tomto priestore. Zistíme, že naopak to funguje niekedy oveľa lepšie.
Trochu to pripomína vzťah Čechov k Slovákov počas spolužitia v jednom štáte, keď z našej strany pretrvával niekoľkonásobne väčší záujem o českú kultúru ako naopak (tak je to vlastne dodnes). Dobrovoľná izolácia maďarskej menšiny nezapríčiňuje neprispôsobivosť tohto etnika. A ani problémy slovensko-maďarského spolužitia nie sú otázkou zvyšovania či okliešťovania práv (ako sa nám to snažia nahovoriť nacionalisti z oboch strán). Je to vec subjektívnych pocitov zo všeobecného vzťahu väčšiny k menšine. Je to otázka nedôvery voči spoločenstvu, ktoré neustále dáva najavo svoju nevôľu z prítomnosti etnických Maďarov v tomto priestore.
Ľahostajnosť sa nevyparuje samovoľne
Multikulturalizmus je preto hľadaním cesty vzájomnej dôvery, ktorá ubezpečí príslušníkov všetkých kultúr na Slovensku, že sú nielen slovne a právne, ale aj prakticky rovnocennou súčasťou tohto štátneho spoločenstva. Právne podmienky nastolenia takéhoto stavu tu do istej miery existujú, čo tu však absolútne absentuje, je prirodzená vôľa stotožniť sa s multikultúrnym charakterom našej spoločnosti. Počul som mnohých štátnikov, ktorí z tribúny Valného zhromaždenia OSN začínali svoje prejavy obyčajne vyznaním, že sú hrdí na multikultúrnu podstatu ich národa. U nás sa multikulturalizmus nepovažuje za výhodu a predmet národnej hrdosti, ale za problém, s ktorým sa nevieme mentálne vysporiadať. Pritom práve najvyšší ústavní činitelia by mali ísť v tomto smere príkladom.
Chcem tým povedať, že ak si prezident, premiér alebo predseda parlamentu nájdu pravidelne čas povedzme na návštevu folklórneho festivalu vo Východnej, malo by byť samozrejmosťou, že zavítajú aj na folklórne slávnosti maďarskej menšiny v Gombaseku. Lenže tam sa spravidla ukážu len predstavitelia SMK. Naozaj sa čudujeme, prečo sa táto menšina utieka pod krídla jednej politickej strany, keď nie sme schopní rovnocenne pristupovať ku všetkým etnikám na našom území?
Politické strany, ktoré sa vyhraňujú na etnickom, konfesionálnom, alebo triednom princípe, sú v občianskej spoločnosti jednoznačne chorým prvkom – a je jedno, či ide o SNS, SMK, KDH, či ZRS. Takýto stav však umožňuje občianska ľahostajnosť väčšiny slovenských politických subjektov, ktoré sa napriek svojim proklamáciám správajú výrazne etnocentricky. Sociologicky je už dávno exaktne dokázané, že nacionalizmus a v poslednom čase aj rasizmus získavajú čoraz väčší vplyv práve v dôsledku ľahostajnosti tzv. mlčiacej väčšiny. Ľahostajnosť sa však zo spoločnosti samovoľne nevyparuje. Naopak, vytvára v nej čoraz silnejšiu vrstvu apatie, do ktorej môžeme natrvalo zapadnúť vo chvíli, keď to budeme najmenej potrebovať.
Multikultúrny občiansky národ
Pestovanie loajality k občianskemu národu je v multikultúrnej spoločnosti možné len na základe dvojitej identity: kultúrnej a štátnej. Integrácia spoločnosti do multikultúrneho občianskeho národa tak môže byť úspešná iba za predpokladu, že všetky etnické zložky zapája do vyššieho štátneho, ale aj ideového celku, pričom rešpektuje ich svojbytnosť, ich tendenciu aktivizovať a realizovať tradičný spôsob života. Teda zjednocuje ich prostredníctvom ich vlastnej štruktúrnej podstaty. Slovenská spoločnosť môže v plnej miere využiť svoj potenciál iba takouto integráciou, keď sa jedna kultúra v tvorivom napätí dopĺňa a vyvažuje so svojím protipólom. Multikulturalizmus sa jednoducho zasadzuje o to, aby sa jednotlivé kultúry vzájomne dopĺňali a prelínali, nie separovali. V tomto smere ho možno označiť za predobraz európskej integrácie i zjednocovania ľudstva.
Za prvú multikultúrnu spoločnosť na svete sa považuje Kanada, ktorá na začiatku sedemdesiatych rokov 20. storočia zriadila osobitný Úrad pre multikulturalizmus na úrovni ministerstva a v roku 1988 kanadský parlament prijal dokonca zákon o multikulturalizme. Podobne má tento problém vo svojom ústavnom rámci vyriešený aj Mexiko. K multikulturalizmu sa hlási aj USA, Austrália, väčšina latinskoamerických štátov, a tento trend sa pomaly plazí aj do západnej Európy (živo sa o ňom diskutuje najmä vo Veľkej Británii). Diskusii na túto tému sa nevyhneme ani na Slovensku.
