Umenie či zábava, alebo výchova či peniaze

Na stránkach Pravdy som nedávno čítal vyjadrenia, že dobrý spevák je ten, ktorého majú ľudia radi, a všetko to, čo sa ľuďom páči počúvať, je dobré. V zábavnom priemysle zrejme tieto tvrdenia platia, hoci by bolo treba spresniť, že v ňom vznikajú výtvory nie preto, aby sa ľuďom zapáčili, ale predovšetkým preto, aby na seba zarobili a priniesli zisk a z tohoto dôvodu musia ľudí čímsi osloviť. roblémom je, že pre široké vrstvy populácie sú dnes produkty zábavného priemyslu (populárna hudba, poklesnuté žánre literárne, divadelné, televízne zábavné šou a pod.) jediným umením. Nielenže ozajstné umenie nahrádzajú, ale vnucujú divákom či poslucháčom aj falošnú predstavu, že práve toto je umenie k nej prispievajú predovšetkým médiá, hoci v nich sa občas pred substantívum umenie predsunie aj prídavné meno komerčné alebo zábavné. To pravé umenie je však zásadne polyfunkčné, čo sa o vyššie uvedených výtvoroch (až na malé výnimky) už nedá povedať. Kvalitu ozajstného umenia preveruje čas, schopnosť osloviť silou myšlienky či kreativitou formy rôzne vrstvy v odlišných časových súradniciach, ako aj schopnosť reflektovať komplikované problémy súčasného sveta a postavenia človeka v ňom. V doterajších dejinách umenia bol vždy vzťah medzi kvalitou a popularitou jednotlivých diel či žánrov protirečivý, niekedy súhlasný, no väčšinou skôr rozporný, a tak je to dodnes. A na zmiernenie tohoto protikladu má slúžiť výchova k chápaniu umenia a jeho široká propagácia, ktorá sa dnes, bohužiaľ, sústreďuje skôr na komerčnú tvorbu. Najnovšie sa aj v serióznej tlači ozývajú hlasy (pozri článok V. Šmihulu v Literárnom týždeníku), že ľudu treba dať chlieb a hry, neotravovať ho intelektuálskym umením, lež ponúknuť mu trebárs aj poklesnutú zábavu, ak ho práve ona uspokojí. Výchova k chápaniu umenia realizovaná (aj) formou ponúkania náročnejších umeleckých diel (kedysi v televízii predstavované napríklad väčšinou kvalitnými televíznymi inscenáciami) sa v takto poňatej kultúrnej politike považuje za nanucovanie, znásilňovanie vkusu percipienta. Krajne liberálne hľadisko absolútne ignoruje skutočnosť, že popri rodine a škole, o ktorých umelecko-výchovnom účinku si nemožno robiť ilúzie, umelecký hodnotový systém formuje predovšetkým ponuka, teda to, čo môžeme vidieť v divadelných sálach, kinosálach, na televíznych obrazovkách, počuť na koncertoch či z rozhlasu a nájsť na knižných pultoch. Tu platí nasledovné: čo sa mi neponúka a čo nepoznám, to sa nikdy nenaučím akceptovať, to sa nemôže stať mojou potrebou. A naopak, čo sa mi denne priam vnucuje v tlači, rozhlase i televízii, ale trebárs aj v žánrovo a hodnotovo uniformných divadlách, aké dnes v Bratislave predstavujú Divadlo West alebo Nová scéna, na to si časom privyknem a začnem to považovať za svoju potrebu. Isteže, neplatí to absolútne. Niekto napriek okolnostiam zotrvá pri recepcii hodnotného umenia a niekto hranice príjmu zábavného umenia (ktoré, prirodzene, môže byť kvalitatívne tiež široko diferencované) nikdy neprekročí. Vyššie uvedené vývody o rozhodujúcom vplyve umeleckej ponuky sa pokúsim doložiť aj príkladom. Hoci širšia verejnosť má u nás o operu minimálny záujem, vďaka médiám sa v istom momente stal veľmi populárnym ta-liansky spevák Andrea Bocelli, ktorý (okrem toho, že sa pokúša spievať aj v opere) svoje piesne spieva jasne operným tónom. Jeho Con te partiró však zaznievalo z éteru niekoľkokrát denne až dovtedy, pokým ho nebolo potrebné nahradiť zasa novým idolom a iným šlágrom. Na strane druhej, ako si môže televízny divák obľúbiť divadlo resp. vážne dramatické umenie, keď v jeden večer na dvoch verejnoprávnych a dvoch komerčných kanáloch slovenskej televízie bežia dva americké trilery a dve reality šou? Toto už zástancovia liberálnej kultúrnej politiky nepovažujú za nanucovanie? O priemernom americkom filme plnom streľby alebo plačlivých sentimentalít vidíme šot v na obrazovke a čítame v záplave bulvárnej, ale aj serióznej tlače, kým stretnúť sa s propagáciou alebo recenziou filmov, ktoré bežia vo filmových kluboch, je takmer nemožné. Treba však pre objektivitu