Nedávno sa nad mojimi vyhranene antifašistickými názormi pohoršoval jeden známy, ktorý o sebe rád vyhlasuje, že je ľavičiar. Vraj, ako môžem kritizovať klérofašistický vojnový slovenský štát. Že čo som to za vlastenca. Vyvalil som na neho oči a spýtal sa ho, či nezošalel: Slovenský štát bol predsa obludný totalitný režim, ktorý posielal na smrť svojich občanov. V boji proti nemu umierali hrdinovia v Slovenskom národnom povstaní, vrátane sociálnych demokratov či komunistov. Pýtal som sa: ako môžeš byť ľavičiar a hlásiť sa k SNP a jedným dychom obhajovať Jozefa Tisa a fašistický slovenský štát? Však to je taká schizofrénia, že by si mal vyhľadať odbornú pomoc.
Chlapík sa na mňa nahnevane pozrel a odvetil: ty očividne nie si príliš hrdý na to, že si Slovák, že? Si ty vôbec vlastenec? Nechápavo som na neho civel. Jeho posledná veta mi dodnes rezonuje v ušiach: „Vojnový slovenský štát možno nebol dokonalý, ale bol náš, slovenský!“ Môj ty bože! Sú späť! Ľudáci!
Som vlastenec, nie neoľudák
Nikdy som o svojom vlastenectve nepochyboval. Mám rád Slovensko, vždy ma zaujímali jeho kultúrne či prírodné skvosty, cítil som sa byť sebavedomou súčasťou slovenskej občianskej spoločnosti a vždy ma úprimne teší, keď vo svete ako Slováci dosiahneme nejaký úspech. Pri hokejových či futbalových zápasoch Slovákov som vo vytržení a o slovenskej histórii čítam so zatajeným dychom. Skrátka, Slovensko je moja vlasť a pociťujem k nej emočnú väzbu. Čo však musím zdôrazniť: moja láska nie je slepá. Moje vlastenectvo je na hony vzdialené známemu heslu amerických „jastrabov“: my country, right or wrong. Podľa pohľadu nacionalistov sa nemám pýtať na to, či môj národ spôsobuje dobro alebo zlo, mám ho prosto nekriticky milovať a nasledovať. Nad všetkými mojimi hodnotami má stáť hodnota národa. To, či som ľavičiar, má byť podružné. To, že som Európan, má byť podružné. To, že verím v humanizmus a demokraciu, má byť podružné. Keď ide o národ, očakáva sa odo mňa nekritický obdiv ku všetkému, čo kedy môj národ vyprodukoval. Ak vyprodukoval zvrhlých klérofašistov, nevadí, dôležité je, že sú to „naši“ zvrhlí klérofašisti… Takto nejako si to predstavujú neoľudáci, ktorí sa v slovenskej spoločnosti nebezpečne množia. Desím sa toho, pretože ich pohľad je zvrátený!
Andrew Heywood, známy britský politológ, rozlišuje viacero druhov nacionalistických názorov. Prvému z nich sa hovorí „liberálny“ alebo „občiansky“ nacionalizmus. Ten národ vníma inkluzívne. Nedefinuje národ etnicky ani vylučujúco, naopak, vzťah k národu vníma cez občianstvo, cez toleranciu, cez práva a povinnosti, cez základné humanistické hodnoty. Občiansky nacionalizmus bol historicky prvou formou nacionalizmu, vyprodukovala ho Veľká francúzska revolúcia, bol imanentne spätý s demokraciou a dominoval v 19.storočí. Koncom 19. storočia sa však nacionalizmu zmocnili konzervatívci, ktorí z neho urobili reakčnú ideológiu, ktorá národ chápe ako exkluzívnu etnickú komunitu. Tento druh nacionalizmu sa v politológii nazýva „konzervatívny“ a k jeho základným črtám patrí nekritický obdiv k národným dejinám, podpora vodcovstva, výhrady k prisťahovalectvu, netolerancia k menšinám, rasizmus, bigotnosť, euroskepticizmus, šovinizmus a pod. Tento druh nacionalizmu vo svojej vyhranenej podobe dal vzniknúť fašizmu a bol príčinou nechutného veľmocenského imperializmu na konci 19. storočia, ako aj oboch kataklizmatických svetových vojen v 20. storočí.
