Verejnoprávnosť nie je prázdny pojem

Ideologicky motivované útoky voči STV opätovne oživili nekonečnú diskusiu o tom, aké je poslanie verejnoprávnej televízie. Najčastejšie sa ozývajú skeptické názory, že tento pojem vlastne nemá zmysel a ešte nikto nikdy ho nedokázal definovať. Tieto výkriky sú však iba demagogickou zmesou amaterizmu, konjunkturalizmu a jalovej politickej propagandy. Termín verejnoprávnosť je síce z lingvistického hľadiska trochu kostrbatý, ale čo je podstatné, má svoj význam, svoj obsah i svoju históriu. Na úsvite dejín elektronických médií sa zrodili dva modely rozhlasového a televízneho vysielania: štátny a verejnoprávny. Prvý z nich sa rozvinul v Sovietskom zväze a nacistickom Nemecku. Stalin i Hitler sa osobne zaujímali o nový technický vynález, ktorý chápali predovšetkým ako mimoriadne účinnú propagandistickú zbraň. Nemali s ním prakticky žiadne iné úmysly a iným významom tohto média nerozumeli. Hitler prirovnal účinky rozhlasu k delostreleckej príprave pred útokom pechoty. Stalin ho považoval za najrevolučnejší orgán strany. Tomu zodpovedali aj prvé programy televízie v týchto krajinách. V ZSSR sa napríklad začínalo reportážami z osláv boľševickej revolúcie a výročia založenia Komsomolu. Keď televízia momentálne nemala po ruke nejakú propagandistickú novinku, Stalin ju dal jednoducho dočasne vypnúť. Podobne sa neskôr správal čínsky vodca Mao Ce-tung. Po prevzatí moci dal nainštalovať 70 miliónov rozhlasových prijímačov s ampliónmi do škôl, tovární, na ryžové polia i detské ihriská, aby „celý národ počúval jediný hlas“. Spôsob, akým Mao nútil Číňanov prijímať ideológiu cez štátny rozhlas, nazýval „politikou rozkazom“. Goebbelsove metódy prežili Oveľa dômyselnejší systém však vyvinuli nacisti. Georg Lukács v tejto súvislosti hovoril o spojení nemeckej životnej filozofie a amerických reklamných techník – túto taktiku použil Hitler po prvý raz počas úspešného volebného boja roku 1932. Mág nacistickej propagandy Joseph Goebbels už v marci 1933 vyhlásil, že považuje rozhlas za najmocnejší a najdôležitejší nástroj ovládania más a stanovil základné kritériá ideologického pôsobenia, ktoré neskôr platili aj pre televíziu: „Hlavne nebuďte nudní. Nesmie to byť otrava. Neservírujte ideológiu na tanieri. Ideológia nemusí znamenať nudu. Fantázia sa musí chopiť každého prostriedku a každej metódy, aby naše ciele predložila širokým masám moderne, aktuálne a zaujímavo, ale bez poučovania. Rozhlas nikdy nesmie pôsobiť tak, aby poslucháč rozpoznal naše úmysly a bol rozladený.“ Ak by som tento citát uviedol bez kontextu, jeho autorom by pokojne mohol byť ľubovoľný manažér komerčnej televíznej stanice. Na to, že prvky politického fašizmu ovládajú aj súčasnú liberálnu spoločnosť, upozornil prvýkrát Noam Chomsky roku 1994. Informoval o odtajnených dokumentoch americkej armády, ktoré sa týkali potláčania rôznych foriem odporu počas studenej vojny. Všetky sa začínali rozborom nemeckých skúseností v Európe, ktoré vypracovali nacistickí dôstojníci a Goebbelsovo Oddelenie ríšskej propagandy. Podrobne sa tu opisuje, ktoré techniky kontroly boli úspešné a ktoré nie. Americká administratíva dokázala absorbovať všetky použiteľné nacistické nástroje ovládania a poučiť sa z praktík, ktoré sú pre jej konečné ciele kontraproduktívne. Pôvod verejnej služby Centralizácia a spôsob využitia elektronických médií nám jasne ukazuje, prečo vynález kníhtlače viedol k postupnej demokratizácii verejného života a naopak, prečo nástup rozhlasu a televízie priam urýchlil nástup totalitárnych režimov. Napriek tomu sa hneď na začiatku dvadsiatych rokov minulého storočia zjavil jeden muž, ktorý odmietol tak vládnu kontrolu podľa sovietskeho vzoru, ako aj americkú plytkosť vnútenú podľa