Pri hodnotení výsledkov nedávno skončených maďarských parlamentných volieb prišiel k slovu aj Karol Marx. Známy maďarský publicista Zsolt Iván Nagy parafrázujúc jeho výrok položartom (?) označil Viktora Orbána za ópium maďarského národa. Jeho osobnosť i charizma, schopnosť osloviť rôzne sociálne skupiny, ale rovnako poskytovať často od reality odtrhnuté ilúzie, napríklad o výlučnosti maďarského národa, skutočne výrazne ovplyvnili maďarskú politiku po roku 1989. Samotný Orbán označil voľby vo všeobecnosti za akési mystérium, keď z individuálnych rozhodnutí miliónov rozdielnych ľudí vzniká spoločná, jednotná vôľa. Orbán však nie je mystik a pravdepodobne by o tom nikoho, kto sleduje jeho politickú kariéru, nedokázal presvedčiť. Je tvrdým pragmatikom, ktorý dokonale ovláda mocenské techniky a vie, aké reálne prostriedky sú potrebné na získanie a udržanie moci. Počas ostatných dvanástich rokov ich utváral a zdokonaľoval systematicky, s veľkou dávkou racionality, bezohľadnosti i sedliackej prefíkanosti. Vďaka nim už po štvrtýkrát po sebe získal vo voľbách ústavnú väčšinu a takmer ničím a nikým neobmedzenú moc.
Viktor Orbán v Európskom parlamente, 2015. Foto: Flickr
Kombinovaný volebný systém, ktorý bol v Maďarsku vytvorený v roku 1989, svojím preferovaním víťaza potenciálne umožňoval zisk ústavnej väčšiny jednou stranou. V roku 1994 sa to podarilo socialistom (dne sú malou straničkou schopnou získať o niečo viac ako päťpercentné zastúpenie v parlamente) a potom dlho nikomu. FIDESZ tento systém po roku 2010 ešte „vylepšil“ vo svoj prospech. Volebný systém vytvára len možnosť na absolútnu mocenskú prevahu. Na to, aby sa premenila na skutočnosť, treba aj ďalšie predpoklady. Časť z nich je dobre známa – verejnoprávne a súkromné médiá ako ideologický aparát na indoktrináciu spoločnosti, poslušný štátny aparát, dostatok finančných zdrojov, stabilná sociálna a volebná základňa. Ako sa ukázalo, v roku 2022 k tomu bola potrebná aj vojna a prirodzený strach obyčajných ľudí z vojny a jeho šikovné využitie v kampani. Ale aj to by bolo ešte málo. Významne pomohla slabá opozícia. Tá sa síce oproti predchádzajúcim voľbám pokúsila zjednotiť sily, ale jej terajší výsledok je podstatne horší ako ten spred štyroch rokov, keďže stratila vyše osemstotisíc voličov. Príčin je hneď niekoľko. Prvou je heterogenita strán od sociálnych demokratov cez liberálov, zelených až po „polepšenú“ krajnú pravicu. Je zrejmé, že časť potenciálnych voličov mala výhrady k niektorým kandidátom, a preto radšej k voľbám nešla. Veľké straty utrpel najmä Jobbik, ktorého radikálni voliči prešli k novovytvorenej, v podstate fašistickej strane Naša vlasť Maďarsko na čele s neslávne známym iredentistom L. Toroczkaiom. Ďalším problémom koalície Zjednotení za Maďarsko bola aj konzistencia alternatívy, ktorú ponúkala, a to, ako presvedčivo dokázala svoje predstavy prezentovať. Pravda, tu nesmieme zabúdať na ten minimálny priestor, ktorý dostala vo verejnoprávnych médiách a jej celkové vytláčanie z verejného priestoru. Na druhej strane niektorí maďarskí analytici sú toho názoru, že skutočná alternatíva vlastne nebola voličom ponúknutá a jej líder Péter Márki Zay viac či menej otvorene hovoril o tom, že chce pokračovať v orbánizme bez Orbána, teda v konzervatívnej politike s niektorými korekciami nedemokratickej praxe. Opozícia sa okradla aj o čas na mobilizáciu voličov, keď pred primárnymi voľbami hlavnú pozornosť venovala vnútorným konfrontáciám.
