Tretí rozchod

Možno si niekto spomenie na sériu reportáží v Slove spred dvoch rokov mapujúcich príbeh výtvarníka pre zachovanie inkognita pomenovaného Adam Ch., ktorému zo života intenzívne odhrýzala rakovina hrtana. Hoci s reportážami (aj pre starostlivosť oňho) som na čas prestala, Adamov príbeh sa nezastavil. Jeho pokračovanie však umožní odhaliť, že meno Adam Ch. v reportážach Ako čo najlepšie zomrieť, Človek človeku rukojemníkom a Človek na vedľajšej koľaji zastupovalo výtvarníka Milana Chvílu. Keď mi Milan začiatkom jesene 2004 oznamoval, že na rozdiel od spolupacienta z izby jemu po internom vyšetrení zavedenie sondy do žalúdka odporúčali, tešili sme sa, ako keby sme vyhrali prvú cenu v lotérii. Milan však vyhral viac. A nie iba viac otvorov v tele, ako hovoril s humorom, ktorý ho neopúšťal ani v tých najčernejších chvíľach. Vyhral život. Hoci to nebude možné ústami, predsa len bude môcť jesť. Keď bolo po zákroku a rozmixovanú belavú či hnedastú tekutinu, podľa toho, čo sme navarili, si do gastrostómie striekal sám, spomínal často na otca. Došlo vraj na jeho slová, keď aj pri tom pre oči najvýmyselnejšie upravenom jedle konštatoval, že to síce vyzerá pekne, ale v žalúdku sa aj tak všetko pomieša. Milan mal problémy s prehĺtaním od chvíle, keď mu recidivujúca rakovina hrtana roztrhla jazvu po reze, ktorým mu dačo pred vyše roka predtým vybrali prvý nádor. Jeho vôľu žiť ako bol zvyknutý, to však nezlomilo. Naopak. A nezlomilo to ani jeho potrebu kresliť a maľovať. Hoci keď sme ho s jeho dcérou museli bledého ako stena rýchlo odviezť z vernisáže výstavy Združenie Art Club 60 + 8 v bratislavskej Umeleckej besede, kam ho v lete ako čerstvého šesťdesiatnika pozvala vystavovať Slovenská výtvarná únia, sotva niekto z jeho spolužiakov veril, že ešte čosi namaľuje. Ale ako sa to v jeho živote stávalo neraz, tí, čo sa dívali iba letmo a zvonka, sa mýlili. Milan síce už aj pre spuchnutý jazyk vôbec nemohol hovoriť a so svetom komunikoval len písomne, no urobil toho ešte viac, ako „len“ kresby a maľby. Prvé stretnutie Maľujem ako zmyslov zbavený. Možno to je tá cesta. Koniec dobrý, všetko dobré? Dáky výsledok to musí dať, písal mi v esemeske začiatkom leta 2004 a ja som sa už tešila, že keď mu tak ako každý víkend pricestujem trochu pomôcť so životom, privíta ma najmenej jeden nový obraz. Nemýlila som sa. Povala otcovského domu, z ktorej urobil sebe improvizovaný ateliér, mne pracovňu a obom spálňu, aj krátko po návrate z nemocnice voňala olejom a terpentínom, pracovný stôl zaplnili farebné tuše a k slovu sa dostali aj pastely. Úľava však trvala krátko. Záznam o tom sa ocitol aj v reportáži Človek na vedľajšej koľaji: V duchu stále sedím v aute a cestujem. Najčastejšie do Osrblia (Horehronie vôbec) a Španej Doliny. Čo to znamená? Túžba, alebo že už sa mi to nesplní? Takéto veci mi behajú po rozume a nemôžem ich zahnať. Osrblie a Tri vody, kde Milan pred dákymi desiatimi rokmi v rámci výtvarníckeho sympózia vybudoval krásnu studničku s kamenným stolom a miniatúrnym hučiacim vodopádom, bolo miesto, ktoré treba vidieť na vlastné – pocity. Tak sme jedného leta, keď o svojej chorobe ešte nevedel, šli pocítiť, či