Nemožno povedať, že by sa na Slovensku začala rozvíjať ekonómia (ekonomické vedy) s nejakým markantným oneskorením za porovnateľnými krajinami. Niektorí autori dosiahli aj významné vedecké výsledky (už v 18. storočí). Spomenieme z nich aspoň štatistika a ekonóma Martina Schwartnera (1759 – 1823), národohospodára Gregora Františka Berzevitzyho (1763 – 1821) a profesora politickej ekonómie i univerzitného rektora v Petrohrade Michala Baluďanského (1769 – 1847); jeho priezvisko sa vyskytovalo aj vo formách Balugjanskij a Balugyanszky.
V druhom poradí by sme ešte mohli spomenúť bankového odborníka Andreja Kapustáša (1757 ̶ 1796) a štatistika Karola Keletiho (1833 – 1892). Títo vedci a odborníci však nemali väzby na slovenskú kultúru. Výnimočnou postavou v tomto okruhu bol však Samuel Tešedík (1742 ̶ 1820), ktorý vo svojej osobnosti a vo svojom diele spájal slovenské vzdelávanie s rozvíjaním hospodárskych poľnohospodársko-priemyselných vedomostí na škole, s názvom Prakticko-ekonomický priemyselný ústav, ktorú založil a viedol v Sarvaši (s jednou prestávkou) v rokoch 1779 – 1806. Tešedíkov odborný a vedecký prínos spadal však skôr do oblasti pedagogiky, nie do oblasti ekonómie.
Hospodárskymi otázkami sa iniciatívne, neraz veľmi produktívne, zaoberali i slovenskí národovci; výrazné príklady predstavujú Alexander Rudnay, Juraj Fándly, Martin Hamuljak, Samuel Jurkovič a jeho zať Juraj Jurkovič, bratia Benjamín Pravoslav a Ondrej Červenákovci, Štefan Marko Daxner, Ján Francisci, Daniel Gabriel Lichard, Ľudovít Štúr, Gregor Friesenhof a iní. Aj z perspektívy dvoch storočí od jeho životného pôsobenia môžeme vec vidieť tak, že v rámci tejto skupiny osobností je prínos Ľudovíta Štúra k ekonomickým, národohospodárskym otázkam najpozoruhodnejší. Súhlasíme s hodnotiacim postrehom Hvezdoňa Kočtúcha a Vladimíra Witta (v časopise Kultúrny život, 1965, č. 44) že ide o našu prvú osobnosť ekonomickú, prvú skutočne slovenskú osobnosť ekonomickú. Ale ani pokiaľ ide o túto skupinu ako celok nemožno hovoriť v priamom, bezprostrednom zmysle o väzbe ekonomickej vedy a slovenskej kultúry. V slovenskej kultúre tieto osobnosti výdatným spôsobom pôsobili, ekonomické poznatky nielen využívali, ale aj tvorili, no nešlo ešte v bezprostrednom zmysle o rozvíjanie ekonomickej vedy v rámci slovenského kultúrneho pohybu.
V tejto eseji sa však chceme sústrediť na vzťah ekonomickej vedy a slovenskej kultúry v explicitnom zmysle. Historicky možno hovoriť v tejto súvislosti o dvoch relevantných obdobiach, ktoré spadajú až do minulého storočia:
- generácia, ktorá sa sformovala okolo časopisu Politika a pôsobila najmä v 30. – 40. rokoch 20. storočia
- generácia, ktorá sa rozvíjala v 50. a v 60. rokoch 20. storočia v slovenskej akademickej obci (kam zahŕňame pre potreby tejto eseje Slovenskú akadémiu vied a Ekonomickú univerzitu vrátane ich predchodkýň, ale aj odborných pracovníkov v tzv. rezortných ekonomických výskumných ústavoch).
Venujme sa teraz v krátkosti týmto dvom obdobiam.
I. Tridsiate roky 20. storočia sú veľmi dôležité i zložité roky vo vývoji
Tridsiate roky 20. storočia sú veľmi dôležité i zložité roky vo vývoji moderného slovenského národa, roky dodnes nedostatočne zhodnotené. Jedným z hybných momentov slovenského vzostupu v tomto čase bolo založenie a účinkovanie nezávislého kultúrno-politického časopisu Politika (1931 – 1940). Pozoruhodná bola redakčná politika časopisu, ktorá bola otvorená rôznym názorovým smerovaniam vychádzajúcim z odlišných ideových východísk. Zásadne však bola zatvorená nevyargumentovaným príspevkom, nech už tiež pochádzali odkiaľkoľvek.
