V stabilných liberálnych demokratických spoločnostiach sú voľby predovšetkým zápasom o priority v štátnom rozpočte. V tejto atmosfére politické konflikty strácajú antagonistickú podobu. Sporné otázky sú „vyrokovateľné“, nie sú spojené s bytím či nebytím súperiacich skupín. Záujmy politických elít a verejnosti sa prelínajú v rovine štátnych príjmov a výdavkov. Pozornosť sa sústreďuje na vládny program, ktorý určuje politické a finančné možnosti reformného, ale aj antireformného kurzu moci pri orientovaní a riadení spoločnosti. Zápasiaci jednotlivci vytvárajú ad hoc skupiny okolo konkrétnych, často neideologických otázok: politika sa stáva pragmatickejšou. Strany a nátlakové skupiny sa oveľa viac prelínajú. Záujmy politickej elity V takejto situácii by mohlo byť volebné správanie sa racionálnejšie. Sústredenie sa na konkrétne, zväčša len čiastkové témy umožňuje vecnú analýzu, ktorá zaistí presnejšie definovanie vlastného voličovho záujmu. A potom aj výber vierohodného politického reprezentanta. Takejto racionalizácii volebného konania však bráni celý rad bariér. Jednu z nich predstavuje to najzákladnejšie: volebný systém. Táto na prvý pohľad jednoduchá úloha v podobe voľby medzi pomerným a väčšinovým systémom je vo svojej podstate zložitá a výber medzi týmito dvoma hlavnými systémami si spravidla vyžaduje ideologický, teda len zdanlivo racionálny postoj. Situáciu navyše komplikuje roztrieštenosť záujmov politickej elity, ktorá vyberá rôzne modely aplikácie pomerného a väčšinového systému pre rôzne situácie a pre odlišné roviny štátnej správy a samosprávy. Konať v takejto situácii úplne racionálne nie je pre väčšinu ľudí možné. Vývoj volebného systému od 60. rokov 19. storočia až dodnes na území dnešného Česka a Slovenska (okrem rokov 1891 – 1918) ukazuje, ako sa zmenili občianske práva a záujmy mocenskej elity. Je zrejmé, že počas 20. storočia došlo nielen v oblasti volebného systému k štyrom zásadným zmenám, a to aj bez započítania zlomu spôsobeného nemeckou okupáciou. V rovnakom období pracoval zastupiteľský zákonodarný zbor samostatného česko-slovenského štátu štyrikrát v „revolučnom“ zložení. To znamená, že bol sformovaný bez volieb. Stalo sa to v roku 1918, po roku 1945, po rekonštrukcii v roku 1969 a po ďalšej v roku 1990. Súčasné odlišnosti volebných pravidiel na Slovensku a v Česku nepredstavujú len tému na porovnávanie právnych systémov. Možno predpokladať, že v odlišných podmienkach sa bude meniť i správanie sa. Rozdielne volebné systémy by teda mohli vyvolať formovanie odlišných straníckych systémov. A takéto úpravy povedú aj k zmene konania politických elít a voličov. Jednoduchým testom týchto hypotéz by mohla byť v Česku i na Slovensku často diskutovaná možnosť väčšinového systému pre voľby do Poslaneckej snemovne ČR a NR SR. Diskusie o volebnom systéme Spory o to, či je vhodnejší systém pomerného zastúpenia alebo systém väčšinový, sa v Česku zostrujú s pozoruhodnou pravidelnosťou. Aj na Slovensku možno zaznamenať iniciatívy na zmenu volebného systému pre voľby do Národnej rady. ĽS-HZDS navrhuje relatívny väčšinový systém a 150 obvodov, ANO odporúča 100 obvodov s absolútnou väčšinou a dvojkolovou voľbou, SDKÚ-DS hovorí o priamej voľbe poslancov. Strana Smer-SD navrhuje kombinovaný systém. Podľa tohto návrhu by sa polovica poslancov volila relatívnym väčšinovým systémom a polovica pomerným systémom. Vzniklo by teda 75 jednomandátových obvodov plus osem volebných krajov, v ktorých by sa volilo 75 poslancov na princípe kandidátok politických strán. V prípade zníženia počtu poslancov NR SR na 120 či 100 (túto zmenu Smer-SD podporuje) by sa primerane znížil počet obvodov a počet poslancov volených vo volebných krajoch. Iniciátori návrhov na prechod na väčšinový systému zdôrazňujú potrebu stability vlády a výhody systému dvoch strán. Sú presvedčení, že väčšinový systém znamená, že sa do parlamentu dostanú iba dve strany, pričom jedna z nich by mala nadpolovičnú väčšinu. Zároveň predpokladajú, že táto väčšina by bola výraznejšia než v prípade víťazstva v podmienkach systému pomerného zastúpenia. Na spochybnenie tejto predstavy môžu poslúžiť skúsenosti s väčšinovým systémom v českých krajinách – ani v dobách Rakúsko-Uhorska ani v