Vynaliezanie národa
Ak by sme ešte chvíľu sledovali politologické teórie, okrem liberálneho a konzervatívneho nacionalizmu je tu aj skeptický pohľad voči kategórii národa ako takej. Táto skepsa často pochádza od marxistov, ktorí v teórii preferujú skôr triednu ako národnú príslušnosť. Od toho sa odvíja Marxova téza, že robotníci nemajú vlasť, alebo Engelsove obavy z národného egoizmu, ktorý môže zhatiť triednu solidaritu a oddialiť koniec kapitalizmu. Marxisti upozorňujú na zrejmý historický fakt, že národy tu nie sú od nepamäti. Naopak, sú umelým vynálezom moderny. Ešte do 19. storočia ľudia samých seba nechápali podľa príslušnosti k národu a zrejme by vôbec nerozumeli, keby ste im začali vysvetľovať, že sú Španieli či Maďari. Keby ste sa pýtali na ich identitu, asi by vám povedali, že sú poddaní toho a toho kráľa, oddaní služobníci tamtoho milosťpána, alebo, že sú katolíci či luteráni, alebo že sú felčiari či nádenníci, alebo synmi či dcérami kováča z druhého konca dediny atď., ale určite by svoju identitu neodvíjali od kategórie národ. Do 19. storočia nič také ako národ neexistovalo, aspoň nie v politickom zmysle slova. Až nacionalizmus ako moderná ideológia dal národu politický význam a de facto túto kategóriu vynašiel. Ako dokladá Eric Hobsbawm, významný marxistický historik, nie národ dal vzniknúť nacionalizmu, ale naopak, nacionalizmus vytvoril moderné národy.
Až vďaka ideológii nacionalizmu, rozšírenej v 19. storočí, sa začala spätne interpretovať história určitých územných celkov ako jednotný príbeh, ktorý mal od pradávna národný motív: v lokálnych zvykoch sa hľadali národné tradície, z miestnych nárečí sa vytváral národný jazyk, vynaliezali sa národné hymny, národné vlajky, národné symboly a národné znaky. Za národných hrdinov sa vyhlasovali starovekí vodcovia či stredovekí králi, za národné míľniky sa označovali historické udalosti, ktoré sa odohrali dávno predtým, než slovu národ dal niekto politický význam. Hobsbawm v tejto súvislosti hovorí o „vynaliezaní tradícií“. Podľa ďalších podobných autorov sú národy len imaginárne útvary, ktoré vznikli vďaka procesu výchovy, socializácie, mediálnej indoktrinácie, gramotnosti, vzdelania. Po páde feudálnych kráľovstiev a rozšírení kapitalizmu bolo treba nájsť novú formu kultúrnej súdržnosti a v čase mobility a industrializácie ponúkol nacionalizmus tú najužitočnejšiu formu spoločnej identity pre (neo)„poddaných“.
Kde je problém?
Bez ohľadu na to, či majú autori ako Benedict Anderson, Eric Hobsbawm či Ernst Gellner pravdu alebo nie, je nepochybné, že pre súčasníkov je pojem národ úplne automatickou súčasťou života a vlastenectvo je považované za jednu z hlavných cností. Platí to pre liberálny aj konzervatívny nacionalizmus, platí to pre každý moderný národ. Pre moderného človeka je vzťah k svojmu národu prirodzenou súčasťou jeho života a „vynaliezanie tradícií“ sa ticho toleruje naprieč politickým spektrom, vrátane skeptickejších politikov, pretože je užitočným nástrojom na udržiavanie súdržnosti spoločnosti a navyše dáva ľuďom pocit bezpečia a spolupatričnosti. Áno, je úlohou filozofov dekonštruovať pojmy a zbavovať ich aureoly prirodzenosti. Napokon, všetky politické kategórie sú tou či onou formou iba historické konštrukty. To však neznamená, že ich treba všetky politicky odmietať. To platí aj pre národ. Vlastenectvo je jeden zo spôsobov, ako sa povzniesť nad prázdny egocentrizmus a tupý konzumerizmus. Je to spôsob, ako vyjadriť svoj vzťah k iným ľuďom a potvrdiť pocit solidarity s komunitou, ktorej sa cítim byť súčasťou. V tom by som nevidel zásadný problém: už je to raz tak, že ľudia (našťastie) potrebujú byť súčasťou väčších príbehov, súčasťou niečoho, čo ich presahuje.
Problém však nastáva vtedy, keď nacionalizmus prestane byť nástrojom k oslobodeniu a solidarite, ale stane sa samoúčelným cieľom, plodiacim aroganciu a nenávisť. Problém je, ak začne plodiť zlo namiesto dobra. Problém je, ak niekoho nacionalizmus pohltí a on sa v ňom stratí. Problém je, ak človek zabudne na všetky svoje ostatné identity, ktoré sú mnohokrát prinajmenšom rovnako dôležité, ako je vlastenectvo. Problém nastáva vtedy, keď výtvor ovládne svojho pána, zatemní mu rozum a človek sa slepo oddá modle národa a začne ju nekriticky uctievať. Do týchto nebezpečných končín často vedie spomínaný konzervatívny nacionalizmus. A práve preto tak, ako má moje sympatie progresívny nacionalizmus v podobe národno-oslobodzovacích hnutí, tak isto je mi z duše protivný konzervatívny, exkluzívny, šovinistický nacionalizmus, ktorý káže nekriticky milovať svoj národ a všetko, čo kedy z tohto národa vzišlo, aj keby to boli koncentračné tábory.
