Nie je to nič nové a neznáme. V roku 2005, keď New Orleans /USA/ postihla katastrofa v podobe obrovských záplav, množstvo ľudí prišlo o strechu nad hlavou. S vedomím americkej vlády a prezidenta sa po záplavách a zistených hmotných škodách sa odstúpil od rekonštrukcie, obnovy a výstavby verejných bytov, čím bola daná príležitosť súkromným developerom na výstavbu a predaj domov a bytov do vlastníctva.
To isté postihlo verejné školstvo. Záplavami zničené štátne školy sa nerekonštruovali, ani sa nepostavili nové školy. Záplavami postihnutí občania dostali od štátu poukazy, ktoré mohli použiť pri získavaní strateného bývania a pri umiestnení detí do škôl. Vytvorila sa situácia, kedy sa na úkor štátnych škôl rozvíjal vznik súkromných škôl, vlastne s podporou štátu. Kým pred záplavami bolo v New Orleanse 123 verejných (štátnych ) škôl, po záplavách ostali 4. Postihlo to tiež takmer 4 700 učiteľov, ktorí prišli o zamestnanie, ale aj o svoj odborový zväz, ktorý ich predtým chránil. Takže pri hľadaní práce v súkromných školách museli súhlasiť aj so zníženými platmi.
K uvedenému konaniu i mysleniu doviedol niektorých amerických ekonómov i predstaviteľov moci Milton Friedman, veľký guru „neriadeného, neregulovaného kapitalizmu“. Za viac ako tridsať rokov on a jeho nasledovníci do detailov prepracovali stratégiu: vyčkať na veľkú krízu a potom predať „najlepšie kúsky“ štátu do rúk súkromných hráčov, zatiaľ čo sa občania budú spamätávať zo šoku. Známa novinárka Naomi Klein nazvala takýto taktický postup ako „šoková doktrína“.
Keď pred niekoľkými dňami Igor Matovič predstúpil pred novinárov a oznámil, že do monitorovania na koronavírus sa zapoja popri štátnych aj súkromné laboratória, bolo cítiť, že je hrdý na toto rozhodnutie a očakáva za to pochvalu. Zdôvodnil to argumentom, že krízový štáb je za to, aby sa zvýšil počet osôb, ktoré budú monitorované, a tým by sa eliminovalo šírenie nákazy. Odborné zdravotné hľadisko bude asi správne, veď má okolo seba odborníkov v krízovom štábe. Avšak uplynul takmer týždeň a denne sa monitoruje okolo 700 osôb, hoci bolo uvedené, že štátne laboratória majú kapacitu vyšetriť 1 000 osôb denne. Teda nejdú „na doraz“ do dnešného dňa. Načo bolo dobré ihneď riešiť vyšetrenia v súkromných laboratóriách, keď za ne musí štát platiť? A v štátnych má zrejme ešte nevyužité kapacity.
Do značnej miery to pripomína situáciu v New Orleanse. Ak štát vydanými „vouchermi“ podporil súkromné školy a súkromnú výstavbu domov, kam mali ľudia poslať svoje detí vzdelávať sa a kde mali hľadať svoje nové bývanie, ak ich pôvodne bolo zničene záplavami?
Ak štát bude platiť súkromné laboratória a štátne budú fungovať zo svojho rozpočtu, kto bude zvýhodnený? Ak by sa trvanie nákazy a jej monitorovanie predĺžilo o niekoľko mesiacov, kto vyjde z tejto situácie finančne lepšie?
Táto moja úvaha nie je na základe konšpirácie ani špekulácie, ale na základe skúsenosti zo sveta. Pretože „šoková doktrína“ sa neuplatnila len v New Orleanse, ale aj v iných krajinách vo svet, má byť pripomenutím občanom, aby pozorne sledovali, aké opatrenia prijíma vládnuca moc v dnešnej kritickej či krízovej situácii a aby si zdravým rozumom vyhodnotili, čo je na prospech občanov a krajiny a čo je na prospech len určitých skupín vlastníkov a podnikateľov. Aby „po šoku“ ktorý pominie, neostali v ďalšom šoku.
