Tohoročné stretnutie finančných a nimi sponzorovaných politických elít sveta bolo charakteristické dvoma najpertraktovanejšími témami. Po prvé bola to téma strachu neoliberálov a zvlášť finančných elít z toho, čo zrealizuje nový, 45. prezident USA zo svojich vyhlásení a zámerov. Čo z toho, čo povedal alebo ešte nepovedal, skutočne urobí. Bude to koniec neoliberálnej globalizácie? Presadí sa protekcionizmus v širších meradlách alebo (a či?) len v USA? A celý rad ďalších s tým spojených obáv. Zazneli aj tvrdé vyhlásenia o potrebe zastaviť prezidenta (či dokonca ho likvidovať?). O reálnosti prezidentových zámerov a hroziacich úverových, rozpočtových, životno-úrovňových i ďalších pascách i o možných zmenách v globálnej ekonomike budem hovoriť na pripravovanom seminári ASA (štvrtok 16. 2. 2017).
Kto skutočne chce znižovať rozdiely?
Dnes chcem vyjadriť niekoľko myšlienok k druhej v titule uvedenej pertraktovanej téme. Na začiatok treba uviesť poznámku, že neoliberálni globalisti síce žiadali realizovať zmenu od prehlbovania rozdielov k ich zmierňovaniu (až na úroveň zaslúžených rozdielov?), ale ako? – to neformulovali, ba ani nenaznačili.
Za všetkých možno spomenúť prezidenta Európskej centrálnej banky, ktorý jedným dychom varoval pred prehlbujúcimi sa rozdielmi a súčasne ukazoval, že nestačia len zmeny vo finančnej sfére, ale že predovšetkým treba sa intenzívnejšie venovať štrukturálnym reformám. V ľudskej reči to znamená ďalšie obmedzovanie ochrany zamestnancov pred snahou zamestnávateľov absolútne či relatívne znižovať ich mzdy, i možnosti ich pružne, aj „na hodinu“, prepúšťať. Všetko pod zástavou udržania konkurencieschopnosti voči konkurentom z menej rozvinutých krajín.
Aktuálnosť, ale najmä naliehavosť problému spočíva v tom, že prehlbujúca sa nerovnosť reprodukuje nielen sociálnu, ale aj politickú nespokojnosť v čoraz väčšom počte už aj najrozvinutejších krajinách. Týka sa to nielen zamestnancov a celých sociálnych vrstiev s nízkymi a najnižšími príjmami, ale čoraz viac to pociťujú príslušníci stredných vrstiev, ktorých nemalá časť sa prepadáva do nižších vrstiev, čo spolu s vplyvom nástupu 4. priemyselnej revolúcie aj im vytvára riziko rastúcej nezamestnanosti.
Zvolenie D. Trumpa však názorne ukázalo že rastie aj nespokojnosť podnikateľov reálnej ekonomiky s prehlbujúcimi sa rozdielmi v príjmoch a bohatstve medzi nimi a príjmami i ekonomickou silou finančných korporácií a ich top manažérov.
Predpokladom účelného boja s rastom rozdielov a s obrátením trendu na ich pokles, je dôležité správne uchopiť podstatu a zdroje týchto rozdielov, zrozumiteľne ich merať, vyhodnocovať a na takomto základe hľadať a uplatňovať účinné „lieky“.
Dôsledky nezaslúžených rozdielov
Treba si opakovane pripomínať, že prehlbovanie týchto nezaslúžených rozdielov ľvou mierou deformuje fungovanie súčasného tovarovo-trhového mechanizmu, čo deformuje fungovanie demokratického politického mechanizmu i celého fungovania spoločnosti, jej morálky i jej etiky. Áno, sú to rozdiely v príjmoch, v bohatstve, ale predovšetkým sú to rozdiely v ekonomickej sile i moci jednotlivcov, firiem i celých štátov. Priepastné rozdiely v ekonomickej moci sú zdrojom deformácii trhu, politiky, mediálneho priestoru i konania ich aktérov. Dokonca aj takých jednotlivcov, ktorí boli považovaní za „stĺpy“ morálky a čestnosti. Priepastné rozdiely v ekonomickej sile deformujú nie len obsah a procedúry práva a demokracie, ale aj obsah a hranice často pertraktovanej slobody.
