Začínam citátmi.
„Odkiaľ som prišla, že neviem, že ponuka nezodpovedá dopytu, ale naopak, dopyt jej musí byť podriadený?“
„Predavačky sú celý deň na nohách, aby si pýtali povolenie, či sa môžu ísť vycikať, veď človek je úplne bezcenný tovar.“
„Francúzski natierači, murári, stolári, inštalatéri, celá tá armáda parazitov, vôbec nie je najlepšia, treba si najať Španielov a Grékov, tí robia zadarmo.“
„V meste sa nedá pohnúť, autá majú všetci. Malo by sa to obmedziť, aby si každý nemohol tak ľahko kúpiť auto. Treba ich robiť menej a drahšie.“
„Poézia je pekná vec a turistika je príťažlivá, ale človek potrebuje jesť. Nemožno v krajine nechať nevyužité miesta. Zo stromov a trávy ľudia nevyžijú. Teda nezostáva ako ničiť krajinu a špiniť rieky.“
„Pcháte do ľudí jed, otravujete im vzduch, nechávate ich žiť v ošklivosti. Krása akoby už neexistovala.“
„Viete, čo je človek bez zmyslu pre krásu? Menej ako zviera.“
Román Stance pre Sophiu vyšiel spolu s románom Deti nášho storočia vo Vydavateľstve Smena v roku 1990.
Hoci kniha, z ktorej som uviedol citáty (Christiane Rochefortová: Stance pre Sophiu) bola napísaná pred vyše päťdesiatimi rokmi (1963), akoby hovorila o dnešku. Hovorí o vykorisťovaní, o nanucovaní pseudohodnôt, pohŕdaní manuálnou prácou a chudobnejšími vrstvami obyvateľstva, o devastácii našej planéty v mene pokroku (či skôr z neho vyplývajúcich ziskov), o nenásytnosti developerov, ktorú tak dôverne poznáme z dnešnej Bratislavy, o vytesnení krásy (reprezentovanej nielen prírodou ale hlavne ozajstným umením) na okraj spoločnosti a o rafinovanej nivelizácii a prekrucovaní hierarchie ľudských hodnôt. Ak dnes na opernom javisku režiséri prezliekajú hrdinov klasických opier 18. a 19. storočia do súčasných kostýmov a príbeh do dnešných reálií, umelecké vyznenie spomínaného francúzskeho románu takýto polopatizmus ani nepotrebuje. Stačilo by vymeniť španielskych a gréckych gastarbeitrov v krajinách vyspelého „západu“ za tureckých, afrických a po roku 1989 aj poľských a slovenských. Aj keď sa tvrdí, že väčšina negatívnych javov kapitalizmu nabrala plné obrátky až od rokov osemdesiatych, mnohé ďalšie sú preň vlastné od jeho počiatkov. Svedčia o tom aj mnou už viackrát citované myšlienky z kníh veľkých spisovateľov, akými boli John Galsworthy, Oscar Wilde, Hermann Hesse, Albert Camus, Cesare Pavese). Sú jednoducho pilierom systému, v ktorom je všetko podriadené diktátu peňazí. To všetko sme mohli vedieť aj skôr, no zaslepila nás vízia slobody (ktorá ani ozajstnou slobodou nie je) a tých menej vzdelaných zasa obchody plné značkového tovaru. Nuž človek sa učí skúsenosťou a často si ozajstné hodnoty uvedomí až dodatočne.