jeho názoru reklamou, a vyslovil presvedčenie, že vysielanie môže slúžiť záujmom širokej verejnosti. Ten muž sa volal John Reith a ako prvý generálny riaditeľ BBC položil základy verejnoprávneho rozhlasu i televízie. Pôvod pojmu „verejná služba“ datoval sociológ Raymond Williams do viktoriánskeho obdobia a spája ho s vtedajšími ideálmi stredných vrstiev, najmä so sociálnou povinnosťou voči spoločenstvu. Britský pedagóg Arnold Matthew vtedy definoval kultúru ako „to najlepšie, čo sa kedy vo svete vymyslelo a napísalo“. Táto definícia zarezonovala aj v Johnovi Reithovi a podpísala sa pod jeho obhajobu verejnej služby, ktorú považoval za morálnu funkciu médií fungujúcich v národnom záujme. Štát by mal využiť svoju autoritu na to, aby presadil program masového vzdelávania. Štátny záujem o výchovnú a kultúrnu úlohu vysielania vnímal preto ako oživenie viktoriánskeho ideálu spoločenského sebazdokonaľovania. Informovanosť ako demokratická disciplína Reithova predstava sa diametrálne odlišovala od všetkého, čo dovtedy na adresu využitia elektronických médií zaznelo, a to aj v demokratickom svete. Vo svojom manifeste z roku 1925 ostro vystúpil proti snahám skomercionalizovať rozhlasové vysielanie. „Ten, ktorý sa vystatuje, že poskytuje verejnosti len to, čo údajne sama chce, vytvára najčastejšie iba falošný dopyt po nižšej úrovni, ktorú potom uspokojuje,“ vyhlásil tento zásadový škótsky presbyterián. Na jednej strane bol tvrdým zástancom vysielacieho monopolu, na strane druhej bol presvedčený, že tento národný poklad nesmie skončiť ani v súkromných, ani v štátnych rukách, ale musí byť zasvätený službe verejnosti. Práve vďaka silnej osobnosti neskoršieho lorda Reitha dokázala BBC čeliť silným tlakom vlády, ktorá sa ju opakovane usilovala prevziať pod svoju kontrolu. Reithovým heslom a heslom BBC počas jeho účinkovania v rokoch 1923 – 1938 bolo „vzdelávať, informovať, zabávať“ – v tomto poradí. Zásluhou tohto muža boli Briti až do druhej svetovej vojny najlepšie informovanými občanmi na svete – aj keď kritici pripomínajú, že spočiatku si veľa zábavy neužili. Podľa jeho predstáv zo spomínaného manifestu malo vysielanie určovať verejný vkus, ochraňovať morálku a čistotu jazyka, vyhýbať sa vulgarizmom, sprostredkovať výsledky všetkých oblastí ľudského snaženia a stať sa „najväčším vzdelávacím hnutím“ v histórii. Práve na poslednom bode záležalo Johnovi Reithovi najviac. Veril, že takáto služba verejnosti má obrovský potenciál a nenahraditeľný význam pri vytváraní „informovanej a osvietenej demokracie“. Reithova vízia spočívala v povýšení informovanosti na demokratickú disciplínu, ktorá umožňuje miliónom ľudí kvalifikované rozhodovanie tam, kde doteraz museli prijímať iba „diktované verzie iných“. Len verejnoprávne vysielanie môže podľa neho zracionalizovať verejnú mienku ako základnú súčasť politických procesov v demokratickej spoločnosti. Charakter médií verejnej služby preto od začiatku určujú dve Reithove kľúčové rozhodnutia: univerzálna dostupnosť (každý obyvateľ Spojeného kráľovstva má právo na dobrú kvalitu príjmu BBC) a rôznorodosť ponuky (každý deň budú poslucháčom ponúknuté najrozličnejšie programy zohľadňujúce ich potreby a záujmy). Tieto rozhodnutia mali ďalekosiahle následky. Vytvorili totiž radikálne nový typ verejnosti, zahŕňajúcej celú spoločnosť. Preto má verejnoprávne vysielanie fundamentálne demokratický význam. A preto neprekvapí, že aj v Spojených štátoch sa objavuje verejnoprávna televízia roku 1967 ako súčasť balíka sociálnych programov prezidenta Lyndona B. Johnsona. Definícií je viac než dosť Na európskej úrovni sa záujem o verejnoprávne médiá oživil v druhej polovici osemdesiatych rokov minulého storočia, najmä v súvislosti s narastajúcimi tlakmi z