Pred niekoľkými dňami sa začala turecká ofenzíva proti sýrskemu územiu ovládaného Kurdskými jednotkami, odkiaľ sa začali sťahovať americké vojská. Viaceré štáty na to reagovali tvrdou kritikou Turecka a v médiách sa objavili dokonca aj obvinenia z „nového Mníchova“. Na celej kritike je však najzaujímavejší fakt, že sa úplne obchádza základný problém tureckej intervencia – ide o agresiu na území suverénneho štátu.
Územná celistvosť a suverenita Sýrie
Nech vnímame novú tureckú intervenciu akokoľvek, jej základným problémom je porušenie medzinárodného práva. Sýria je totiž stále suverénnym štátom s vládou uznanou v OSN a podľa článku 2 Charty OSN sa voči nej musí uplatňovať princíp zvrchovanej rovnosti štátov. Žiadny iný štát nesmie na území Sýrie vojensky pôsobiť bez súhlasu sýrskej vlády alebo súhlasu Bezpečnostnej rady OSN. Potvrdzuje to aj definícia agresie podľa rezolúcie Valného zhromaždenia OSN (č. 3314/1974). Podľa nej niet pochýb, že Turecko sa na území Sýrie dopúšťa aktu agresie. Bezpečnostná rada OSN by preto mala Ankaru vyzvať na rešpektovanie zvrchovanosti a územnej celistvosti Sýrie.
Kresba: Ľubomír Kotrha
Takýto postup BR OSN by bol nepochybne presvedčivý, avšak západní politici ho nemôžu použiť. Suverenitu Sýrie totiž nerešpektujú ani USA ani ich spojenci. Naopak, americkí vojaci sa na území Sýrie zdržujú už od roku 2014 bez súhlasu sýrskej vlády i bez mandátu OSN. Ani odvolávka USA na to, že viedli vojnu proti hnutiu ISIL neobstojí, pretože na boj s ISIL sa ani len nepokúsili získať súhlas vlády Sýrie. Z hľadiska práva sa tak USA dopúšťajú presne toho, z čoho obviňujú Turecko. Americké pokrytectvo preto chytro využíva Ankara a kladie si otázku: keď na území Sýrie mohli viesť bez mandátu OSN vojnu USA a spol., prečo to nemôžeme urobiť aj my? Pritom je faktom, že Turecko má na území Sýrie oveľa legitímnejšie dôvody pre vojenskú prítomnosť než USA alebo štáty EÚ. Turecko navyše nesie hlavné bremeno utečeneckej krízy, ktorá v Sýrii prepukla od začiatku vojny.
Systematické porušovanie medzinárodného práva a rozvracanie štátov, ktoré v posledných dvoch desaťročiach vykonávali západné mocnosti na Blízkom východe, sa začína obracať proti nim. Vo svete totiž existujú aj iné štáty, ktoré sa usilujú bezohľadne presadzovať vlastné záujmy a nedá sa očakávať, že ostatní budú dodržiavať systém pravidiel OSN, ak sa ním neriadia ani USA a spol. Je pritom jasné, že systém OSN nedokáže vytvoriť na Blízkom východe ideálny stav, avšak región potrebuje návrat od chaotického používania sily k aspoň nejakým pravidlám a najvhodnejší systém pravidiel stále predstavuje medzinárodné právo so základným princípom, ktorým je zvrchovaná rovnosť štátov.
Riskantná hra Kurdov a záujem USA
Kurdi v Sýrii sa v súčasnosti nachádzajú v situácii, keď pre nich neexistuje žiadne ideálne riešenie. Ak opomenieme neprijateľnú alternatívu tureckej sféry vplyvu, tak majú v podstate len dve možnosti: dohodnúť sa s vládou B. Asada na spoločnom modus vivendi pri uznaní suverenity Damasku nad celým územím Sýrie alebo sa snažiť sa o formálnu či neformálnu samostatnosť pod ochranou USA. Formálnu nezávislosť však nemôžu dosiahnuť, pretože USA nemienia uznať žiadny jednostranne vyhlásený kurdský štát v regióne – stačí si spomenúť na neochotu Washingtonu uznať samostatnosť Kurdskej republiky na severe Iraku, vyhlásenej v roku 2017. USA si uvedomujú, že takýmto uznaním by si ešte viac skomplikovali vzťahy nielen s Tureckom, ale i s Irakom. Je len málo tém, na ktorých sa štáty regiónu dokážu zhodnúť, ale medzi ne patrí odmietnutie samostatného kurdského štátu. Navyše, na území Sýrie žije najmenšia časť kurdského národa (asi dva milióny), v Turecku ich je desaťkrát viac a oveľa početnejšie je aj kurdské obyvateľstvo Iraku a Iránu.