Milanova studnička ešte žije. A hoci sme ju našli zanedbanú (čo ho po zistení, že sa nedostala ani na plagát do súpisu vtedy v Osrblí vytvorených diel dosť zabolelo), bola to predsa len príjemná spomienka na čas, keď ho ešte nekvárila takmer ustavičná neidentifikovateľná slabosť, bolesti hlavy, závraty a teploty, ktorých zdroj lekári nevedeli zistiť. A Tri vody mu pripomenuli aj samostatnú výstavu kresieb inšpirovaných studničkou, vo vestibule vtedajšej redakcie denníka Smena. Ale aj naše prvé stretnutie v šesťdesiatom deviatom. Prvý a druhý rozchod V klube výtvarníkov nad výstavnou sieňou na Dostojevského rade vtedy aj varili, a my smenári, ku ktorým som sa (hoci ešte len ako študentka-elévka) mohla rátať aj ja, sme ta chodievali na výbornú fazuľovicu. A pretože na stenách klubu sa pravidelne striedali aj výtvarné práce, mohli sme si k jedlu pridať aj výstavu. Či som v ten deň aj jedla alebo sedela len pri káve, už neviem. Pamätám sa však, že som si výstavu nedopozerala. Milan Chvíla sa mi v tej chvíli rozhodol predstaviť a pozhovárať sa o obrazoch, maľovaní, o umeleckej priemyslovke, kam mňa neprijali a ktorú on pred pár rokmi skončil a o Smene, kde on pracoval vo vydavateľstve a ja v denníku. Na druhý deň ma po skončení roboty čakal v redakčnom vestibule. Čakával ma tam potom istý čas každý deň. A kým sme sa v Osrblí pokúšali dať jeho studničku aspoň trochu do poriadku, márne sa znova a znova usiloval prísť na to, prečo jedného dňa napriek dohode nečakal, a ukázal sa až po roku. A nespomenul si ani, prečo sa to po pár mesiacoch zopakovalo. Dobre si pamätal akurát to, že keď ma, už zase sám, vyhľadal bezmála tridsať rokov po prvom stretnutí, povedal, že tretí raz ho už neprinúti neprísť či odísť nič, iba ak smrť. Pár týždňov po našom výlete do Osrblia mu diagnostikovali rakovinu hrtana. Prvé spoločné Vianoce Milanovo zdravie mu nepripravilo šok prvý raz. Už o štyri roky skôr, krátko po tom, ako sa naše cesty spojili tretí raz, ho niekoľko mesiacov ničili ustavičné teploty, potenie, malátnosť, kašeľ, ktoré vyústili do ťažkého zápalu pľúc. Po svojom minibytíku sa viac plazil ako chodil, no raz večer som ho aj tak nenašla ležať v posteli, ale sedieť pred nedozdobeným vianočným stromčekom. Keď som zúrila, prečo sa tak pechorí, namietal tento priam starozákonný chlap-húžva, že predsa idú Vianoce. A tie musia byť ako sa patrí. To je tradícia. Tým skôr, že sú to naše prvé spoločné Vianoce. Radšej dušu vypustiť, ako nezohnať a storakými, celé generácie odkladanými ozdobami nepristrojiť stromček, nenachystať, ryby, kapustnicu, oblátky, orechy, med a všetko ostatné, čo treba. O dva dni sa mu však priťažilo, na Silvestra sa takmer zadusil a tesne po Novom roku skončil v nemocnici. V Podunajských Biskupiciach však jeho ochorenie diagnostikovali inak ako obvodná lekárka a chystali sa ho preložiť na onkologické oddelenie. Lenže kontrolné vyšetrenie o dva týždne neskôr ukázalo, že pľúca sú čisté; nádor akoby sa kamsi stratil. Ja som bola presvedčená, že lekári sa pomýlili, Milan že sa stal zázrak a do konca pobytu rozjasnil svojimi veselými pastelmi celú nemocničnú izbu. Pred doliečením vo Vyšných Hágoch ho síce