súčasnosti neviedlo uplatňovanie väčšinového volebného systému k vytvoreniu systému dvoch strán. Napokon to ukazujú aj prepočty doterajších volebných výsledkov (ČNR, resp. PS PČR) po roku 1989 na relatívny väčšinový volebný systém. V roku 1990 by síce všetky mandáty získalo Občianske fórum a v roku 1992 koalícia ODS-KDS, ale už v roku 1996 by 105 mandátov získala ODS a 100 ČSSD a pred štyrmi rokmi by 201 mandátov získala ČSSD, 2 až 3 ODS, 1 KSČM a 0 až 1 štvorkoalícia. Iným príkladom toho, aká sporná je predstava o väčšinovom volebnom systéme ako cesty k systému dvoch strán, sú voľby do českého Senátu. Napriek väčšinovému systému v nich v roku 1996 uspelo sedem strán (z toho jeden nezávislý), v roku 1998 štyri strany, v roku 2002 dokonca až jedenásť strán (z toho jeden nezávislý a štyria zo zoskupenia nezávislých). Z toho je zrejmé, že zatiaľ nemožno hovoriť ani len o tendencii prechodu na systém dvoch strán. Navyše sa ukazuje, že porovnanie úspešných strán vo voľbách do Poslaneckej snemovne podľa systému pomerného zastúpenia a vo voľbách do Senátu podľa väčšinového systému nehovorí v prospech tzv. Duvergerovho zákona: napríklad v roku 2002 pri voľbách do Poslaneckej snemovne uspeli v systéme pomerného zastúpenia tri strany a jedna koalícia, zatiaľ čo v tom istom roku pri voľbách do Senátu získalo kreslá 10 politických subjektov a jeden nezávislý kandidát. Kríza systému dvoch strán Aj analýzy britských parlamentných volieb z roku 2005 naznačujú, že bipartizmus vo Veľkej Británii prežíva krízu. Víťazní labouristi získali len 22 percent hlasov všetkých oprávnených voličov, čo je rekordne málo (v 80. rokoch minulého storočia víťaz získaval vyše 30 percent hlasov). Podobne bol najnižší i súčet počtu získaných hlasov dvoch najsilnejších strán – len 65,5 percenta hlasov. A zatiaľ čo v 90. rokoch minulého storočia získavali labouristi a konzervatívci dohromady vyše 90 percent poslaneckých mandátov, v roku 2005 ich bolo len 86 percent. Naopak, liberálni demokrati ako tretia strana vytvorili povojnový rekord v podobe 62 poslaneckých kresiel. Podobne ako v Kanade sa uskutočňuje regionalizácia britskej politiky. A len máločo napomáha regionalizácii politiky tak, ako väčšinový volebný systém. Ako píšu autori knihy Podoba volebného systému, „je dôležité pripomenúť, že určitý volebný systém nemusí nevyhnutne pôsobiť rovnako v rôznych krajinách.“ Ako faktory ovplyvňujúce pôsobenie volebného systému uvádzajú otázky, či je krajina stabilnou, meniacou sa alebo novou demokraciou, ako je spoločnosť štruktúrovaná podľa ideológie, náboženstva, etnicky, rasovo, regionálne, jazykovo alebo sociálne, či je v nej stabilizovaný stranícky systém a koľko je v krajine dôležitých politických strán, či je určitá strana podporovaná len na nejakom území, alebo je jej vplyv rozptýlený po celej krajine a podobe. V Česku a na Slovensku možno očakávať, že pri zmene volebného systému by pravdepodobne nedošlo k vytvoreniu dvojstraníckeho systému. Zároveň je však takmer isté, že by sa prudko zmenila volebná stratégia strán a následne i správanie sa voličov. Výsledkom by dokonca mohlo byť zastúpenie viacerých strán v národných parlamentoch v porovnaní s dneškom. Príkladom je vznik Strany maďarskej koalície a Slovenskej demokratickej koalície po zmene volebného zákona v roku 1998, ktoré sa potom zúčastňovali na zostavení vlády. Keď nebezpečenstvo vyplývajúce zo spomínanej novely volebného zákona pominulo, SDK sa rozpadla. Podobne sa v Česku po podpise opozičnej zmluvy medzi ODS a ČSSD v roku 1998, ktorá signalizovala prechod na väčšinový volebný systém, sformovala tzv. štvorkoalícia, ktorá zaznamenala niekoľko volebných úspechov. Keď nebezpečenstvo zmeny volebného systému pominulo, štvorkoalícia sa rozpadla. Počet efektívnych strán u nás klesá Dôvodov na takýto postup je viacero. Všeobecne platí, že volebné obvody sú vo väčšinovom systéme menšie než v pomernom a je ich viac. Teoreticky by ich malo byť toľko, koľko je poslaneckých miest v parlamente. To by malo ľuďom umožniť, aby volili aj skutočné nezávislé osobnosti z daného mikroregiónu. V Británii sa však po druhej svetovej vojne nedostal do parlamentu ani jediný nezávislý kandidát. Ak by sa u nás mal dosiahnuť cieľ – vytvoriť