Je chvályhodné, že v médiách sa už dlhšie diskutuje o vede a že sa o vedu zaujímajú aj občania a laici, aj keď ich motívy sú rôzne. Samotní vedci i manažéri vedeckých inštitúcií sú v týchto diskusiách kritickí a poukazujú na dlhodobo pretrvávajúce problémy (na prvom mieste na nedostatočné financovanie z verejných, ale aj súkromných zdrojov), na neuspokojivý stav, ba zaostávanie našej vedy za svetom. Ako večný refrén sa opakuje „ponosa“, že na Slovensku nemáme špičkové zahraničné granty alebo vysoké medzinárodné ocenenia, teda že nemáme „nobelistov“. Že teda prínos našej domácej vedy do tej svetovej, globálnej, je mizivý, alebo — aby som použil aktuálny neoliberálny termín — „konkurencieschopnosť“ našej vedy aj voči okolitým krajinám, je slabá.
Takže mnohí sa pýtajú: čo tí vedci vlastne robia? To sú takí neschopní alebo v čom je „pes zakopaný“? Manažéri vedy zasa poznajú iba jedinú metódu (tiež neoliberálnu): vyvíjať na vedeckých pracovníkov tlak prostredníctvom tzv. výkonového hodnotenia a financovania. Inak vedu riadiť nevedia, takže asi predpokladajú, že všetci naši vedci sú neschopní a treba ich k „výkonom“ donútiť. Avšak všetci, ktorí diskutujú o vede, ale najmä tí, čo vedu robia a riadia, vychádzajú z nejakej predstavy o tom, čo veda je. Navyše, ak niekto chce niečo hodnotiť, musí mať pomerne jasno v tom, čo hodnotí.
V diskusiách o vede, ale aj v odborných príspevkoch predstaviteľov vedy nájdeme jedného spoločného menovateľa, ktorý v súčasnosti dominuje. Tým sú isté znaky vedy, ktoré svedčia o tom, že títo ľudia chápu vedu ako niečo, čo treba merať. Tým je pojem „vedeckého výkonu“. Tento výkon sa kvantifikuje a podľa toho sa aj meria najmä počtom publikácií a citácií, prípadne iných kvantifikovateľných „výstupov“ (patentov, expertíz a pod.). Tieto počty sa potom ďalej klasifikujú a triedia do rôznych kategórií (podľa typu publikácie, miesta vydania atď.) a jednotlivým kategóriám sa pripisujú ďalšie hodnoty či bonusy, z ktorých najznámejší je „karentovaný“ (o tom podrobnejšie inokedy). Na takomto systéme u nás za ostatných 30 rokov už vyrástli dve generácie, ktoré sú – zrejme aj úprimne, no o to mylnejšie – presvedčené, že toto je ten správny spôsob vykonávania, riadenia i hodnotenia vedy. Tieto generácie sú odchované našim hybridným neoliberálnym modelom, ktorý úplne nekriticky, ba až otrocky prevzali.
