Sociálny štát zahŕňa celý rad prvkov sociálnej politiky. Ich cieľom je reagovať najmä na sociálne nerovnosti a riziká, respektíve na ich mnohé negatívne dôsledky, ako sú staroba, choroba, invalidita, nerovnosť, sloboda výberu, nedostatok príležitostí a segregácia, takisto ako potreba eliminovať v čo najväčšej miere sociálne tvrdosti, ktoré sprevádzajú fungovanie trhového mechanizmu (nezamestnanosť, chudoba, nedostatok bývania, nízke príjmy, atď.). Medzi základné prvky sociálnej politiky patria: sociálna pomoc a v rámci nej sociálne služby, sociálna podpora, dôchodkové a zdravotné poistenie, zdravotnícka politika, politika zamestnanosti, rodinná politika, bytová politika a systém vzdelávania. Pojmy sociálny štát a sociálna politika sa pritom často chápu ako synonymá.
V tejto súvislosti treba zároveň poukázať na fakt, že v štátnom rozpočte dochádza kontinuálne k reštrikciám financií na poskytovanie služieb verejného záujmu. Ide o výdavky na rodiny s deťmi, seniorov, zdravotne ťažko postihnutých, podporované bývanie, vzdelávanie, zdravotníctvo či dlhodobú starostlivosť. Je pritom zrejmé, že preferovanie výlučne trhových princípov a pritom odbúravanie funkcií sociálneho štátu má v podmienkach postkomunistických krajín omnoho bezohľadnejšie podoby ako v tzv. európskych demokraciách. Dôraz na odbornú diskusiu sa v súčasnosti zameriava najmä na školstvo, dôchodkovú a zdravotnú politiku, pričom diskusia o ostatných výdavkoch na sociálnu ochranu zaostáva. Avšak aj napriek tomu, že niektoré vybrané oblasti sociálnej politiky podrobujeme verejnej diskusii, neznamená to, že dostávajú adekvátne množstvo finančných prostriedkov a najmä sú odborne a efektívne prerozdeľované.
Špecifikácia sociálnych práv voči politickým a ľudským právam
V otázke základných ľudských práv a slobôd, ako sú právo na život, sloboda, právo na vlastníctvo, práva spojené so statusom občianstva a formami vládnutia, nároky na isté spoločenské, ekonomické a kultúrne statky ako právo na vzdelanie, sociálne zabezpečenie, odpočinok, voľný čas, t .j. spojené s otázkou sociálnej spravodlivosti, sme prijali konsenzus, že ide o univerzálne práva. Takýto konsenzus však nepanuje v otázke sociálnych práv, lebo kým liberálne ľudské práva a slobody sú pre jednotlivca vymáhateľné a nárokovateľné ústavnou cestou, v prípade sociálnych práv ide o ich uplatnenie viac-menej ako legislatívnych princípov, ktoré majú formovať sociálnu politiku štátu v zmysle jeho hospodársko-ekonomických možností. Stávajú sa tak prirodzene predmetom zápasu medzi rozličnými politickými ideológiami a ich zavádzanie a implementácia prechádza cyklickými obdobia v závislosti od vývoja politickej scény a možností vyťaženia politických bodov aktuálnej vládnucej koalície. V prípade sociálnych práv má štát isté záväzky poskytnúť nejaké služby a plnenie nositeľom týchto práv. Takto sa sociálne práva, zakotvené v medzinárodných dokumentoch a prijaté Slovenskom ako záväzné – Listina základných ľudských práv a slobôd, Všeobecná deklarácia ľudských práv, Opčný protokol OSN Paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, Sociálna charta či priamo Ústava SR neimplementujú do praxe a stávajú sa predmetom sporov o ich reálnej dostupnosti a prospechu pre občanov Slovenska, takisto ako sporov medzi zákonodarnou a súdnou mocou pri ich posudzovaní, výklade a uplatňovaní v praxi. Tento proces spochybňovania zásad a princípov sociálnych práv a sociálneho štátu a presadzovanie ideológie minimálneho štátu neolibertariánstva sa datuje už od 80. rokov minulého storočia. Pnutie sa zreteľne manifestuje na jednej strane v prípade primeraného hmotného zabezpečenia, práva na dôstojný život, práva na ochranu pred chudobou na strane druhej v podmienkach, ktoré prináša legislatíva pre občanov Slovenska. Služby vo verejnom záujme, ako právo na vzdelanie, poskytovanie zdravotnej starostlivosti, dlhodobá starostlivosť či právo na dôstojný život, primerané hmotné zabezpečenie či ochranu pred chudobou sa pod tlakom ideológie neolibertariánstva komercionalizujú a vnáša sa do nich trhový princíp zisku, čo koliduje s právami a slobodou jedinca a s podmienkou autonómie a najmä slobody voľby, finančnej aj miestnej. A to aj napriek tomu, že v zmysle rozhodnutia Európskeho parlamentu z júna 2011 záväzného pre všetky členské krajiny EÚ sú všetky tieto práva vo verejnom záujme štátu a preto pre štát záväzné a pre občanov nárokovateľné. Treba tu taktiež pripomenúť, že výdaje na sociálnu ochranu Slovenska dramaticky klesali v období rokov 2008 až 2012 na najnižšiu úroveň krajín EÚ k pomeru HDP na 11,9% HDP. Toto nelichotivé postavenie si držíme, bohužiaľ, dodnes. Napr. Dánsko, porovnateľné počtom obyvateľov ako Slovensko, dáva na výdavky na sociálnu ochranu každoročne viac ako 25% svojho HDP. HDP Dánska pritom predstavuje viac ako trojnásobok HDP Slovenska…