systém dvoch strán, musel by sa zaviesť jednokolový väčšinový systém (teda požiadavka relatívnej, nie absolútnej väčšiny) a musela by sa zvýšiť volebná kaucia, čo by sťažilo nezávislým osobnostiam možnosť kandidovať, alebo priamo zo zákona by mohli kandidátov stavať iba strany, hnutia a ich koalície. Ak je však ozajstným cieľom úsilia o zmenu volebného systému stabilita vlády, potom je jednoduchšie – a vo svete častejšie využívané – zvýšenie kvóra potrebného na vstup do parlamentu a zachovanie pomerného volebného systému. Lenže každé narušenie plurality zvyšuje počet tých, ktorí nehlasujú za stranu, ktorú chcú v parlamente, ale za tú, ktorá im najmenej prekáža. Alebo nechodia voliť. Potom však môže vznikať čoraz väčšia skupina ľudí, ktorí nebudú mať zastúpené svoje záujmy v parlamente a budú ich teda presadzovať inými formami. Napokon, počet efektívnych politických strán sa v Česku i na Slovensku znižuje. Už za prvej republiky klesal ich počet s narastajúcimi skúsenosťami voličov. Vyše 20 percent hlasov získala v tom období jediný raz jediná strana: sociálni demokrati v roku 1920. Úspechom tzv. veľkých vládnych strán bol zisk do 15 percent, čo je dnes zisk asi tak stredne veľkej strany. V podmienkach plebiscitného hlasovania o odmietnutí komunistickej minulosti získalo OF vo voľbách do ČNR 49,5 percenta hlasov a VPN vo voľbách do SNR dokonca len 29,35 percenta hlasov. V Česku klesol počet efektívnych strán z ôsmich v roku 1992 na päť od roku 1998. Na Slovensku treba za efektívne považovať aj dve etnicky založené strany, počet ostatných však osciluje okolo čísla päť. Horná hranica ziskov víťaznej strany sa ustaľuje asi na 30 percentách. Na čo je nám zlá stabilná vláda? Je zrejmé, že vývoj straníckeho systému a zmeny počtov efektívnych strán sa zatiaľ ani v Česku ani na Slovensku neukončili. Predbiehať zmeny v politickej kultúre tvrdým obmedzovaním malých strán úpravami volebného systému môže priniesť dva dôsledky, ktoré by situáciu destabilizovali: (1) strany a skupiny sa sústredia pod niekoľko spoločných vlajok a do parlamentu sa dostanú aj tak. Výsledkom bude ostrý frakčný boj vnútri týchto umelých zoskupení, ktorý povedie k ich rozdrobeniu. (2) V dobe plnej emócií sa rozšíria rady mimoparlamentnej opozície. Ak nebude vláda brať do úvahy názory tej časti verejnosti, ktorá nebude mať zastúpenie v parlamente, mimoparlamentná opozícia sa bude radikalizovať. Tvrdenie, že politický systém Česka a Slovenska je v dôsledku využívania pomerného volebného systému nestabilný, je nepresné. Nestabilita vlády ešte nemusí znamenať nestabilitu politického systému. Nevyhnutnosť vyjednávať v parlamente s opozičnými či rebelujúcimi poslancami predsa patrí k demokratickému usporiadaniu spoločnosti. Zároveň je zrejmé, že doterajšie koaličné vlády, dokonca aj tie menšinové, vykazujú v oboch našich krajinách pomerne veľkú stabilitu. Po vytvorení samostatnej Českej republiky sa iba raz stalo, že vláda padla predčasne. Rovnako to platí o Slovensku. U nás síce k rozpadu vlády v roku 1994 prispel rozpad koalície, ale ten vyplýval najmä z vnútorného štiepenia HZDS a SNS. V Česku sa to stalo v roku 1997 a išlo predovšetkým o dôsledky krízy vnútri ODS, a nie celej vládnej koalície. Podobne, zmeny väčšinovej vlády na menšinovú v oboch krajinách či vládna kríza v Česku v rokoch 2004 a 2005 boli vyvolané v prvom rade situáciou vo vnútri koaličných strán. Iba terajšie skrátenie volebného obdobia u nás bolo vyvolané krízou vnútri vládnej koalície. Je zrejmé, že vládne krízy v Česku a na Slovensku nespôsobil pomerný volebný systém, ale nízka úroveň politickej kultúry straníckych elít. Sú krajiny, kde sú podmienky na zostavovanie vlády oveľa komplikovanejšie preto, lebo tam nemajú volebné kvórum na vstup do parlamentu, alebo je to kvórum nízke a parlament je ešte viac roztrieštený než v Česku a na Slovensku. Príkladom môže byť Izrael. Vládna kríza je tam častejšia aj preto, lebo na programe dňa sú otázky, ktoré majú na národ osudový dosah. Politický systém v Izraeli však aj napriek týmto krízam zostáva stabilný. Na druhej strane je tu otázka, či si vôbec máme želať stabilnú vládu, ak nevládne dobre. Spracované podľa Novej knihy o voľbách, Professional Publishing, Praha 2006