poukázať ešte na dve skutočnosti. Prvou je fakt, že najmä od 19. storočia došlo k hlbokej demokratizácii kultúry, ktorá však zároveň znamenala štiepenie jej prijímateľov na stúpencov umenia vysokého, ľudového (folklór) a zľudovelého, čo je pojem používaný Arnoldom Hauserom na produkty priemyslu zábavy. Červenú knižnicu asi čítalo viac ľudí ako Balzaca a v starom Prešporku ľudová hudobná veselica mala určite viac návštevníkov než koncert Kláry Schumannovej hrajúcej v Župnom dome skladby svojho manžela. Aj v nižších stredných vrstvách sa zjavila dodnes pretrvávajúca obľuba obrazov maľovaných jeleňov, a nie diel ozajstných výtvarných umelcov. Ak si však uvedomíme, ako od tých čias postúpila vzdelanostná úroveň obyvateľstva, nie je jasné, prečo by mala dichotómia umenia nízkeho a vysokého pretrvávať. Už gene-rácia národnobuditeľských osvetárov „vpašovávala“ do ľudovýchovných kalendárov popri textoch ľudového čítania aj poviedky Tolstého, Björnstona či Janka Jesenského. Ich kalendáre sa však nevydávali preto, aby vydavatelia na tom zarobili, ale preto, aby pozdvihli vzdelanostnú a kultúrnu úroveň širokých vrstiev slovenského, prevažne vidieckeho ľudu. Dnešní divadelníci, ktorí ešte zažili éru hromadných podnikových návštev divadiel, sa väčšinou o nich zmieňujú pohŕdavo. Zaiste bolo v tomto systéme veľa formálnosti, časť návštevníkov sa v divadle nudila a pozitívny vzťah k divadlu si nikdy nevytvorila, no určite boli aj takí, ktorých divadelné predstavenie oslovilo a do divadla sa vrátili aj po druhý raz. Je zjavne kontraproduktívne, ak umelci chcú programovo oslovovať len úzku elitnú skupinu populácie. Druhou významnou skutočnosťou, ktorú treba zohľadniť, je širší spoločenský kontext, ktorý je krajne nepriaznivý pre pôsobenie ozajstného umenia v širšom meradle a ktorý výrazne favorizuje produkty zábavného priemyslu. Mám na mysli javy, ktoré prináša moderná doba so svojou informačnou explóziou, enormným pracovným vyťažením, náhlením a stresovaním človeka, ktorý potom už jednoducho nie je schopný vnímať umenie predkladajúce mu vážne problémy a hľadajúce odpovede na otázky o zmysle ľudského údelu. Dnešný človek potrebuje vypadnúť z reality, zabudnúť na reálny život, uvoľniť sa. A sú tu napokon dôvody „ideologické“. Amerika, ktorá v civilizačnom vývoji predbehla Európu, vytvorila Hollywood ako „továreň na sny“ a na jeho výtvoroch si frustrovaná populácia odreagúvala sklamanie z rozplynutia „amerického sna“ (ktorý tak krásne a trpko opísali veľkí americkí spisovatelia prvej polovice 20. storočia) a identifikáciou s príbehmi končiacimi sa happyendom, mohla zabudnúť na to, čo nedosiahla vo svojom reálnom živote. Marxizmus nás učil, že priemysel zábavy resp. masová kultúra má za cieľ odpútať masy od triedneho boja. Je to síce jednostrané tvrdenie, no nedá sa poprieť fakt, že konzumácie masovej kultúry má „uspávajúci“, a nie mobilizujúci charakter. Úplne určujúcim faktorom je však moc peňazí, ktoré sa v priemysle zábavy krútia a potrebujú si preto vyrobiť svojich konzumentov. Ak to nie je pravda, čo potom bráni napríklad verejnoprávnej televízii, aby kvalitnejšie programy neodsúvala na nočné hodiny, čo ju núti, aby namiesto výroby hodnotných programov nakupovala programy, ktoré v dnešnom globalizovanom svete bežia (v rôznych jazykoch) na ďalších tridsiatich televíznych kanáloch našej káblovky? Tézu, že výchova k chápaniu umenia je nanucovanie, nepotvrdzujú ani zdanlivo nesúhlasné slová Kornela Földváriho: „Nikdy som nezniesol, keď sa mi ktosi pokúšal pliesť do čítania.“ Pre tých, ktorých už (aj) umenie skultivovalo, je taká výchova nadbytočná, v ich prípade ide potom skôr o pôžitok z pochopeného. Výchova však má za cieľ skultivovať aspoň časť tých ostatných. Skeptici (alebo realisti?), ku ktorým zrejme patrí aj dramaturg opery SND Vladimír Zvara – pozri jeho článok v Kumšte z druhého decembra – vidia riešenie v postupnom splynutí publika jednotlivých nekomerčne orientovaných umeleckých druhov do väčšieho celku ako príznak pudu sebazáchovy náročného percipienta umenia. Je to iste možné, no podľa mňa minimalistické riešenie. Autor je publicista