Za neobyčajného záujmu politických strán (SDĽ, SDSS, SOP) sa pred dvoma týždňami v Bratislave uskutočnila medzinárodná konferencia Tretia cesta a Slovensko, ktorú zorganizovala Dubčekova asociácia pre rozvoj spoločnosti v spolupráci so Sociálnodemokratickou mládežou Slovenska. Jej závery boli euforické. Predseda SDSS Jaroslav Volf sa dokonca vyjadril, že na tejto báze možno u nás začať so zjednocovaním ľavice.
Najzaujímavejšia (z môjho uhla pohľadu) prednáška odznela z úst britského politológa Tima Haughtona, ktorý zhrnul obsah Tretej cesty tak hutne a zrozumiteľne, že mi zároveň poskytol všetky argumenty, prečo tento nový politický ošiaľ odmietnuť.
Ideológia konca ideológie Haughton na úvod správne pripomenul, že Tretia cesta nevychádza zo žiadnych intelektuálnych konceptov, že predstavuje iba súbor téz, ktoré môžu voliči ľahko pochopiť. Tretia cesta (ako pripomína aj podpredseda SDSS Vladimír Drozda) sa teda nechce tváriť ako ideológia, ale iba „politická idea“. Názor o konci ideológií je dnes veľmi populárny, až tak veľmi, že jeho tvorcovia si nestačili uvedomiť, že sám sa stal ideológiou. Dejiny ľudstva sa dajú zdeformovať, ale nie oklamať: všetky veľké projekty našej histórie sa zrodili z ideológie. Bez myšlienky nejestvuje nič a každá idea nosí v sebe zárodok ideológie. Pravda, Haughton vychádzal aj z historickej tradície britskej politickej scény, kde myšlienky nie sú natoľko dôležité ako povedzme v krajinách strednej a východnej Európy. Aj Tretia cesta preto presadzuje tézu, že prvoradé je vyhrať voľby. Všetko ostatné je vedľajšie. Sám Tony Blair pri rozhodovaní sa o zmene orientácie svojej Labouristickej strany uvažoval takto: keďže britskí voliči odmietajú voliť labouristov, znamená to, že odmietajú ich politiku. A keďže voličov nemožno zmeniť, treba zmeniť Labour Party. Táto jednoduchá rovnica má však jeden veľký háčik, a tým je morálne zdôvodnenie takéhoto postupu. Väčšinová mienka totiž nemusí byť pre zdravý vývoj spoločnosti vždy tá správna a nemusí byť ani demokratická. Hitler robil presne to, čo chceli počuť sfanatizované davy. Nepriateľské nálady voči Maďarom na Slovensku takisto možno hodnotiť ako väčšinové. Ekologické argumenty sa dejú z politiky, ktorá kladie priazeň voličstva na prvé miesto, úplne vytratiť. Ak Haughton tvrdí, že strany musia reagovať predovšetkým na ašpirácie voličov, vedome sa tak vzdáva možnosti, že by politika mohla zlepšovať tento svet. Takejto téze však nemožno uprieť vysoko pragmatický prístup, teda ten, ktorý v súčasnosti láka a opantáva mnohých politikov.
Tri druhy politikov Treba si uvedomiť, že väčšina moderných politikov sú iba sprostredkovatelia, ktorí sa starajú len o to, aby sa veci uskutočnili: Bill Clinton, Tony Blair, ale aj Gerhard Schröder sú v podstate správcovia politických strán a vlád. Iste, nepochybujem o tom, že aj oni majú svoje ideály, no dôraz, ktorý kladú na pragmatizmus, často spôsobuje, že úsilie vyriešiť krátkodobé problémy pochováva všetky princípy a ideály. Okrem nich existujú aj ideológovia a myslitelia, veľkí stratégovia, ktorí sú autormi veľkolepých myšlienok a majú jasné predstavy o tom, ako aké zmeny si spoločnosť alebo politický systém vyžaduje. Len nemnohým z týchto intelektuálov sa však darí vo svete skutočnej politiky. Väčšinou sú z nich poradcovia, hoci sa nájdu aj takí, ktorí sa krátkodobo politicky presadili, ako napríklad Oskar Lafontaine, Alain Madelin či Keith Joseph. Mne osobne je najbližší ten vzácny druh politikov, ktorí sa vyznačujú oboma vlastnosťami. Rozhodne medzi nich patrí povedzme bývalý predseda Európskej komisie Jacques Delors. Politik budúcnosti musí podľa môjho názoru totiž venovať rovnakú pozornosť myšlienkam, ako aj ich uskutočneniu.
