Na úvod jeden aktuálny paradox: podľa súčasnej vlády je všetko, čo robila predošlá vláda, zlé a odsúdeniahodné. Pardon, okrem jednej veci: návrhu vojenskej zmluvy s USA. To by malo byť akýmsi zázrakom dokonca chvályhodné, pretože práve na to súčasná vláda nadviazala a urobila to, čo predošlá (trestuhodne) neurobila. Ide túto zmluvu dotiahnuť do konca a podpísať. Darmo bude dnes niekto z predošlej vlády vysvetľovať, ako to vlastne bolo a prečo nedošlo k podpisu. Podľa súčasnej vlády ju tá predošlá mala jednoznačne podpísať, čím by si u tej súčasnej bola aspoň raz „šplhla” (naozaj?) Kto je tu farizej? A kto sa komu kam „strká”? Ten, čo zmluvu nepodpísal, alebo ten, čo ju ide podpísať?
Ak dáme bokom aktuálny politický zápas, v pozadí celej tejto nepríjemne vyostrenej, ale nie neriešiteľnej situácie máme súbeh troch problémov:
1. Problém zahraničnej politiky USA. Nikto neupiera USA ich veľkosť, silu a postavenie jednej z hlavných globálnych mocností. Vďaka tomu je dlhodobo rola USA vo svete kľúčová a zásadná. Každému je jasné, že bez USA nie je možné riešiť problémy sveta. Vplyv a postoje tejto veľmoci zohrali neraz v dejinách pozitívnu a konštruktívnu úlohu, napríklad od otvorenia 2. frontu v 2. svetovej vojne po odzbrojovacie zmluvy koncom minulého storočia. Napriek tomu si treba položiť otázku, čomu táto obrovská moc a sila USA slúži? Alebo inak: na aké ciele USA svoju silu používajú? Alebo ešte inak a slovami prezidenta Bidena, ktorý vo svojom výročnom prejave vysvetľoval, že on svojim politickým partnerom (aj oponentom) kladie otázku: „What are you for?” – „Za čo ste, o čo vám ide, či aký je váš cieľ?” O čo teda ide USA pod vedením prezidenta Bidena?
Všetci vieme, že politika amerického obušku či svetového žandára a politika sily stroskotala a stroskotáva. To sa napokon týka každej veľmoci, nielen USA. V civilizovanom svete neexistuje dôvod na politiku sily, na politiku kolonizácie, ani na politiku zastrašovania či odstrašovania. Preto neexistuje ani žiadny dôvod na prítomnosť vojenských síl akejkoľvek veľmoci v akejkoľvek inej krajine, na inom konci sveta. Prítomnosť cudzej armády na území inej krajiny v čase vojny sa volá okupácia, v čase mieru je to invázia a intervencia ako zásah do suverenity iného štátu. Také termíny ako mierová misia či internacionálna pomoc zaváňajú pochybnou legitimitou, ktorá sa nazýva vazalstvo. Alebo má ísť, naopak, o posilnenie suverenity malého štátu z vôle jeho predstaviteľov práve pozvaním vojsk jednej z mocností na jeho územie? O čom to svedčí?
USA nepotrebujú šíriť svoj vplyv a moc vo svete vojenskou silou. Nepotrebujú vysielať svoje vojenské kontingenty na územia iných štátov, aby tam nastoľovali demokraciu, ktorá sa nedá vyvážať (rovnako ako revolúcia), alebo aby bojovali za svoje hodnoty a ciele. Ide tiež o to, aké sú tieto hodnoty a ciele. Ak napríklad medzi ne patrí mier, na jeho naplnenie prioritne existujú iné politické a diplomatické prostriedky, nie demonštrácia vojenskej sily. Akákoľvek sila by v civilizovanom svete mala slúžiť dobru, akým je mier a nie zlu, akým je vojna.
2. Problém protiruskej politiky Ukrajiny. Táto krajina v našom susedstve prežíva už dlhšie ťažké časy. Nestabilitu, korupciu, stratu identity a orientácie. V dôsledku toho sa v nej niektoré sily obracajú proti Rusku ako hlavnému vinníkovi a nepriateľovi, proti ktorému hľadajú spojencov na Západe, v EU a USA. Je však omylom si myslieť, že Ukrajina má perspektívu ako člen EÚ či dokonca NATO, ktorý je zameraný nepriateľsky proti Rusku. Nezodpovedá to nielen ich geopolitickej polohe, ale ani vzájomnej histórii. Ukrajina musí nájsť cestu späť k Rusku takú, aká im umožní normálne susedské spolužitie a aká nájde obojstranný spôsob vyrovnania sa aj s traumami z minulosti, vrátane Krymu.
