Minulý týždeň sa zo slovenskej strany definitívne ukončil siahodlhý a komplikovaný proces delenia Česko-Slovenska. Zavalený umelo vyrobenými kauzami sme si nestihli uvedomiť túto historickú skutočnosť, ktorá uzatvára jednu etapu našich vzájomných vzťahov. Zato opozícia si nenechala ujsť príležitosť, aby neupozornila úbohý slovenský národ, že pri delení federálneho majetku ho znovu okradli, že to, čo dohodla slovenská vláda, je málo. A keď ju požiadali o väčšiu konkrétnosť, vynašla sa tým, že sme nedostali odstupné za to, že prezident Beneš kedysi súhlasil s odovzdaním severnej Oravy Poľsku. Zakomplexovanej slovenskej dušičke, hľadajúcej stáročné krivdy na vlastnom národe, sa takéto slová počúvajú isto veľmi príjemne. Opäť príležitosť poriadne sa nasrdiť. Treba sa však spýtať, prečo potom tieto požiadavky nedokázala presadiť bývalá vláda SR. Vladimír Mečiar bol pri moci bezmála šesť rokov a za ten čas sa v otázke delenia majetku nepohol z miesta. Pre neho a celé HZDS i SNS je isto príjemnejšie donekonečna sa hádať, vytĺkať z toho politické body, a to aj za cenu, že zostanú otvorené boľavé rany a Slovensko nedostane ani groš. Je to podobná situácia (možno to poznáte), ako keď sa súrodenci hádajú o dedičstvo. Opozícia sa nás pokúša presviedčať, že nie je umením dohodnúť sa, ale trvať na čo najväčších požiadavkách. Dejiny už neraz ukázali, aký tragický môže byť takýto omyl. Možno budem priveľmi ideologický, ale skúste porozmýšľať, vážení čitatelia, prečo dokázala mier v severnom Írsku dohodnúť až labouristická vláda, prečo mier na Blízkom východe napreduje len pod taktovkou ľavicovej vlády, prečo bol voči Slovensku ústretovejší ľavicový Gyula Horn ako pravicový Viktor Orbán, prečo separatistické tendencie severného Talianska dokázala utlmiť až ľavicová vláda. Je to naozaj iba náhoda?