Vďaka svojmu otvorenému, kritickému a zároveň tolerantnému prístupu mal časopis Politika autoritu a priťahoval naozaj odlišných autorov. Obzvlášť bol časopis kritický k nešvárom a k závažným nedobrým tendenciám vo vzťahoch českých krajín a Slovenska (i Podkarpatskej Rusi). Preto nečudo – aj keď je to pre nezainteresovaných trochu prekvapivé –, že práve redakcii Politiky sa podarilo zorganizovať v Trenčianskych Tepliciach roku 1931 Zjazd mladej slovenskej generácie so živou a rôznorodou účasťou. Zjazdu sa podarilo nielen dostať do rokovacej miestnosti prakticky všetky názorové prúdy, ktoré napriek svojej odlišnosti v jednom sa vzácne zhodli: v ostrej kritike hospodárskych, sociálnych a kultúrnych pomerov v Česko-Slovensku, osobitne problematiky zanedbávania a znevýhodňovania Slovenska. Polemický, ba až „ukričaný“ charakter zjazdu nebol na prekážku toho, aby si nezískal autoritu na odbornej, ale i celospoločenskej rovine, aby sa nestal jedným z dôležitých stupienkov progresu búrlivých slovenských 30. rokov.
Úzku súvislosť s pohybom okolo časopisu Politika a Zjazdu mladej slovenskej generácie malo aj založenie Národohospodárskeho ústavu Slovenska a Podkarpatskej Rusi (NÁRUS 1931 ̶ 1938). Motívom na jeho založenie a rozvíjanie bola myšlienka, že chybný spôsob rozhodovania a hospodárskopolitického smerovania pražského centra vyplýva z nepoznania slovenskej reality, z absencie premyslenej koncepcie odstraňovania až priepastných slovenských nedostatkov a z neriešenia otázok rozvoja Slovenska. Toto bola sčasti pravda, no sčasti ilúzia. Ilúzia v tom zmysle, že stačí dodať potrebné poznatky a veci sa takmer okamžite napravia. Zabúdalo sa na fakt, že zaostávanie Slovenska je silne podmienené nielen chýbajúcim poznatkovým fondom, ale aj záujmovými siločiarami osobitne v pražskom centre.
Pokiaľ ide o personálnu stránku spoločenského a odborno-vedného pohybu, o ktorom hovoríme, treba spomenúť niektoré dôležité mená. V redakčnej rade časopisu Politika pracovali (podľa zoznamu vypracovaného P. Zaťkom): Dr. Jozef Štetina, Dr. Imrich Karvaš, Dr. Branislav Varsík, prof. Dr. Zdeněk Peška, Dr. Ľudo Ruhmann, prof. Matúš Černák, Ing. Branislav Chrapo, Dr. Pavel Kordoš, Dr. Andrej Kostolný, Miloš Gašparec, Ing. Peter Zaťko a neskôr aj prof. Dr. Jozef Fundárek. Do predsedníctva Zjazdu mladej slovenskej generácie 1932 zvolili z nich Zaťka, Karvaša a Štetinu, a okrem nich ešte Dr. Vlada Clementisa, Dr. Jozefa K. Mikľu a Dr. Antona Vaška (vtedy ešte nie židobijcu Vaška). Referentmi zjazdu boli okrem členov predsedníctva aj Dr. Jozef Zvrškovec, prof. Andrej Kostolný, Ladislav Novomeský, Dr. P. Kordoš, Dr. Daniel Okáli a František Paňák, teda názorovo široká a rôznorodá zostava. Výdatnú podporu skupine Politiky poskytovali aj významní hospodárski odborníci Dr. Ján Balko a Dr. Ervín Hexner, ale aj ďalší.
Zaujímavý bol vzťah predsedu zjazdu P. Zaťka a jeho nadriadeného v Obchodnej a priemyselnej komore Slovenska Kornela Stodolu. Hneď po zjazde mladej slovenskej generácie 1932 si K. Stodola zavolal P. Zaťka a ostro mu vyčítal kritiku politiky agrárnej strany na tomto zjazde a uzavrel, že pre nich oboch (P. Zaťko bol, ako sme už spomenuli, predsedom zjazdu) niet miesta v Obchodnej a priemyselnej komore. Ale ešte ten istý deň si Stodola zavolal Zaťka opäť, svoje tvrdé slová odvolal a uznal, že mládež mala argumenty pre svoju kritiku a pripomenul iba jej príliš ostrú formu. Pretože ekonomické názory K. Stodolu a P. Zaťka si boli skutočne blízke, neskôr sa aj ľudsky veľmi zblížili a Zaťko sa dôverne radil so Stodolom aj o dôležitých otázkach svojich životných rozhodnutí (napríklad o prijatí ponuky stať sa generálnym tajomníkom Ústredného združenia slovenského priemyslu).