Keďže hrozba nezávislého statusu Kurdov v Sýrii vyvoláva už teraz obavy susedov, Kurdi sa dostávajú do zložitej situácie. USA im na území Sýrie síce doteraz poskytovali podporu, avšak odmietali svoju politiku príliš úzko spájať s kurdskými ústavnými predstavami. Kurdov totiž potrebovali hlavne proti sýrskej vláde, ktorú sa dlhodobo snažia zvrhnúť. Netreba spomínať na staré protisýrske sankcie USA, napr. Syria Accountability Act z 2003, svoje úsilie o zvrhnutie režimu zintenzívnili USA po vypuknutí občianskej vojny v roku 2011. Kvôli odporu svetovej verejnosti museli svoj vstup do vojny v Sýrii síce niekoľkokrát odložiť, avšak v roku 2014 začali vojenskú operáciu v Sýrii, oficiálne proti hnutiu ISIL. Mnohí v tom však videli skôr trvalú snahu zvrhnúť B. Asada, čo potvrdzuje aj fakt, že USA zotrvali v Sýrii i po porážke hnutia ISIL. Dodnes je ich prítomnosť hlavnou prekážkou, prečo víťazná Sýrska arabská armáda nemôže zjednotiť krajinu.
Napriek opakovaným napätiam (1986, 2004) až do začiatku vojny boli Kurdi na území Sýrie voči vláde v Damasku v podstate lojálni, pretože za svojho hlavného nepriateľa považovali Turecko. V Turecku viedla tamojšia armáda proti Kurdom niekoľko vojenských operácii, zatiaľ čo kurdské oblasti v Sýrii boli pokojnejšie. Damask sa dokonca kvôli svojej podpore Kurdov dostal niekoľkokrát na pokraj vojny s Tureckom, najmä v roku 1999. Po roku 2011 však Kurdi vycítili príležitosť a začali usilovať o dosiahnutie čo najväčšej nezávislosti. Tieto vyhliadky by sa mohli zlepšiť, keby sa Sýria naozaj rozpadla a zanikla ústredná štátna moc. V súčasnosti sa však situácia vyvíja úplne opačne a nádeje na zmenu vlády v Damasku sa nenaplnili. To je veľký problém práve pre politiku USA, ktorá dnes potrebuje nájsť novú zmysluplnú stratégiu pre Sýriu.
Odchod USA zo Sýrie?
Je zjavné, že USA sa na kurdských územiach na severovýchode Sýrie nepodarí vytvoriť „blízko-východnú obdobu Kosova“. Takýto postup proti územnej celistvosti Sýrie by sa totiž dotýkal i záujmov susedov, najmä Turecka a Iraku. Celkovo, USA nemajú v Sýrii čo hľadať, zdržujú sa tam protiprávne, a preto by mali čo najskôr krajinu opustiť. Problém pre nich však predstavuje fakt, že ich odchod by súčasne znamenal úspech pre sýrsku vládu. V 21. storočí USA na Blízkom východe dominovali a boli schopné zosadzovať či dosadzovať vládnych predstaviteľov v tomto regióne, vývoj v Sýrii však jasne ukázal limity ich moci. Príklad B. Asada, ktorý sa udržal pri moci i proti vôli USA pôsobí silným dojmom v arabskom svete a USA mu nechcú dovoliť úplne víťazstvo.