Takže, čo je veda? Je to, samozrejme, špecifická a špeciálna ľudská činnosť, ktorej podstatou, cieľom a zmyslom je poznanie, rozvoj a produkcia poznania. Tým pravým spoločným menovateľom všetkých vied je teda (menší alebo väčší, viac či menej originálny) príspevok k poznaniu, k rozvoju daného vedného odboru, disciplíny. Poznatky, s ktorými pracuje a ku ktorým dospieva súčasná veda, sú však také rozmanité a ich využitie – jednak pre ďalší rozvoj poznania, jednak pre život a prax – takisto, takže o ich hodnote a kvalite nemôže rozhodovať kvantita alebo nejaký jeden ukazovateľ, ktorým sú v neoliberálnom modeli v konečnom dôsledku peniaze. Nie je veda ako veda a nemožno všetko hodnotiť jedným metrom. Svet ľudského poznania je dnes taký obrovský, bohatý a diferencovaný, že myslieť si, že existuje jednotná veda, je len ďalší fatálny omyl. Najvýraznejším prejavom toho sú „vedecké vojny“ medzi tzv. tvrdými a mäkkými vedami, hoci tu ide o staré, aj keď vážne nedorozumenie, ktoré vyúsťuje do vedeckého imperializmu a arogancie zo strany tých prvých vied (prírodných a technických). Tie druhé (spoločenské a humanitné vedy) totiž neprodukujú len poznatky, ale aj myšlienky, hodnoty, interpretácie, koncepcie, vízie atď. Teda ciele a metódy, no i výsledky jednotlivých vied treba hodnotiť kvalitatívne, konkrétne a z hľadiska ich poslania, čo môžu znovu len tí, čo týmto vedám rozumejú a majú s nimi systematickú a dlhodobú skúsenosť (tzv. expertné hodnotenie kolegov, v angl. peer-review). Pritom je nevyhnutné zachovávať odbornú špecializáciu, podľa ktorej nemôže fyzik hodnotiť biológa a biológ historika ani historik ekonóma atď., ba dokonca ani v rámci jednotlivých odborov nie je každý špecialistom na všetko (platí vnútorná deľba práce vo vede popri jej interdisciplinarite).
Vedecké činnosti sú už od 19. storočia inštitucionalizované. Vedecké inštitúcie sú organizácie, ktoré spoločnosť (štát alebo právnické subjekty) zriaďuje špeciálne na vedecký výskum. Preto musíme rozlišovať inštitucionálne hodnotenie, ktorého výsledkom je udelenie tzv. inštitucionálnej akreditácie ako licencie na vykonávanie výskumu, a hodnotenie samotných vedných odborov podľa ich výsledkov k rozvoju poznania. Hodnotenie inštitúcie zahŕňa aj ďalšie záležitosti, najmä jej manažment a celkové vybavenie, ale kľúčové je hodnotenie vedných odborov, ktoré sú jadrom daných inštitúcií. Kvalitná inštitúcia má kvalitné vedné odbory, pretože o ne dbá a vie, že ich kvalita spočíva v prínose k poznaniu.
Rozvoj a kvalitu vedeckého poznania však nemôžeme hodnotiť len a ani primárne podľa počtov publikácií či citácií, nech už sú tieto akékoľvek. Toto je práve tá neoliberálna deformácia, do ktorej upadla súčasná veda, a to nielen u nás. „Jednotkou“ – a to až na úroveň jednotlivých vedeckých pracovníkov –, podľa ktorej treba hodnotiť vedeckú prácu každého, je „vedecké dielo“. Povinnosťou každého vedeckého pracovníka je tvoriť vlastné vedecké dielo, ktoré sa dá, ak treba, aj „merať“, hoci aj všelijakými počtami všelijakých výstupov či všelijakými „indexmi“ podľa počtu ohlasov naň. Ale podstata vedeckého diela spočíva v jeho prínose do daného vedného odboru, a to je potrebné hodnotiť konkrétne a kvalitatívne. Je to určite náročnejšie, tak ako je náročnejšie tvoriť originálne vedecké dielo, než tvoriť množstvo vedeckých publikácií a tie počítať. Toto je však tá správna cesta, na ktorej vždy stála, stojí a bude stáť skutočná veda, hoci to dielo môže spočívať len v jednej myšlienke, ako napríklad „Cogito ergo sum“ alebo v jednej formulke „E = mc²“. Iba v tom spočíva skutočný vedecký výkon.
Niekto môže mať stovky publikácií, ba tisícky citácií, ale tým ešte nemusí vytvoriť vlastné, originálne a hodnotné vedecké dielo. Teda robiť a financovať vedu kvôli týmto počtom, a nie kvôli tvorbe vedeckého diela, je úplne iracionálne až scestné. Alebo ste už videli „nobelistu“, ktorý by pracoval na svojom vedeckom diele s motiváciou, aby dostal Nobelovu cenu? A to ešte nebodaj za nejaký počet publikácií či citácií, a nie za vedecký objav alebo vyriešenie vedeckého problému?