Mnohí autori uznávajú, že medzi bohatstvom a ekonomickou silou nie je jednoduchá rovnosť, že podstatné je, ako „šikovne“ je využité bohatstvo na ovládnutie čo najväčšieho objemu tvorby novovytvorených hodnôt. Hodnôt, ktoré k vstupným tovarom a službám, ktoré spracovávajú, pridávajú produkčné subjekty súkromnej i verejnej sféry ako svoju pridanú hodnotu (PH). Praktické skúsenosti ukazujú, že vo veľkých korporáciách stačí relatívne malý podiel bohatstva jednotlivcov či skupiny jednotlivcov, aby ovládli firmy či korporácie, ktoré produkujú násobne viac pridanej hodnoty. Preto najvýstižnejším meradlom bohatstva je poznanie toho, koľko novovytváranej produkcie – pridanej hodnoty, resp. hrubého domáceho produktu ovláda toto konkrétne bohatstvo. Analýzu v tomto duchu urobili pred pár rokmi vedci zo švajčiarskej univerzity a dokázali, že 149 najmä finančných superkorporácií (ich rozhodujúci vlastníci) ovláda takmer polovicu medzinárodne významných firiem sveta. Tieto zrejme predstavujú určite viac ako polovicu svetovej produkcie HDP (bohužiaľ, tento ukazovateľ neanalyzovali). To znamená, že ovládajú viac ako polovicu svetovej produkcie HDP! To znamená, že ovládajú viac ako polovicu sumy týmito firmami vyplácaných ziskov, miezd a realizovaných odpisov, ktoré sú štrukturálnymi súčasťami každej firemnej pridanej hodnoty, teda aj HDP územia či štátu.
Rozhodujúce je poznať skutočnú pridanú hodnotu
Bohužiaľ, štatisticky sa dosiaľ príliš veľká pozornosť venuje tržbám. Ich sledovanie a vyhodnocovanie má svoj význam, najmä pre bilancie produkcie, ale rozhodujúca pre výkonnosť firmy, jej ekonomickú silu, pre úroveň jej produktivity a pre objemy a mieru príjmov, ktoré táto firma vypláca majiteľom produkčných prostriedkov (PP) i pracovníkom, je pridaná hodnota, čiže rozdiel medzi cenou tržieb a cenou do produkcie vstupujúcich a v produkcii spotrebovaných tovarov a služieb (hmotných i nehmotných).
Štruktúra pridanej hodnoty jasne identifikuje jej spolutvorcov ale aj ich podiel príjmov z jej realizácie:
- prenajímateľov vlastnej živej tvorivej práce, ktorých príjmom sú mzdy a platy, ktoré sú ocenením ich podielu na realizovanej pridanej hodnote
- odpisy, t. j. prenesená časť ceny produkčných (v produkcii využívaných) prostriedkov (PP). PP, to je minulá tvorivá práca vtelená do ceny PP, ktorá postupne po častiach prechádza do novovytvorenej hodnoty (PH). Jej príjemcom je vlastník produkčných prostriedkov, ktorý má ďalší príjem, ktorým je zisk.
- To je tá časť pridanej hodnoty, ktorá nebola vyplatená ako mzdy a platy, z ktorej sa odpočítajú odpisy a výsledok ostáva ako zisk (vrátane finančných nákladov ktoré inkasujú finančné inštitúcie), ktorého príjemcom (neraz aj časti odpisov) je/sú vlastník/íci produkčného subjektu – v podstate vlastník/íci produkčných prostriedkov.
Čo je teda bohatstvom národa
Z uvedeného je zrejmé, že potenciálna, ale najmä reálna schopnosť tvoriť pridanú hodnotu zaplatenú. priamo alebo cez verejné fondy, jej spotrebiteľmi je základom, podstatným meradlom skutočne prínosného bohatstva národa i jednotlivcov.
Bohatý je ten štát, ktorého obyvatelia vytvárajú čo najväčší objem pridanej hodnoty, pričom suma pridaných hodnôt, vytváraných v štáte, by mala predstavovať HDP štátu. Pre jeho občanov je podstatné, koľko z pridanej hodnoty (aj z HDP) sa užije v prospech kvality života i bohatstva štátu.
Teda bohatstvom štátu i jednotlivca mimo nim ovládaných prírodných zdrojov je:
- počet a úroveň tvorivosti (najmä užitočnej vzdelanosti) ľudských zdrojov
- objem (cena) a úroveň výkonnosti produkčných prostriedkov.