3. Problém zahraničnej politiky SR. Vo vládnom dokument e „Bezpečnostná stratégia Slovenskej republiky” (2021, https://www.vlada.gov.sk/data/files/8048_bezpecnostna-strategia-sr-2021.pdf) sa priamo hovorí: „Naším bezpečnostným záujmom je udržanie vojenskej prítomnosti USA v Európe, ktorá stelesňuje nedeliteľnosť bezpečnosti spojencov na oboch brehoch Atlantiku. Jej pokračovanie prispieva k stabilite a bezpečnosti v Európe a predstavuje kľúčovú odstrašujúcu silu a záruku efektívnej obrany pred prípadným ozbrojeným útokom na európskych členov NATO… Zníženie globálnej angažovanosti USA nie je v našom záujme, pretože oslabuje medzinárodné inštitúcie a na nich založený medzinárodný systém, ako aj samotnú transatlantickú väzbu, súdržnosť a akcieschopnosť NATO. Slovenská republika bude presadzovať otvorený a pravidelný dialóg aj medzi EÚ a USA.”
Neviem, aká bola bezpečnostná doktrína predošlej vlády, ale tu to máme jasné čierne na bielom. Táto vláda sa jednoznačne a jednostranne orientuje nielen na NATO, ale špeciálne aj na USA ako na garanta našej bezpečnosti, ktorého priamo vyzýva (a pozýva), aby robil vojenského strážcu svetového poriadku či dokonca mieru. Preto ide podpísať zmluvu, ktorá je naozaj rámcová, avšak zároveň aj pozývacia, lebo vytvára rámec pre pobyt a činnosť armády USA na území SR. Nehovorí síce, kedy, ako a koľko zložiek armády USA sem príde, ale to už má byť len následná dohoda v súlade s touto rámcovou a v súlade s vývojom situácie. Je toto dôstojná zahraničná politika suverénneho štátu?
Na mieste je teda znovu otvoriť otázku, aká je vlastne naša štátna strategická a obranná doktrína, ktorá by mala vychádzať z nášho štátneho a národného záujmu. Zachovanie mieru a mierové pôsobenie by malo byť jej jadrom. Proti komu sa bránime? Kto je naším bezpečnostným rizikom a prečo? Všetko smeruje iba k jednej odpovedi, ktorú každý tiež pozná. Tým hlavným rizikom má byť Rusko a ešte Čína. A to vôbec nie iba pre Slovensko, ale dokonca pre celý svet. To je známa doktrína Západu, ktorej sme súčasťou. Expanzia a svetovládne chúťky majú byť na strane Ruska a Číny, nie na strane USA a NATO. Čo s tým má Slovensko? Chce byť verným, ba až hrdinsky sebaobetavým spojencom? Malé krajiny nemajú právo žiť bez toho, aby sa stávali vazalmi mocností?
Slovensko, i keď nie je mocenským velikánom, má dôležitú geopolitickú polohu. Musí sa držať medzi mocnosťami, lebo by sa mohlo stať povestným jazýčkom na váhach, ak by sa pridalo k niektorej z nich. Jeho bezpečnosť a obrana musia spočívať v paktoch a dohodách nielen s bezprostrednými susedmi a strategickými spojencami, ale aj ďalšími partnermi zo všetkých svetových strán. Kedysi sme mali Varšavská zmluvu (ktorá nás, mimochodom, neochránila pred inváziou zo strany seba samej), teraz je to NATO, ktorého doktrína nás viaže. Jednoducho, náš osud má byť spečatený osudom USA a NATO?
Na záver: zahraničná politika USA je vecou USA, zahraničná politika Ukrajiny je vecou Ukrajiny a zahraničná politika Slovenska je našou vecou. Ako idú tieto politiky dokopy? Podľa súčasnej vlády sú v súlade. Ak chcú USA robiť svetového policajta a mať svoju armádu aj u nás, tak to máme podporovať. Ak chce Ukrajina vstup do EU a NATO, tak to máme podporovať? Otázkou je, čomu to všetko slúži? Za a proti komu? Čomu a komu vo svete slúžime my, Slovenská republika? A napokon, akú bezpečnosť si tým utvárame?