Aj z tohto hľadiska Tretia cesta vlastne nie je nijakou novou ideológiou, nový je len jej názov. Aj prístupom k voličom iba kopíruje americký systém, kde nikdy nešlo o súboj ideí, ale skôr o to, ako najlepšie presvedčiť (ak chcete, obalamutiť) voliča. Iste, verejnou mienkou možno manipulovať, ale máte pocit, že ju ovplyvňujú politické idey alebo ekonomické záujmové skupiny? Napokon, Tim Haughton sa tým ani netají, keď doslova hovorí: „Cieľom politiky je zabezpečiť fungovanie trhu.“ Francúzsky politológ Laurent Bouvet v knihe, ktorá vyšla aj na Slovensku, to zasa povedal inak: „Tretia cesta Tonyho Blaira ponúka sociálnej demokracii realistickejšie a rýchlejšie zblíženie sa s trhovým liberalizmom, a teda prispôsobenie sa globálnym ekonomickým silám. Americký kapitalizmus je akoby predurčený diktovať podmienky svetového obchodu.“
Liberalizmus ako egocentrizmus Ak budete pozornejšie vnímať tieto myšlienky, zistíte, že Tretia cesta neprišla s niečím novým, že jej modernizačné témy (nový pohľad na rovnosť, vzdelávanie, informatizáciu a ekológiu) sú len podružné, že prioritou je výzva na zmierenie sa s ekonomickým liberalizmom. S takouto redukciou chápania a použitia hodnôt slobody, demokracie a solidarity jednoducho nemôžeme súhlasiť. Veď ekonomický liberalizmus je priamo spojený s individualizmom, jeho dominantnou črtou je výrazný egocentrizmus, ktorý vysáva samotnú podstatu ľudstva. Tá nespočíva iba v starostiach ako spolunažívať vo vnútri vzájomného obmedzenia našich snov, ale aj v spolupráci, v odovzdávaní, v spoločnom osude a v obetovaní sa pre spoločnú budúcnosť. Blairizmus sa pokúša vysmiať demokratickému socializmu a predstaviť ho iba ako neefektívny ideologický rozbor fungovania ekonomických síl. V demokratickom socializme však ide predovšetkým o morálku. O spôsob, akým sa jedinci, skupiny a inštitúcie správajú k ľuďom.
Iste, Tretiu cestu netreba zavrhovať vo všetkých jej bodoch. Pozitívne sa treba postaviť k jej spomenutým modernizačným témam, k jej zdôrazňovaniu osobnej zodpovednosti jednotlivca. Rovnako si treba uvedomiť, že volič má už plné zuby ľavice, ktorá mu sľubuje modré z neba, a potom mu nezabezpečí vonkoncom nič. No rozhodne si nemožno zamieňať Tretiu cestu s modernizáciou ľavice. Blairovci by nemali zabúdať, že ľavicu reprezentuje aj rovnako úspešný Lionel Jospin. Tretia cesta nie je novou ľavicou, ale novým stredom. Nie je to nová cesta medzi kapitalizmom a socializmom. Je to konzervatívna ideológia obohatená o liberálne a demokratické prvky. Inými slovami, Tony Blair sa snaží (a to nikdy nepopieral) rozvíjať tradičné hodnoty v novom prostredí. Preto treba rozlišovať nielen medzi politickými prostriedkami, ale aj cieľmi. Ak zástancovia Tretej cesty tvrdia, že klasická demokratická ľavica je v kríze (s čím súhlasím), nemožno to interpretovať spôsobom, že modernizovať ju znamená rezignovať na jej možnosti a opodstatnenosť. Modernizácia znamená aj hľadanie nového, nielen zavrhnutie starého. Nie je to po prvý raz, čo na Slovensku zavládla euforická nálada podnietená populárnym trendom zo zahraničia. Naši márnomyseľní slovenskí politici vidiaci v sebe nových „stredoeurópskych Blairov“, by si mali s triezvou hlavou uvedomiť rozdiely medzi našou a britskou spoločnosťou. A čo je najdôležitejšie, mali by už konečne pochopiť, že trh nie je hodnota, ale prostriedok.