komerčného sektora. Prvá európska konferencia ministrov o mediálnej politike usporiadaná v decembri 1986 vo Viedni v podstate vytýčila kľúčové rozdiely medzi verejnoprávnym a komerčným, resp. súkromným vysielaním. Delegáti Konferencie EBU (Európskej vysielacej únie), ktorá sa uskutočnila koncom novembra 1993 v Bruseli, prijali na záver deklaráciu vyjadrujúcu akúsi hrdosť nad tradíciou verejnoprávneho vysielania, ktoré vzišlo z Európy. V dokumente sa pripomína, že iba tento druh vysielania môže ponúknuť súčasne program pre všetkých; základnú a univerzálnu programovú skladbu, doplnenú tematickými kanálmi; fórum pre demokratickú diskusiu; neobmedzený prístup verejnosti k dôležitým udalostiam; vysoké kvalitatívne štandardy; ducha novátorstva; rozvoj pôvodnej tvorby atď. Deklarácia v podstate rozviedla a definovala charakter takéhoto druhu média. Verejnoprávne vysielanie má podľa tejto definície pôsobiť ako faktor spoločenskej súdržnosti zbavený akejkoľvek diskriminácie. Jeho spravodajstvo a publicistika má podporovať diskusie a pomáhať objasniť problematiku. V protiklade s tendenciami k banalizovaniu a senzačnosti ho má charakterizovať objektívnosť, nezávislosť, pluralita a prehlbovanie znalostí. Chápe sa aj ako priestor na odvahu tvoriť relácie bez ustavičnej honby za najvyššou sledovanosťou. V neposlednom rade má podporovať intelektuálny a duchovný život, zabezpečovať výmenu kultúrnych hodnôt a garantovať, aby mal každý prístup k čo najvyššej technickej kvalite za čo najnižšiu cenu. Za ďalší významnejší posun možno považovať záverečný dokument Štvrtej európskej konferencie ministrov o mediálnej politike, ktorá prebehla v decembri 1994 v Prahe. V ňom sa stanovujú základné princípy prevádzky verejnoprávneho vysielania: jeho politický rámec, financovanie, otázky nezávislosti, zodpovednosti a objektivity. Ešte konkrétnejšie sa k uvedenej problematike vyjadruje Odporúčanie Rady Európy č. R (96) 10 Výboru ministrov členských štátov o zabezpečení nezávislosti verejnoprávneho vysielania prijaté v novembri 1996 v Štrasburgu. Možno povedať, že podrobnejšie rozvádza závery pražského stretnutia ministrov. Podľa tohto odporúčania musí byť v právnom rámci verejnoprávnych médií jasne formulovaná ich obsahová nezávislosť a inštitucionálna autonómia, a to najmä v takých oblastiach, akými sú rozhodovanie o programovej skladbe; koncepcia a výroba relácií; spracovanie a prezentácia spravodajstva a aktuálnej publicistiky; organizácia aktivít vysielateľa; výber, zamestnávanie a riadenie personálu; nákup, prenájom, predaj a využitie majetku a služieb; riadenie finančných tokov; príprava a plnenie rozpočtu; podpisovanie právnych aktov súvisiacich s činnosťou organizácie a podobne. Podrobnejšie sa tu rozvádza aj financovanie vysielajúcich organizácií verejnej služby. A takto by sme mohli pokračovať ešte veľmi dlho. Dnes máme k dispozícii dve desiatky relevantných európskych dokumentov dostatočne objasňujúcich a určujúcich úlohy i význam takýchto médií. V praxi to znamená (a pre charakter nášho verejného diskurzu o tejto problematike obzvlášť), že ustavičné vyrážanie otvorených dverí pri opakovaných „pokusoch“ o definovanie verejnoprávnosti nemá praktický zmysel a je iba neinformovaným táraním (v tom lepšom prípade) alebo ideologickým zahmlievaním podstaty sporu. A tou je ochota koncepčne a do dôsledkov napĺňať obsah verejnej služby. John Reith vytýčil víziu slobodného verejného priestoru, nezávislého od štátu i cirkvi, a sám tento ideál dokázal naplniť reálnou podobou. BBC pod jeho vedením získala obrovský vplyv a dôveru verejnosti. Dokázala aj v krízových momentoch, že sa vie správať nezávisle, a pritom zodpovedne a objektívne. Kedy budeme mať takéto médiá? Autor je vysokoškolský učiteľ