Vedúce postavy združené okolo časopisu Politika zohrali v 30. rokoch 20. storočia významné úlohy aj v spomenutom Národohospodárskom ústave Slovenska (a okrem nich aj Dr. Ján Balko).
Ekonomická veda rozvíjaná v rámci okruhu členov redakčnej rady a spolupracovníkov časopisu Politika sa opierala vo svojom myslení o tzv. regionalizmus, smer spoločenského a ekonomického myslenia 20. storočia, ktorý vznikol v západnej Európe (najmä vo Francúzsku) a prenikol pomerne výrazne i na Slovensko. Nazdávam sa však, že to nebol akýsi slovenský variant (všeobecného) regionalizmu; bol to, obrazne povedané, originálny letorast politického, hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho myslenia, ktorý vznikol a rozvíjal sa na Slovensku. Samo pomenovanie trochu mýli, lebo nejde o úzko regionálny pohľad, o akési pestovanie regionálnych (oblastných) osobitostí alebo nebodaj o oblastný izolacionizmus, ide o smer kritiky reagujúci na centralizmus a rozpracúvajúci zásady a smery jeho odstraňovania až k decentralizovanému spôsobu fungovania spoločnosti a hospodárstva, pravda, so zachovaním „pilierov“ jestvujúcej štátnej formy. Teda nešlo o pestovanie regionálnej kultúry a rozvíjanie regionálnej histórie a už vôbec nie o zdôrazňovanie regionalizmov v spisovnom jazyku.
Regionalizmus predstavoval vážny smer myslenia s ambicióznymi cieľmi, ktoré z obsahovej stránky „susedili“ s autonomistickými cieľmi, rozdiel medzi nimi nebol veľký. Na druhej strane samo pomenovanie, regionalizmus, takpovediac zavádzalo a zvádzalo chápať svoj predmet zúženým a nedostatočným spôsobom. Slovensko nikdy nebolo obyčajným regiónom, bolo osobitnou národno-politickou oblasťou, ako to neskôr dobre pochopili slovenskí ekonómi v 50. a najmä v 60. rokoch 20. storočia. Národno-politické a národno-kultúrne faktory a súvislosti dodávajú iný obsah, iné ukotvenie samému predmetu skúmania, rozširujú a prehlbujú ho. Spomeňme si v tejto spojitosti na Š. M. Daxnera a jeho Slovenské okolie ešte z memorandových rokov 19. storočia.
Pravda, regionalisti mali veľkú lásku k Slovensku a chceli jeho sociálno- ekonomické a kultúrne problémy radikálne a zároveň fundovane riešiť. Ale – v rámci Československej republiky a bez zmeny zákonodarnej moci, len decentralizáciou výkonnej moci a účinnými reformami. Na druhej strane, ich ostrá, zároveň však vyargumentovaná kritika jestvujúceho postavenia Slovenska v Československej republike priťahovala k sebe aj iné smery myslenia, nielen radikálne krídlo agrárnikov, ale aj autonomistov, sociálnych demokratov, socialistov a komunistov, nie však vybíjaných čechoslovakistov. Zastavme sa na chvíľočku pri obsahovej blízkosti regionalistov a autonomistov. Ak je regionalizmus podľa encyklopedickej definície hnutie usilujúce sa „o väčšiu samostatnosť jednotlivých oblastí oproti centrálnej moci štátu“[2], sme tu už naozaj iba krôčik od autonomizmu.
Časopisu Politika i búrlivému Zjazdu mladej slovenskej generácie 1932 sa podaril nezvyčajný husársky kúsok: spojiť v pracovnom a kritickom zápale vymenované odlišné smery politického, hospodárskeho a kultúrneho myslenia a zapriahnuť ich, čo aj nakrátko, do spoločného voza pozdvihnutia Slovenska.
Vedúcim osobnostiam časopisu Politika sa darilo i po jeho zániku, v rokoch 1938 – 1944, dobre spolupracovať v záujme hospodárskeho rozvoja Slovenska aj s osobnosťami iného ideového pôvodu. Spomeňme ako výrazné príklady G. Medrického, M. Pružinského, J. Balku.
Na tomto mieste je potrebné sa aspoň nakrátko zahĺbiť do osudu a diela Imricha Karvaša, originálnej a výraznej postavy všeobecne i z hľadiska témy nášho článku (ekonomická veda a slovenská kultúra). Pokiaľ ide o ekonomickú vedu, resp. „karvašovskú“ hospodársku teóriu dostal sa Imrich Karvaš najvyššie, na európske a svetové výšiny. Čoskoro si získal aj medzinárodné uznanie, o čom svedčia (realizované) pozvania na prednášky na popredných zahraničných univerzitách.