Etnocentrizmus ústavnej preambuly
Ľudia z Inštitútu pre solidárnu spoločnosť (ISOS) sú presvedčení, že multikulturalizmus je dnes jediný rozumný kľúč, ako systémovým spôsobom vyriešiť traumatizujúce etnické vzťahy na Slovensku. Aby sa tieto hodnoty ujali v praxi, už dnes je nevyhnutné urobiť niekoľko prípravných krokov. Tým prvým je vypustenie etnocentrickej preambuly ústavy, ktorej znenie právom uráža nielen maďarskú menšinu. Nebude to nijaká rarita, skôr naopak: v Európskej únii má preambulu v ústave len päť štátov, z toho štyri sú postavené na občianskom princípe a len jedna (španielska) používa termín národ. Tí, ktorí tak vášnivo obhajujú súčasné znenie preambuly ústavy, zabúdajú, že pôvodný vládny návrh jej textu z roku 1992 vychádzal z občianskeho princípu a hovorilo sa v ňom, že Ústava Slovenskej republiky sa prijíma z vôle občanov Slovenskej republiky. Len v dôsledku tlaku SNS, Matice slovenskej a najmä osobným pričinením poslanca NR SR Ivana Hudeca došlo k výmene preambuly za nedôstojný mytologizujúci text. Dnes sa k svojmu pôvodnému návrhu nehlási ani jeho vtedajší predkladateľ Vladimír Mečiar.
Multiukultúrna učebnica dejín
Najzávažnejšou prekážkou na ceste k multikultúrnej spoločnosti je však konzervatívny model výučby na našich základných a stredných školách. Je nevyhnutné zmeniť ho a eliminovať v ňom nacionalistické prvky znemožňujúce odstránenie predsudkov a psychologických bariér väčšinovej spoločnosti. Dieťa, ktoré sa dnes učí slovenské dejiny, nemôže z ich súčasného výkladu nadobudnúť voči Maďarom iný ako prinajmenšom rezervovaný, ak nie otvorene nepriateľský postoj. Moderné dejiny Slovenska predsa v občianskej spoločnosti nemôžu ignorovať prínos rómskej kultúry pre naše územie, nemôžu sa tváriť, že 19. storočie nebolo o ničom inom ako o národnom obrodení a najmä nemôžu skresľovať také traumatizujúce historické momenty, ako bol rok 1947 a s ním spojené udalosti okolo presídľovania obyvateľstva. A rovnako na druhej strane nie je akceptovateľné, aby sa maďarské deti na Slovensku učili výklad slovenských národných dejín z učebníc pripravených historikmi v Maďarsku.
Preto bude ISOS iniciovať vytvorenie zmiešaného tímu slovenských, maďarských, rómskych, a keď bude treba, aj iných historikov, ktorí by sa mali podieľať na príprave multikultúrnej učebnice dejín Slovenska. Toto úsilie do istej miery inšpirujú pozitívne výsledky práce francúzskych a nemeckých historikov, ktorí sa podobným spôsobom dokázali vysporiadať s traumatizujúcimi historickými záťažami ich vzájomných vzťahov. Malo by to byť dielo, ktoré bez skresľovania faktov podporuje tolerantné zmýšľanie a poznanie fundamentálnych reálií zo života, kultúry a histórie všetkých etnických skupín na našom území.
Multikulturalizmus možno podporiť rôznym spôsobom. Napríklad aj tak, keby Akademický senát Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre triezvo zvážil svoje možnosti a namiesto schválenia vedecky neplodnej myšlienky formalizovanej maďarskej fakulty zriadil fakultu nielen pre, ale najmä o menšinách. Viem si živo predstaviť fakultu interetnických vzťahov, kde by sa venovala pozornosť etnológii, kultúrnej antropológii, porovnávacej religionistike, interkultúrnej komunikácii a vôbec minoritným štúdiám. V západnej Európe existuje niekoľko podobných pracovísk na úrovni katedier (sám som absolventom jednej z nich), ale zriadenie fakulty tohto typu by bolo aj v európskom meradle jedinečnou udalosťou, ktorá by navyše mohla byť – na rozdiel od čisto etnicky definovanej maďarskej ustanovizne – veľkým prínosom pre rozvoj multikultúrnej spoločnosti.
Multikulturalizmus je na Slovensku ešte len v plienkach a ISOS chce urobiť pre jeho úspešné uvedenie do spoločenskej praxe maximum. Bude napríklad potrebné vyvíjať tlak na prijatie jazykových kódexov na školách zakazujúcich používanie rasisticky, sexisticky, či homofobicky zafarbených výrazov na školách a pracoviskách. Treba sa zasadiť aj za vydanie smerníc pre elektronické, najmä verejnoprávne médiá upozorňujúce na etnické a rasové stereotypy. Ale o tom, hádam, niekedy nabudúce.
Autor (1971) je prezident Inštitútu pre solidárnu spoločnosť (ISOS)
