Organizátorom práve skončeného ďalšieho ročníka letného festivalu Viva (la) musica, ktorý je dnes už pevnou súčasťou Bratislavského kultúrneho leta, sa podarila úžasná vec. Hoci v minulých ročníkoch v propagačných materiáloch a sprievodnom slove často neprávom používali označenia vystupujúcich umelcov ako „svetový“, „unikátny“, „jedinečný“, tentoraz sa im podarilo zakončiť festival naozaj umelcom svetového formátu. Ten predstavuje mexický tenorista Ramón Vargas, v porovnaní s ktorým sú aj naši úspešní vyslanci operného spevu na medzinárodných operných javiskách len druhou triedou. Tento Mexičan nie je síce vo svetových médiách takým vďačným objektom, ako jeho mladší extravagantný a na efekt spievajúci krajan Rolando Villazón, ale jeho poctivé umelecké remeslo mu zaručuje permanentný záujem zo strany najprestížnejších operných domov našej planéty.
Neuveriteľné, ale stalo sa
Prítomnosť Vargasa v Bratislave sa mi zdá až neuveriteľná, ak zvážime, že spevák sa momentálne nachádza na vrchole svojej umeleckej dráhy. V deväťdesiatych rokoch sa nám síce podarilo dostať do haly na Pasienkoch dve hviezdy ešte väčšieho formátu – katalánskeho tenoristu José Carrerasa a jeho krajanku Monserrat Caballé, no tenorista bol už vtedy mierne a sopranistka výrazne za umeleckým zenitom. Vargasov bratislavský koncert je teda svedectvom vynikajúcich manažérskych schopností organizátorov podujatia, ale tiež zrejme (keďže koncert okrem sponzorov finančne podporilo aj Ministerstvo kultúry SR) pretrvávajúceho mýtu, že aktivity „tretieho sektora“ si zasluhujú väčšiu pozornosť než podpora aktivít štátnych kultúrnych inštitúcií. Spevák Vargasovho formátu totiž už veľmi dávno nevystúpil ani v sezónach opery SND, kde naposledy vystúpili veľké operné hviezdy vo vrcholnej ére Petra Dvorského (Mirella Freni v 1984 a Piero Capuccilli v 1990), a s výnimkou „našej“ Edity Gruberovej ani v rámci BHS, ktorých rozpočet prirodzene zaťažuje zástoj veľkých symfonických telies a účasť inštrumentalistov podstatne vyššieho formátu než sú ostatní účastníci Drličkovho letného festivalu.
Drahý raj
Ku cti organizátorom treba pripočítať snahu o spropagovanie koncertu vo forme veľkoformátových pútačov, rozhovorov s umelcom v televízii i v oboch hlavných denníkoch, oznamov v rozhlase. Bratislava (a o Slovensku to platí dvojnásobne) totiž nemá príliš širokú základňu operného publika. Pravda, pri podobných podujatiach sú väčšinou skalní operní priaznivci vo výraznej menšine, čiže koncerty pod holým nebom oslovujú skôr širšiu kultúrnu verejnosť, ktorá sa bežného operného života mesta zúčastňuje skôr príležitostne alebo vôbec nie. Koncerty tohto typu sú navyše „rajom“ pre sebaprezentovanie celebrít ale aj politikov, ktorí inokedy na kultúru „nemajú čas“ a inak to nebolo ani v Bratislave. S napätím očakávam, či nového ministra kultúry a ministerskú predsedníčku budem vídať na premiérach v opere SND alebo na koncertoch BHS. Prirodzene, skladba koncertného publika súvisí aj s výškou vstupného, ktorá síce v porovnaní s podobnými podujatiami v zahraničí, ale aj s niektorými nás prezentovanými koncertmi zo sféry popkultúry nebola vysoká, no predsa len o dosť vyššia než vstupenka na bežné operné predstavenie. Organizátori v poslednej chvíli v snahe zaplniť divácky priestor predávali posledné vstupenky so zľavou a niekoľko desiatok záujemcov si koncert vypočulo bezplatne, sediac na schodoch pred budovou SND (za koncertným pódiom) alebo na lavičkách pred susednými budovami Eurovey.
Klimatizovaná exkluzivita
Diskutabilné sa mi javí práve umiestnenie koncertu do tohto priestoru, kde sa síce zmestí oveľa viac návštevníkov než na Hlavné námestie, no kde ventilácia z priľahlých budov miestami silne ochudobňovala akustický dojem z koncertu. Polaritu medzi námestím Eurovey a Hlavným alebo Hviezdoslavovým námestím vidím aj ako akúsi symboliku prechodu od tradičného, skromnejšieho, ľudovejšieho (veď hlavné koncerty festivalu v historickom centre bývali gratis) k modernejšiemu, exkluzívnejšiemu a okázalejšiemu prezentovaniu kultúrnych hodnôt. Možno som konzervatívny, ale tak, ako ma viac oslovujú operné predstavenia v historickej budove SND než v jej modernom stánku pri Dunaji, tak sa mi videla atmosféra minulých koncertov v historickom centre čarovnejšia. Pravda, tam chýbal spevák formátu Ramóna Vargasa. Výkon mexického tenoristu potvrdil jeho známe kvality. Ku cti mu treba pripočítať aj to, že si nezvolil príliš populistický repertoár, čím možno sklamal časť publika, ktorá sa pri neobohraných číslach, akou je ária z Verdiho Lujzy Millerovej alebo pri duete z Maškarného bálu toho istého skladateľa, ale aj pri efektnej, no pre laika pridlhej overtúre k Rossiniho opere Gugliemo Tell, možno nudila. Týchto spevák odškodnil vystúpením s mexickou ľudovou hudbou mariachis, takže napokon aj vlk bol sýty aj koza zostala celá. Zato istým sklamaním pre mňa bolo, že tenorista až polovicu spievaných čísel prepustil kvalitatívne za ním ďaleko zaostávajúcej americkej sopranistke, ktorej meno (ostatne celkom neznáme) chýbalo (okrem bulletinu) aj na ostatných propagačných materiáloch. Napriek niektorým kritickým poznámkam však Vargasovo vystúpenia bolo sviatkom pre všetkých priaznivcov opery. A pre našu hudobno-opernú verejnosť by malo byť podnetom, aby sa v dvoch dlhých letných mesiacoch aj v Bratislave pokúsila aspoň o čosi podobné, čo už roky funguje na nádvorí Zvolenského zámku. Prezentovať menej známe operné diela s kvalitnými zahraničnými spevákmi a tak postupne získavať pre tento náročný umelecký druh nových priaznivcov.
Autor je hudobný publicista Medzititulky Slovo