Patrí sa zdôrazniť, že vzťah k slovenskej kultúre I. Karvaš osvedčil už svojou príslušnosťou a vedúcim postavením v časopise Politika, ktorý sa obsažne venoval aj slovenskému kultúrnemu vývoju. Ďalej ako jeden z dvoch naozaj slovenských ministrov – spolu s Matúšom Černákom – v česko-slovenskej vláde z roku 1938 predložili na zasadaní vlády (26.9. 1938) naliehavú žiadosť o splnenie požiadaviek slovenského národa. Všetky svoje ekonomické práce – pravdaže, okrem prác publikovaných vo svetových jazykoch – napísal po slovensky, s jednou jedinou výnimkou.
To vôbec nebola maličkosť: slovenská ekonomická terminológia bola len v plienkach a pôsobil tu silný tlak v zmysle: beletria môže byť v slovenčine, no odborná a vedecká spisba má byť (resp. musí byť) v češtine. V 30. rokoch 20. storočia, Imrich Karvaš, ktorý ako viacerí iní sa dostal od práva k ekonómii, bol nesporne najvyčnievajúcejší ekonóm-teoretik a navyše aj veľmi dobrý hospodársky, finančný a neskôr aj menový praktik. Preto je významné, že práve on sa vehementne pustil do „poľa neoraného“ slovenskej hospodárskej terminológie.
I. Karvaš sa v plnom lesku ako teoretický ekonóm predstavil v štúdii Problematika času v hospodárskej teórii z roku 1937. Je to útla knižočka, ale s veľkým záberom a hlbokým obsahom. V tejto práci slovenský ekonóm zrazu hovorí s poprednými svetovými ekonómami ako rovný s rovnými, ba ešte viac. I. Karvaš sa suverénne pohybuje medzi svetovými ekonomickými mysliteľmi a – ak si smieme dovoliť obrazné vyjadrenie – nie ako jeden z orchestrálnych hráčov. On je dirigent a oni huslisti a iní orchestrálni hráči. Karvaš ich „vyvoláva“ a dáva im zahrať vybrané party, čiže dáva im prehovoriť vtedy a k tomu, kde majú čo objavné a relevantné povedať.
Nuž, zrazu tu máme slovenského ekonóma, ktorý je schopný pracovať s celou svetovou ekonomickou literatúrou. Pravdaže, so zaostrením na svoju tému, problematiku času v hospodárskej teórii, lenže to je zároveň kľúčová téma svetovej ekonomickej vedy – zahrňuje priestory ekonomickej rovnováhy a dynamiky.
Karvaš sa takpovediac so záľubou a veľmi umne pohybuje vo svetových jazykoch (nemčina, angličtina, francúzština). No veď… No veď o niečo viac ako desaťročie po vydaní citovaného diela, v ťažkých chvíľach svojho života, si privyrába na kus chleba vyučovaním svetových jazykov vo Vysokých Tatrách. Už nie je zaujímavé, že ide o vynikajúceho, skutočne svetového teoretického ekonóma, ide už len o jeho praktickú znalosť svetových jazykov.
To, čo na veľmi vysokej úrovni I. Karvaš nielen naznačil, ale aj zreteľne predznačil v štúdii Problematika času v hospodárskej teórii, rozvinul vo svojom hlavnom diele Základy hospodárskej vedy 1, 2 (Martin 1947, reedícia Bratislava 1999). O tomto diele, aj po viac ako polstoročí mohol prvý a najlepší slovenský teoretický hospodársky časopis (Ekonomický časopis v redakčnom článku) pravdivo a spravodlivo konštatovať, že ide stále o najlepšiu súhrnnú slovenskú prácu o ekonómii.
Rozbor Karvašových Základov hospodárskej vedy presahuje rámec tohto článku. No nemôžeme nechať mimo našej pozornosti jednu podstatnú a osudovú súvislosť tejto práce. Máme nepriamymi a „polopriamymi“ skutočnosťami potvrdzovaný silný dojem, že I. Karvaš chcel týmto veľkým opusom akosi rozjasniť temnejúce osobné i nadosobné prostredie okolo neho, znovu dokázať na veľkej ploche, že je veľký svetový ekonóm a azda aj vykĺznuť už nie z pazúrov Gestapa, ale z pazúrov komunistickej polície a justície. Nuž, ale vykĺznuť na základe poctivého a dôkladného diela teoretickej ekonómie sa napriek niektorým „nadbiehaniam“ socialistickým myšlienkam nemohlo podariť. Veď teoretická (nemarxistická) ekonómia mohla byť len príťažou v očiach ľudí, čo po februári 1948 držali v rukách opraty moci všeobecne a policajno-justičnej zvlášť.