Jeden z Trumpových pôvodných zámerov spočíval zrejme v tom, že chcel opustiť priestor na severovýchode Sýrie, nechcel ho však uvoľniť pre sýrsku vládu, ale pre Turecko. Tým by úspech B. Asada v občianskej vojne nebol až taký jednoznačný a USA by získali i nové možnosti na zlepšenie vzťahov s Tureckom. Ukazuje sa však, že tento plán nie je reálny: niektoré sily na Západe principiálne odmietajú akceptovať odchod USA zo Sýrie kvôli strate prestíže medzi kurdským obyvateľstvom. Aj možnosti zlepšenia vzťahov s Tureckom sa ukazujú ako veľmi obmedzené. Ankara kritizuje to, ako k jej operáciám pristupujú spojenci z NATO. Poukazuje na fakt, že Turecko nedostáva ani takú podporu ako USA pri svojich operáciách v Sýrii, hoci Turci tu na rozdiel od USA bránia svoje „životné“ záujmy.
Odchod USA zo Sýrie je jednoznačne správny a nutný, len by sa nemal uskutočňovať v prospech Turecka, ale v prospech Kurdov po dohode so sýrskou vládou, ktorá je územným suverénom v oblasti. A v súčasnosti naozaj nie je možné dosiahnuť trvalé ukončenie vojny bez zapojenia vlády B. Asada. Aj pre Kurdov sa stále jasnejšie ukazuje, že najlepším riešením je opätovné obnovenie ústavnej jednoty s Damaskom. Začali chápať, že USA ich túžbu po nezávislom kurdskom štáte nepodporujú a kurdská samospráva im slúži len ako dôvod na blokovanie postupu vládnej Sýrskej arabskej armády. Kurdi si už tiež uvedomujú, že v tejto hre môžu viac stratiť než získať. Navyše, nejde o prvý prípad, kedy sa Kurdi stali nástrojom boja za záujmy iných, aby na to následne sami doplatili.
Európa stratená na Blízkom východe
Ani politika EÚ v Sýrii v posledných rokoch nebola príliš úspešná a v očiach domáceho obyvateľstva sa Európa stala len mladším partnerom USA. Brusel sa v posledných rokoch v Sýrii naozaj dostal do vleku Washingtonu a nedokázal vytvoriť skutočne samostatnú politiku. Najhoršie je, že európske štáty sa sami eliminovali z riešenia sýrskej krízy, hoci by mohli zohrávať dôstojnejšiu úlohu. Zásadným problémom je ich neochota prijať fakt, že sýrska vláda zvíťazila a riešenie problémov v krajine je možné len s jej súhlasom. Štáty EÚ svoju odmietavú politiku odôvodňujú tým, že B. Asad a spol. spáchali vojnové zločiny. Samozrejme, že aj oni majú na svedomí zločiny, avšak vo vojne, ktorá v krajine prebiehala, nezostal bez viny vôbec nikto. Pritom EÚ nemá problém pri iných konfliktoch rokovať s ešte zložitejšími partnermi, napr. so Saudskou Arábiou, ktorá vedie veľmi krutú ozbrojenú intervenciu v Jemene.
Sýria sa však nachádza nebezpečne blízko k európskej hranici (Cyprus), a preto by EÚ mala mať vlastnú, nezávislú stratégiu. Ak totiž príde nová migračná vlna zo Sýrie, bude sa to týkať predovšetkým Európy. Základom stratégie EÚ by malo byť úsilie o skutočné, nielen predstierané mierové riešenie. Je jasné, že v súčasnej situácii Brusel nechce stratiť tvár, niet však inej možnosti, ako dohodnúť sa s tými, ktorí môžu situáciu v Sýrii vyriešiť. Sterilné rokovania s „fantómovými politikmi“ tzv. demokratickej opozície nikam nevedú. Základom zmeny politiky by malo byť obnovenie diplomatických stykov s Damaskom, ako sa o to pokúša napr. Budapešť. Žiaľ, reakcie na príklad Maďarska zo septembra tohto roku ukazujú, že akákoľvek úprimná mierová iniciatíva smerom k Sýrii sa stretne s tvrdou kritikou militaristických síl. Napriek tomu je to pre EÚ najlepšia alternatíva!