Slovenský štát nebol štátom Slovákov, ale štátom fašistov
Chlapík, o ktorom som písal v úvode môjho blogu, vyjadril názory, ktoré sú typické pre konzervatívnych nacionalistov, jastrabov, pre ktorých niet vyššej hodnoty ako národ, nech už sú činy tohto národa akékoľvek. Podľa tejto logiky by mali byť Nemci hrdí na Hitlera rovnako ako na Goetheho a Slováci by mali byť hrdí na Tisa rovnako ako na Viesta. Podľa tejto logiky máme rovnako zbožne obhajovať svätcov aj vrahov, pretože záleží len na tom, že sa narodili tam, kde my. Ak toto niekto nazýva vlastenectvo, potom sa škaredo mýli: nejde o lásku k vlasti, ale naopak, ide o prejav zakomplexovanosti a nedostatok sebavedomia a viery v dobrotu vlastného národa. Len ten, kto neverí, že jeho národ dokáže vyprodukovať dobro, bude stierať rozdiel medzi dobrom a zlom pri hodnotení národných dejín. A presne takýto falošný je tento druh nacionalizmu. Už som to spomínal: politológia mu hovorí konzervatívny, resp. exkluzívny nacionalizmus; v politike sa často hovorí iba o „nacionalizme“ a dáva sa do protikladu k vlastenectvu. Bez ohľadu na pojmy, ktoré použijeme, pre mňa je takýto falošný a nekritický nacionalizmus niečím pomýleným a hlúpym.
Pre mňa, naopak, vlastenectvo znamená lásku k svojej vlasti, ktorá však nie je totalizujúca a nekritická, ale ktorá vyplýva z hodnôt, ktoré si vážim. Jediné národné tradície, ktoré podporujem, sú tie, ktoré odkazujú na hodnoty humanizmu, solidarity, demokracie, slobody a tolerancie. Môj pohľad na národné dejiny je kritický a reflexívny, nie fanatický a modloslužobnícky. Moje vlastenectvo sa nijako nevylučuje s mojím rešpektom k iným národom, či vierou v Európu a k procesu jej zjednocovania. Moje vlastenectvo sa nijako nevylučuje s uznaním inakosti. Moje vlastenectvo má občiansky, nie etnický charakter. Moje vlastenectvo je inkluzívne, nie exkluzívne. A preto, ako ľavičiar, vlastenec a Európan, vždy budem odmietať klérofašistický slovenský štát, pretože tento štát, akokoľvek bol „slovenský“, bol zároveň v protiklade ku všetkému, v čo verím. Bol to totalitný, klerikálny, neslobodný, rasistický a zločinecký režim. A preto odmietam tvrdenie môjho známeho, že najdôležitejšie je, že slovenský štát bol náš. Nie nebol. Bol to štát fašistov, s ktorými žiaden ľavičiar a demokrat nikdy nemal nič spoločné. Bol to štát, ktorý sa mi hnusí rovnako ako Hitlerova Tretia ríša.
Slovensko, ktoré mám úprimne rád
Buďme k slovenským dejinám spravodliví. Nadeľme každému, čo mu patrí. Vrahmi opovrhujme, osobnosti si vážme. A keď už aj náhodou občas robíme to, čo Hobsbawm nazýva „vynaliezaním tradícií“, keď niekedy aj s (možno prehnaným) optimizmom a nádejou hľadíme do vlastnej minulosti, do minulosti národa, dobre si rozmyslime, ktoré tradície a ktoré osobnosti našich dejín stoja za to, aby sme sa k nim dnes hlásili. Som presvedčený, že SNP za to stojí. Som presvedčený, že za to stojí aj Štefánik, Lehocký, Dérer, Hodža, Clementis, Novomeský, Dubček či Mináč. Som presvedčený, že za to stojí Samuel Jurkovič, Janko Kráľ a mnohí ďalší. Pretože všetkým týmto osobnostiam išlo o humanistické ciele. To však neplatí pre kolaborantov a fašistov, ako boli Tiso, Mach či Tuka. Tí si za svoje činy nezaslúžia našu úctu. Jediné, čo si zaslúžia, je pľuvanec.
Mrzí ma, že môj známy si poplietol vlastenectvo s kritickým obdivom ku všetkému, čo bolo súčasťou našej histórie, nech to bolo akokoľvek skazené. Skĺzol tým do politickej tradície, ktorá nemá nič spoločné s ľavicou. Naopak, tento druh postojov má ďaleko bližšie ku konzervatívnemu nacionalizmu a v konečnom dôsledku k fašizmu. Vychádzam z presvedčenia, že v rámci slovenskej ľavice takých ako on nie je veľa: že ide o výnimku, nie o epidémiu. Pretože slovenská ľavica si ctí odkaz SNP a všetkých demokratických a antifašistických hodnôt.
Za seba môžem vyhlásiť jediné: Slovensko nemám rád pre nič za nič. Je pre mňa príbehom, ktorý v sebe zahŕňa humanizmus, toleranciu, otvorenosť, solidaritu, slobodu, hlboký antifašizmus a úctu k menšinám. A ako také – vlastne, iba ako také! – ho mám úprimne rád.
Ilustračné foto: Emil Polák
Pôvodne vyšlo na: http://www.lubosblaha.blogspot.sk/2013/03/ukazme-fasistom-co-je-to-skutocne.html#more