Na záver k Imrichovi Karvašovi ešte malú poznámku k dvojici, a podľa niektorých autorov takmer „dvojičke“ Karvaš – Zaťko. Nebola to dvojička, boli to dvaja veľmi rozdielni ľudia. V teoretickej ekonómii Karvaš výrazne prevyšoval Zaťka, v praktickej ekonómii to bolo, povedzme, u oboch rovnako vynikajúco. V praktických krokoch na hranách a ostrí ich doby (roky 1930 – 1944) sa zhodovali, dopĺňali a obaja muži plodne spolupracovali. No ich politické a svetonázorové náhľady boli vždy odlišné. Ich životné cesty a politické osudy sa pomerne príkro trieštia od roku 1944. A v otrasných 50. rokoch 20. storočia napriek utrpeniu jedného i druhého ich zlovestná vyšetrovacia réžia stavia jedného proti druhému, až tak, že Peter Zaťko píše o Karvašovi ako o „jednom z mojich bývalých priateľov“.
II. Kultúra a veda
Druhý raz sa ekonomická veda a slovenská kultúra vzájomne intenzívne dotýkajú v činnosti ekonómov, ktorí sa na Slovensku usilovali rozvíjať marxistickú ekonomickú teóriu. Bolo ich, pravdaže, viacero. Na rezortných ekonomických výskumných ústavoch, pracoviskách Ekonomickej univerzity a jej predchodkýň a v Ekonomickom ústave SAV.
Pre potreby tohto článku sa obmedzíme a zameriame iba na osobnosti Štefana Heretika (1915 – 1983) a Ivana Okáliho (narodený 1929). Z ich spolupracovníkov mali osobitný význam Jaroslav Němec a Pavel Hoffmann; ja som mal zasa tú česť byť učňom a spolupracovníkom všetkých týchto štyroch ekonómov.
Na to, že som sústredil svoju pozornosť na dvoch ekonómov (Heretika a Okáliho) som mal subjektívne pohnútky (no ani v objektívnej rovine si nemyslím, že som vybral zle), ale bola to aj nevyhnutnosť – priestor jedného článku ma nútil obmedziť počet pertraktovaných osobností na niekoľko málo ľudí, ktorí sa javili najrelevantnejšie z hľadiska, ktoré je obsiahnuté v názve tohto článku. Na druhej strane – okrem už spomenutých ekonómov – by som rád v danej súvislosti uviedol ešte mená Dušana Plachtinského, Andreja Lantaya, Jozefa Košnára a výpočet by mohol ešte dlho pokračovať.
Cesta Štefana Heretika k ekonomickej teórii mala daktoré spoločné črty s cestou Imricha Karvaša. Aj Heretik začínal ako právnik, absolvoval viaceré „praktické“ hospodárske povolania (v Slovenskej národnej banke a v Štátnom plánovacom a štatistickom úrade) venoval sa univerzitnej výučbe, no napokon pevne zakotvil ako vedúci oddelenia na Ekonomickom ústave SAV.