Minuloročný rast miezd (8,5 %) vytvoril pre FIDESZ dobré ekonomické predpolie k voľbám, ktoré však mohlo byť neutralizované rastúcou infláciou. Orbánova vláda preto prijala niekoľko dočasných opatrení, ktoré mali zabrániť nespokojnosti zamestnancov, ale najmä dôchodcov ako významnej časti jeho voličskej základne a sociálne slabších vrstiev práve v čase volieb. Išlo o fixáciu cien potravín na úroveň, ktorú dosiahli k 15. októbru 2021 a zastropovanie cien pohonných hmôt do mája t. r. K týmto opatreniam patrí aj odloženie splátok úrokov do septembra tohto roku. Je však zrejmé, že cenový stop nebude dlhodobo udržateľný a odloženie splátok skôr predraží úvery. Odpovedi na otázky o prípadných povolebných reštrikciách vzhľadom na pokračujúcu infláciu sa Orbán počas volebného dňa vyhol. Vzhľadom na výsledky volieb sa opozície báť nemusí, ale nie je vylúčené, že vzhľadom na rastúce hospodárske problémy a zdražovaniu bude musieť čeliť sociálnym protestom. Dá sa s pravdepodobnosťou hraničiacou s istou predpokladať, že očakávané úsporné opatrenia nepôjdu na úkor jeho oligarchov ani nadnárodných spoločností, ale ani vyššej strednej triedy, keďže tieto skupiny tvoria jeho spoľahlivú sociálnu oporu. Všetky doterajšie Orbánove opatrenia v ich prospech vrátane „pružnejšieho“ zákonníka práce, deväťpercentnej korporátnej dane a ďalších benefitov určite nebudú ohrozené.
Pred novou výzvou už dnes stojí jeho politika lavírovania medzi Západom a Východom, ktorá je, mimochodom, vzorovým prípadom zahraničnej politiky poloperiferiálneho štátu v podmienkach oslabovania centra, tak ako ju interpretujú niektorí predstavitelia teórie svetosystému. V situácii, keď dochádza ku konfrontácii centra s konkurentom, sa výrazne zužuje manévrovací priestor poloperiferiálneho štátu. Čím dlhšie bude trvať vojnový konflikt v Ukrajine, tým väčšou sa zdá pravdepodobnosť zvyšovania tlaku zo strany EÚ a NATO na „blokovú disciplínu“ Maďarska. Predovšetkým EÚ má v súčasnosti v rukách veľmi silnú zbraň – prostriedky z Fondu obnovy. Vzhľadom na nadchádzajúce ťažké hospodárske časy a potrebu financií, nemusí byť vylúčené, že aj napriek silným vyhláseniam Orbána predneseným v opojení z volebného víťazstva, bude sa chcieť s Bruselom dohodnúť: revízia politiky voči Rusku (o Číne zatiaľ nikto nehovorí) za prostriedky z fondu. Pre Orbána to môže znamenať, že ho nikto nebude tlačiť k liberalizácii hybridného politického modelu a jeho mocenské pozície zostanú zachované. Nech by to bolo akokoľvek, tie Orbánove dve tretiny skutočne vidno aj z Bruselu. Poľsko mu v tomto geopolitickom gambite môže byť dobrým príkladom.
O národnej politike sa v týchto voľbách veľa nehovorilo. Tu sa žiadna revízia nedá očakávať. Zdá sa, že príslušníci maďarských menšín v susedných krajinách sa nadlho stali spoľahlivou voličskou oporou Orbána a jeho režimu, aj keď v týchto voľbách zrejme nerozhodovali o dvojtretinovom víťazstve FIDESZ. Vo výdavkoch na túto „rozpočtovú kapitolu“ sa určite nebude šetriť, ak, tak len v skutočne v nevyhnutnej miere. Z Orbánovho mocenského hľadiska sú investície najmä do menšinových politických a podnikateľských skupín mimoriadne efektívne a stále perspektívne.
Víťaz Orbán dosiahol možno aj pre neho samotného nečakane vysoké skóre. Sčasti mu to umožnil dramatický a tragický vývoj v Ukrajine, ktorý však podstatne mení mnohé z tých podmienok, v ktorých pôvodne realizoval svoju vnútornú i zahraničnú politiku. Táto vojna ho núti uvažovať o tom, ako ďalej. Dokáže aj tento raz, tak ako už viackrát vo svojom politickom živote, otočiť kormidlo novým smerom?