Čím je jednotlivec tvorivejší a čím väčším objemom PP je vybavený a čím rýchlejšie ich cenu dokáže preniesť do realizovanej pridanej hodnoty, tým je jednotlivec i štát bohatší. Úroveň bohatstva štátu sa čoraz častejšie v štatistikách meria veľkosťou za rok vytvoreného HDP. Produktivita práce jedného zamestnaného občana podielom HDP na jedného pracujúceho občana. V tom je vyjadrená úroveň bohatstva i výkonnosť ľudských zdrojov i produkčných prostriedkov. V ukazovateli HDP na občana je zakomponovaný aj vplyv veľkosti podielu práceschopných občanov pripadajúcich na počet všetkých občanov štátu. Moderná štatistika, ktorá chce prispieť k vyrovnávaniu rozdielov a k skutočne správnej stimulácii rozvoja kľúčových faktorov rastu bohatstva štátu, by mala sledovať a vyhodnocovať HDP nielen v rámci štátu, v rámci teritórií, ale najmä a predovšetkým pridanú hodnotu firiem a jej základnú štruktúru, podiel miezd, podiel odpisov a v doterajšej ekonomike aj podiel zisku všetkých produkčných subjektov, ktoré produkujú tovary a služby, či sú to subjekty poskytujúce súkromné alebo verejné tovary a služby. Je účelné a veľmi to pomôže pre účinnosť stimulácie znižovania rozdielov, sledovať a vyhodnocovať objem a výkonnosť produkčných prostriedkov a ich využiteľnosť, ich reálne využitie cez ukazovateľ odpisy na jedného pracovníka a úroveň tvorivosti pracovníkov a mieru objektívnosti priznaného ocenenia v jednotlivých teritóriách i medzištátnych porovnaniach.
Ako na to na Slovensku
Tieto dve oblasti treba sledovať až do konkrétnych jednotiek, ktoré samé vyhodnocujú produkciu pridanej hodnoty i jej vnútornú štruktúru. Naliehavosť toho pociťujeme aj u nás na Slovensku. U nás úspešne fungujú viaceré medzinárodné firmy, v ktorých naši pracovníci dosahujú rovnakú, ba aj vyššiu úroveň tvorivosti , výkonnosti i zodpovednosti ako pracovníci na rovnakých postoch v rozvinutejších štátoch. No ocenenie našich pracovníkov – mzdy, platy a ostatné benefity sú často len polovičné, ba i tretinové voči rovnakým postom (obsadených často menej kvalitným i menej skúsenými imigrantmi z menej rozvinutých krajín) v starých krajinách EÚ. Práve rozdiely v ocenení pracovníkov rovnakej tvorivosti, skúsenosti, teda aj vzdelanosti, to je kľúčový rozdiel, ktorý reálne môžeme a musíme čo najrýchlejšie vyrovnávať. Aj preto, že od miezd a platov v súčasnosti závisí rozhodujúca časť našich daňových príjmov a od príjmov nižšej časti stredných vrstiev a nižších vrstiev i príjmov nášho sociálneho a zdravotného poistenia. (taký zastaraný systém daní a odvodov sa stáva čoraz väčším rizikom vo vzťahu k nastupujúcej 4. priemyselnej revolúcii).
Druhou aktuálnou oblasťou je objem odpisov na jedného pracovníka, ale nielen účtovaných, ale aj skutočne reinvestovaných, teda tých, ktoré spolu so ziskom neodchádzajú mimo štát smerom k zahraničným vlastníkom. Aj v tejto oblasti existujú neraz nespravodlivé rozdiely a nedostatočné vyhodnotenia, čo prispieva k tomu, že sa nesprávne, v náš neprospech, vyhodnocuje aj produktivita na pracovníka. Aj tento ukazovateľ, aj keď len zriedkavo vyhodnocovaný, je neraz podhodnotený v náš neprospech. Poznanie reálneho stavu a tendencii vývoja uvedených ekonomických ukazovateľov pomôže aj k pochopeniu nevyhnutnosti prechodu od neoliberálnej k novej – Humanistickej ekonomike i pochopeniu podstaty toho nového, čo ona predstavuje, najmä ako môže zdynamizovať rast bohatstva nášho štátu, ale predovšetkým rast bohatstva a najmä rast kvality života jeho občanov.
Na podporu vyrovnávania rozdielov náš vedeckovýskumný inštitút spracoval projekty, o niektorých som písal v Slove dňa 10. 10. 2016, ktoré sú praktickým námetom na reálne cesty postupného vyrovnávania rozdielov . Programy sú robené tak, aby nimi dosiahnutý rast miezd a platov nepoškodil, resp. citeľnejšie neznížil záujem investorov investovať a rozvíjať investície u nás na Slovensku, ba skôr naopak.
© h. prof. Dr. Ing. Ivan Haluška DrSc., riaditeľ Expertízneho a edukačného inštitútu+