Možno o ňom v pozitívnom zmysle napísať, že celý život akoby písal jednu či dve knihy. V tom slovnom spojení, že „jednu či dve“ sa odzrkadľujú, resp. skôr skrúcajú dejiny doby v ktorej žil. Ako napísal Borislav Petrík, „založil oddelenie pre skúmanie dejín ekonomických učení, pod normalizačným tlakom premenované na oddelenie pre kritiku buržoáznych ekonomických teórií. Jeho snom, vedeckým zámerom bolo preskúmať (celé) dejiny ekonomického myslenia, ale konkrétne okolnosti a ideologické podmienenosti doby ho nútili, aby písal kritiku buržoáznych ekonomických teórií, čo je iba časť jeho pôvodného životného výskumného zámeru.“
Ak ihneď teraz strmo prikročíme k celkovému zhodnoteniu diela Štefana Heretika, môžeme napísať, že predovšetkým jemu ďakujú slovenskí ekonómi, aspoň tí, čo boli „súci na slovo“, čo teda mali ochotu i vytrvalosť, že sa mohli pomerne skoro (koncom 50. rokov a v 60. rokoch) skonfrontovať so svetovou ekonomickou vedou a jej vrcholkami. Pravda, Š. Heretik to nemal vôbec ľahké. Skúmať relatívne slobodne vývin ekonomického myslenia mohol len „do vzniku marxizmu“. Potom už musel robiť kritiku buržoáznych ekonomických teórií, ktoré boli akoby krajne a už od samého začiatku podozrivé už preto, lebo boli „buržoázne“ a ich tézy a závery sa u nás často, ba spravidla interpretovali v zmysle advocatus diaboli, inak povedané, že ich presný opak je pravda. Š. Heretikovi sa už ťažšie doslova prepašúvali do jeho textu zmienky o pozitívach, o objavoch, o progrese. Ako sme už naznačili, buržoázne ekonomické teórie boli podozrivé z toho, že sú apologetikou neobrániteľného, že sú skrz naskrz falošné, prešpikované (zámernými) omylmi, plné klamu, že teda vlastne vždy platí opak toho, čo tvrdia. Hoci, pravda, Heretikova kritika nachádzala v priestore buržoáznej ekonomickej teórie vždy dosť predmetov a podnetov na to, aby sa mohla kriticky rozvinúť. Ale prečo nejestvuje kritika socialistickej (marxistickej) ekonomickej teórie, a jej predstaviteľov, spytoval som sa vtedy sám seba. Veď by mala tiež naporúdzi dostatok, ba nadbytok materiálu. Nuž, Š. Heretik písal a napísal aj o tomto svoje, aj keď to Heretikovo „svoje“ treba hľadať i medzi riadkami. To už totiž nebol oficiálny, akoby úradne mu prisúdený predmet jeho práce a skúmania.
Na druhej strane ako sotvakto iný venoval Štefan Heretik veľkú pozornosť budovaniu a tríbeniu rozvíjajúcej sa slovenskej ekonomickej terminológie a vôbec jazyku ekonomických diel, aby obstáli nielen vecne, ale aj svojou krásou, aby boli skutočne súčasťou slovenskej kultúry a literárnej tvorby (v širšom zmysle). Tieto myšlienky a akcenty vyzdvihoval aj vo svojej redakčnej práci a stálej spoluúčasti v teoretickom časopise Ekonomický časopis a dostali sa aj do jeho článku o tridsaťročí tohto časopisu, ktorý sa stal predsmrtným opusom, jednou z jeho posledných prác.
Ak sme azda trochu prirýchlo zhodnocovali dielo Štefana Heretika, na druhej strane, takpovediac z opačného pohľadu, načim zdôrazniť, že súhlasíme s mienkou jeho žiaka Jana Išu. A to konkrétne s názorom, že Heretikovo dielo ešte nebolo dostatočne zhodnotené, nebola ešte venovaná primeraná pozornosť veľkosti jeho pozitívnych prínosov a objavov. To platilo v 90. rokoch 20. storočia, kedy bol Išov úsudok vyslovený a platí to, žiaľ, dodnes.
Jeho knihy znamenali vždy udalosť v slovenskej ekonomickej vede. Škoda, že práca Príspevok k prehodnoteniu nemarxistickej ekonomickej vedy (Bratislava 1968) vlastne nevyšla knižne, ostala len v podobe brožovaného akoby interného vydania Ekonomického ústavu SAV. V nej sa totiž Š. Heretik takpovediac najslobodnejšie nadýchol a písal najotvorenejšie. Tento slobodný nádych cítiť aj v jeho bezprostredne nasledujúcej knihe Teoretické základy neoklasickej ekonómie (Bratislava 1970).
Malá galéria ekonómov, ktorá je predmetom tohto článku, by nebola úplná bez tretej postavy, vedúceho vedeckého pracovníka sui generis Ivana Okáliho (narodeného roku 1929).