Chudoba – meranie a metodológia, vybrané ukazovatele chudoby
Chudobou sú na Slovensku ohrozované najmä špecifické sociálne skupiny obyvateľstva. Problém chudoby sa prejavuje marginálne v segmente rodín s deťmi a seniorov, zdravotne ťažko postihnutých. Z pohľadu medzinárodných záväzkov SR „právo na ochranu pred chudobou a sociálnym vylúčením“ rieši Listina základných práv a slobôd čl. 30, Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach čl. 11, Európska sociálna charta čl. 13 a 14. Revidovaná sociálna charta je explicitne doplnená o čl. 30 práve na „individuálne právo na ochranu pred chudobou a sociálnym vylúčením“. Sociálne práva sú práva individuálne a jednotlivé štáty ich zabezpečovanie premietajú najmä do ústavy a nadväzných právnych predpisov. Ide o právo na vzdelanie, právo na zdravotnú starostlivosť, práva zdravotne ťažko postihnutých, takisto ako právo na dôstojný život, primerané hmotné zabezpečenie a ochranu pred chudobou. Sociálne práva a ich obsah sú aj v právnom poriadku SR viazané výlučne na jednotlivca. Najlepším príkladom je samotný poistný systém, ktorý je individuálny, to znamená, že každý si individuálne odvádza dôchodkové aj zdravotné poistenie. Takisto všetky sociálne dávky sú vyplácané individuálne. Preto zaužívané meranie chudoby na úrovni domácností dostatočne nezohľadňuje reálne ohrozenie chudobou seniorov a zdravotne ťažko postihnutých takisto ako aj rodín s deťmi a významne sa tak skresľuje počet ohrozených chudobou v oficiálnych štatistikách. Slovensko takto v zmysle štatistík EÚ vykazuje údaje, ktoré nezohľadňujú individuálne príjmy, ale príjmy domácností. Cieľom by malo byť prichádzať s riešeniami na chudobu, ktorá je celospoločenským problémom a nie skresľovanie štatistík. Štát musí začať dávať viac peňazí na sociálne výdavky a sociálnu ochranu seniorov, ZŤP a rodín tak, aby nemuseli rodinný príslušníci suplovať úlohu štátu a preberať na seba starostlivosť, ktorá je nad rámec medzigeneračnej solidarity.
V segmente seniorov je dlhodobo s príjmom pod hranicou chudoby skoro 400 tisíc seniorov. Štát by mal pritom v zmysle napĺňania medzinárodných záväzkov a Sociálnej charty prebrať zodpovednosť za týchto ľudí, najmä keď Slovensko je v percentom podiele výdajov na sociálnu ochranu k HDP krajiny dlhodobo na posledných priečkach v rámci členských krajín EÚ. Ešte horšia situácia je pre zdravotne ťažko postihnutých, kde je dlhodobo až viac ako 82% s príjmom pod hranicou chudoby. Je namieste otázka, z čoho si potom majú platiť tieto dve skupiny občanov starostlivosť v súvislosti s ich zhoršeným zdravotným a/alebo mentálnym stavom. A to aj napriek tomu, že do poistných systémov väčšinou celý aktívny život prispievali. Ich príjmy sú natoľko nízke, že im financie nepostačujú ani na elementárne činnosti súvisiace s ich zhoršeným zdravotným stavom. Odopretá je im aj možnosť slobodnej voľby takisto ako iba deklarovaná miestna a finančná dostupnosť pri vzdelávaní, zdravotnej aj dlhodobej starostlivosti.
Záver: Uplatňovanie a vymožiteľnosť sociálnych práv na Slovensku je nízka a nespĺňa požiadavky kvality života občanov. Pristúpenie Slovenska k rôznym medzinárodným konvenciám a paktom je viac-menej iba v deklaratórnej, nie realizovateľnej rovine. Zabúda sa, že sociálne práva sú individuálne, a nie skupinové a to najmä pri koncipovaní zákonov a rôznych meraní, najmä v oblasti chudoby, kde sa neposudzuje individuálny príjem, ale príjem domácnosti. Ak chce Slovensko postúpiť dopredu v uplatňovaní sociálnych práv občanov Slovenska, bude treba najmä zvýšiť výdaje na sociálnu ochranu, teda výdavky na rodiny s deťmi, seniorov, ZŤP, podporované bývanie, školstvo, zdravotníctvo a dlhodobú starostlivosť.
Fotozdroj: Občianska televízia
