Sú správy, ktoré nepotrebujú sprievodné slová redaktora, a preto bývajú jednoznačné. Takto sme sa pred časom dozvedeli, že americký Detroit, ktorý mával 960 tisíc obyvateľov a bol známy svojím automobilovým priemyslom, je v úpadku, pretože firma Ford presťahovala svoje výrobné podniky na lacnejší juh USA. Federálne orgány nemajú povinnosť pomôcť mestu s jeho 18 miliardovým dlhom; z mesta sa doteraz vysťahovalo za prácou cez 250 tisíc ľudí. Nedávno prišla stručná informácia, že pridružený štát USA Portorico je v bankrote, pretože nemá žiadne príjmy zo skrachovaných firiem a nemá čo predávať, pretože už nič nevlastní.
Podobnej situácie sa môžeme obávať aj u nás, s istými odlišnosťami zakotvenými v čl. 4. Ústavy, kde je uvedené, čo všetko patrí do výlučného vlastníctva štátu (jaskyne, podzemné vody, liečivé pramene, vodné toky a potoky a nerasty), no pôda a lesné pozemky tam nie sú. A to dáva nádej že k podobnej situácii by u nás nemuselo dôjsť, pretože lesy by sa dali predať aj s drevom, len čo s toľkými chatami a inými súkromno-prospešnými budovami v nich?
Myšlienky uvedené vyššie majú vychádzajú zo situácie nášho zdravotníctva či školstva, z potreby budovať ďalšie cesty i riešenia problémov v sociálnej oblasti. Všetko je finančne poddimenzované a stále sa hľadajú riešenia, ako odstrániť dlhy. Síce odvážlivci, ktorí hovoria, že prostriedkov je dosť, ale stále sa veľa rozkráda, lepšie povedané, všade vládne korupcia, čo je menej zrozumiteľné, pretože slovo kradnúť bolo známe skôr z minulého storočia.
Ak je pravdou, že v roku 1989 existoval náš bývalý štát bez dlhu, potom sa treba pýtať, kde sa stratili prostriedky získané privatizáciou? O tých rokoch našej novodobej histórie zatiaľ občania nevedia nič, ani čo bolo z tejto iste nezanedbateľnej sumy vybudované pre spoločný prospech a čo bolo rozdané zaslúžilým rodinám. Existujú verejno-právne inštitúcie, ktoré by mohli už začať bádať, aby naši potomkovia vedeli, ako to bolo, keď sme odhodlane vykročili na cestu demokracie a spravodlivosti.
Veď keby bolo všetko v poriadku, nebol by už dávnejšie prijatý zákon o dlhovej brzde, ktorý má za cieľ udržiavať štátny dlh v hodnote pod 52 % ročného HDP, ktorý je práve v súčasnosti prekážkou na prijímanie ďalších účelových pôžičiek, teraz na budovanie diaľničných úsekov a hľadá sa konsenzus (tiež pekné slovo), ako ten zákon zrušiť alebo obísť.
Čoraz častejšie a práve v súvislosti s ohlasovaním rôznych opatrení a zmien najmä v zdravotníctve a školstve sa časť odborníkov vyjadruje o absencii strategického plánovania či dlhodobého programovania rozvoja spoločnosti, aj keď práve tí by mali vedieť ,že v dnešnom svete to nie je možné. Svet žije zo dňa na deň, od jednej tragickej udalosti k nasledujúcej, a v strachu. No tie začiatky zásadných spoločenských premien boli sľubné.
Počúvali sme lekcie, ktoré nám udeľoval mladý Ivan Mikloš s jednou rukou vo vrecku nohavíc. Mohli sme počuť, čo všetko vyrieši trh a čo nemáme, dovezieme Skúsenejší, ale aj starší od neho zázračnej funkcii trhu neverili, pretože trh spájali s dostatkom nielen tovaru, ale aj peňazí, no nemohli byť vypočutí, patrili totiž k starým štruktúram, ktoré premýšľali bojazlivo alebo prestali premýšľať vôbec
V súčasnosti, keď vláda oznámila odhodlanie prijať niektoré opatrenia, ktoré by boli dôkazom jej reálnej sociálnej politiky, aby sa aj občania podieľali na dobrých ekonomických výsledkoch podnikateľskej sféry, predstavitelia zamestnávateľských združení a zväzov oznámili, že v takom prípade sa nebudú zúčastňovať rokovaní v triparite. Ich odhodlanie dodržať to by poškodilo by pozitívny obraz štátu. A tak treba čakať, že vláda ustúpi podnikateľom, pretože štát žije z ich práce a vysokých daní, ako hovorievajú s obľubou. Ale aj to, že štát musí sprísniť kontrolu finančných tokov, aby sa menej kradlo a tak bolo i na potreby štátu, pre ľudí. Zákon zachovania hmoty a peňazí totiž platí i v zmenených podmienkach. Aby niekomu pribudlo, inde musí chýbať.