Pomerne tesne po začiatku svojej odbornej dráhy som sa dostal pod vedecké vedenie Ivana Okáliho do Oddelenia pre výskum fungovania socialistickej ekonomiky Ekonomického ústavu SAV. Nebolo to v dobrom čase, bolo to v problematických „normalizačných“ 70. rokoch 20. storočia. Čoskoro som však zistil, že som prišiel na okáliovský ostrovček pozitívnej deviácie. Tu sa naozaj robil slobodný vedecký výskum a vedecká príprava, ba i „doučovanie“ mladých adeptov vedy. Napríklad, ale nie je to iba náhodný príklad, je to azda najpodstatnejšia vec, každý nový vedecký produkt, každý pokus o vedecký text prešiel v oddelení náročnou diskusiou, nezriedka aj opakovane, dva či tri razy. Na týchto vedeckých diskusiách nebol systém jedného, spolovice formálneho oponenta; naopak, každý jeden člen oddelenia (okrem autora) mal povinnosť vystupovať ako oponent textu predloženého na vedeckú diskusiu. Tu neplatilo personálne postavenie, doterajšie zásluhy a výsledky, ba ani vek, len a len vedecký argument. A už vôbec nie ideologické tézy a frázy. Diskusie mali dve kolá, všeobecné kolo, kde bola snaha postihnúť celok a hlavné časti predloženého textu a potom tzv. „stránkové“ kolo, v ktorom sa išlo po stránkach predloženého textu. Kriticky sa posudzovali nielen vecné nedostatky, ale aj formulačná, štylistická výstavba textu a jeho jednotlivých čiastočiek. To bola skutočne vedeckovýskumná škola, osobitne pre mladších pracovníkov! Mladý adept výskumného remesla sa v tomto priestore mohol, ba musel slobodne vysloviť k práci svojich starších kolegov, ale aj naopak, jeho prvé výsledky boli vystavené náročnej kritike skúsených kolegov.
Nie div, že v tvorivej atmosfére tohto kolektívu vedeného a dvíhaného I. Okálim sa potom, v 80. rokoch, zrodila kolektívna štúdia o hospodárskom mechanizme (a jeho zásadnej reforme), ktorá bola vysoko hodnotená a často citovaná. Borislav Petrík dokonca hodnotí roky 1970 – 1989 v slovenskom ekonomickom výskume ako regres a podľa neho „jedinou koncepciou zdokonalenej ekonomiky“ v tomto období bola štúdia Hospodársky mechanizmus v etape formovania intenzívneho typu rozšírenej reprodukcie napísaná pod autorským vedením Ivana Okáliho.
Ivan Okáli bol publikačne produktívny, dodajme však, že viaceré jeho cenné práce ostali v podobe interných štúdií a sú teda ťažšie dostupné napríklad i v knižniciach. Pristavme sa však aspoň pri jeho troch knihách. Všetky tri jeho knihy boli novátorské a prinášali do slovenskej ekonomickej tvorby až prekvapivé prvky a hodnoty inovačného charakteru.
Prvá, s originálnym názvom i štýlom spracovania – Naše starosti s JRD a národný dôchodok, Bratislava 1967– vlastne výrazne presahovala svoj nadpis, išlo o veľmi solídne a hlboké skúmanie zložitých hodnotových vzťahov v celom národnom hospodárstve. Už v nej I. Okáli dokázal spojiť zdanlivo nespojiteľné, dosahoval syntézu výsostne teoretického výskumu a úmornej práce s rozsiahlym relevantným štatistickým materiálom, ktorý sa, ako vieme, spravidla dosť vzpiera teoretickým ekonomickým kategóriám a konštrukciám, vybočuje z ich rámca. Táto črta, tento druh syntézy odvtedy natrvalo charakterizuje Okáliho vedecké dielo.
Druhá, celkom iná – Faktory a výsledky hospodárskeho rozvoja krajín RVHP, Bratislava 1980, mala tiež svoj základný tenor v skúmaní hodnotových vzťahov, teraz už nielen na Slovensku a v Česko-Slovensku, ale aj v širšom medzinárodnom meradle socialistických krajín. Táto kniha, ktorej vypracovanie bolo veľmi prácne, vo svojej relatívnej úplnosti a dôslednosti v zmocňovaní sa svojho predmetu, podľa našej mienky nemala konkurenciu ani v zahraničnej literatúre, teda z hľadiska náročného medzinárodného porovnania.
Tretia kniha Stratégia oživenia alebo prežitia? Prognostická úvaha o problémovej situácii slovenského hospodárstva, Bratislava 1997, spolu s veľkým množstvom Okáliho článkov a štúdií na túto tému a na blízke témy má svoj osobitý význam v tom, že vytvorila solídny základ teórie transformačnej recesie v bývalých socialistických krajinách, pravdaže, so zameraním a zaostrením výskumného pohľadu na Slovensko. I. Okáli si uvedomil, že ekonómovia majú pred sebou svojím spôsobom unikátny súbor javov – transformáciu administrovanej, z centra dirigovanej ekonomiky na trhové hospodárstvo a venoval skúmaniu tohto procesu sústredenú výskumnú pozornosť. A urobil to naozaj nie bez výsledkov, bez objavov, bez originálnych zistení a bez náčrtu ďalších smerov skúmania.
Pokúsme sa stručne zhodnotiť doterajšiu životnú a pracovnú dráhu tohto ekonóma a obmedzíme sa iba na výber z pozitív, teda len na to, čo je z nášho pohľadu najdôležitejšie. Ivan Okáli neobyčajne vynikol v tom, že keď na začiatku 70. rokov 20. storočia videl akútny veľký nedostatok skutočných vedeckých pracovníkov v ekonomických vedách a videl ich nedostatočnú pripravenosť na výskumnú prácu, postavil sa tomuto problému čelom a vo vlastnom výskumnom oddelení vybudoval osobitnú „ustanovizeň“, otvorenú, kritickú, inovačnú, v ktorej sa nielen doplňovalo vzdelanie mladých adeptov vedy (a zaplňovali svojím spôsobom až tragické medzery v ich vedeckej príprave), ale sa základným spôsobom zlepšovala úroveň všetkých ekonómov, zdokonaľovali a cibrili sa ich výskumné prístupy, metódy a fortiele. A to výrazne až do formulačnej a štylistickej roviny: aby to, čo sa chcelo povedať, malo aj primeranú a vybrúsenú formu. Tým ich všetkých ťahal nielen do ekonomickej vedy, ale aj do slovenskej kultúry.
Zároveň Ivan Okáli v období zhruba od roku 1960 až (zatiaľ) do roku 2020 vytvoril sám impozantné vedecké dielo, ktorého preskúmanie a zhodnotenie na tvorcov dejín slovenského ekonomického myslenia ešte len čaká. Znovu chcem vyzdvihnúť Okáliho skúmanie prechodu z administrovanej na trhovú ekonomiku a teóriu prekonávania transformačnej recesie na Slovensku, ale aj v iných podobných krajinách. V tomto okruhu problémov sú práce Ivana Okáliho skutočne základné a objavné a vytvárajú – spolu s prácami Jaroslava Němca, Pavla Hoffmanna, Ivana Prachára, Karla Morvaya a niektorých ďalších ekonómov cenný fond myšlienok a poznatkov využiteľných i v budúcnosti pri výskume slovenskej i svetovej ekonomiky.
Imrich Karvaš, Štefan Heretik, Ivan Okáli. Tri dôležité mená pre slovenské ekonomické vedy, ba aj pre slovenský historický vývoj.
Zaoberali sme sa týmito troma osobnosťami iba z jedného aspektu, v esejistickom tóne, mnohé podstatné okolnosti ich života a diela sme prešli len letmo, zrýchlene. Myslíme si, že táto trojica obsahuje ešte mnoho iných zaujímavých momentov a treba sa k nej vracať.
Daktoré okolnosti ich diela a osudu sú veľmi rozdielne, iné sa vyznačujú pozoruhodnou zhodou.
Súhrnné vedecké zhodnotenie diela všetkých troch absentuje; aj táto okolnosť ich akosi, zvláštnym spôsobom, spája.
No, najpodstatnejšie je, že všetci traja museli nemalú časť svojho života plávať proti prúdu, a ešte k tomu, plávať, pokiaľ len to bolo možné, nenápadne. Všetci traja si vyskúšali vo svojich životoch chvíle priazne, ale aj chvíle zaťatej nepriazne a osobného pádu. Pádu nie v každom prípade až na dno – ako to bolo vo veľmi bolestnom príbehu prvého z nich, Imricha Karvaša –, ale rozhodne na omnoho nižšiu pozíciu akú už zastávali a akú by si i naďalej zaslúžili.
Napriek tomu – veľmi rozdielne a v rozdielnych životných a profesijných pozíciách – vytvorili všetci traja veľké dielo v oblasti ekonomickej vedy, z ktorého môžeme všetci čerpať, no neodpustím si ironický postreh, môžeme, ale najmä mohli by sme, pokiaľ by sme toto dielo, resp. tieto diela, dôverne poznali. To však nemení nič na skutočnosti, že mená Karvaš – Heretik – Okáli sú zapísané zlatým písmom v knihe slovenskej ekonomickej vedy.
Ale nielen to. Časť, veľmi cenná časť ich prínosu, výzvy od nich k nám, leží naozaj v tom, chápať ekonomickú vedu a jej tvorivé rozvíjanie ako súčasť slovenskej kultúry, ako dačo, čo nenačim uzavierať do striktných hraníc formálne a sucho sa vyjadrujúcej ekonomickej teórie. Naopak, jazyk slovenskej ekonomickej vedy má práveže živé potencie byť súčasťou nielen slovenskej kultúry, ale aj slovenského historického vývoja a progresu, súčasťou slovenského národného života.
(Stať Ing. Jozefa Markuša, DrSc.,na úvodnej snímke, pôvodne vyšla v Slovenských pohľadoch 2/2021)
Úvodné foto: helix84 / CC BY-SA 3.0