nezachránili, ale sestričky mali peknú pamiatku. Prvé Vianoce „po“ Po niekoľkomesačnom liečení sa Milanov organizmus trochu spamätal. Slabosť a únava sa však po čase vrátili. Prehováranie, aby prestal fajčiť, lebo za jeho problémy iste môžu aj cigarety a fajka, vždy odbil smiechom a konštatovaním, že so všetkými neresťami naraz prestať nemôže, lebo organizmus by sa búril ešte viac. Zatiaľ muselo stačiť, že zo svojho života vylúčil alkohol. Po návrate z Hágov už naozaj nikdy nevypil ani kvapku. Ani vtedy nie, keď mu v martinskej nemocnici povedali, že to, čo v hrdle pokladal za absces, je rýchlo rastúci nádor. Zápas s ním sa rozhodol prežiť pri neskalenom vedomí. A zápas to bol ťažký, pretože dobre, doslova ako znovuzrodený, bez teplôt, bez slabostí a bez únavy, sa po operácii cítil len pár týždňov. Kým sa nezačalo ožarovanie. Vyčerpávalo ho priam do bezvedomia, vysušená sliznica úst bolela pri každom hlte, a hoci všetko sa skončilo ešte pred Vianocami, čo ako vyznával tradície, ozajstné jedlo ochutnal iba symbolicky. Viac sa sústredil na hľadanie darčekov, návštevu ťažko chorej mamy, ktorá ho síce už dlho predtým nespoznávala, ale keď mu to jeho stav dovoľoval, chodieval ju z domova opatrovateľskej služby občas vziať na krátku vychádzku. A hoci nemal nielen hlas, ale ani čuch, pretože jeho nosom bol už len dýchací otvor v krku, bolo jeho prvými Vianocami „po“ viac ako iné roky aj pálenie františkov na kachliach a výzdoba domu a stromčeka, chystanie silvestrovských „rachetlí“, ktoré si, premeniac sa na chvíľu na dieťa, neodpustil ani na prahu šesťdesiatky, prechádzky po vŕzgajúcom snehu popri trenčianskom kanáli Váhu, pri ktorých sme sa neraz dostali až do blízkej Opatovej a obzeranie svietiacich stromčekov za oknami, ako ich po stíchnutých vianočných uliciach chodieval pozerať kedysi s otcom. Prvé bolesti, prvá analgézia Opätovné bolesti hlavy a ucha aj stavy veľmi podobné tým spred operácie, sa začali v máji, pár dní po tom, ako Milan dovŕšil šesťdesiatku. V strachu, že sa mi nepodarí skryť zlú predtuchu, som ho ustavične vyháňala na počítačovú tomografiu. Keď konečne privolil, lekári tvrdili, že to je ešte skoro. Bolesti sa však stupňovali. Už nezaberali nijaké dostupné analgetiká. Riešením sa zdala čínska medicína. Práve som sa vrátil z akupunktúry. Je mi o chlp lepšie. Bol som ráno zhrozený, lebo som musel zavolať bratanca Vlada. Bolo jasné, že sám ísť nemôžem. Chodil som ako s plnými gaťami. Je to hrozný pocit bezmocnosti. Doteraz som také čosi nepoznal. Takto by som nechcel ďalej žiť. Dúfam, že sa to vylepší. Lebo toto nie je život. To je len vegetovanie. Milan, ktorý vedel zniesť strašne veľa, si už sám s bolesťou poradiť nevedel. Vtedy som si spomenula na primárku oddelenia paliatívnej medicíny v Národnom onkologickom ústave. Kristína Križanová sa veľa nevypytovala. Rovno ponúkla termín vyšetrenia. V piatok o 10.00 mám byť na Klenovej? Cítim sa zle, ale keď mi tá pani pomôže od bolesti, prídem aj štvornožky. To je tá lekárka zaoberajúca sa ľuďmi na odchode? Tou otázkou prezradil viac, ako možno chcel. Pani primárka sa mu venovala s prestávkami takmer dve hodiny a okrem predpísaných liekov nasadila aj terapiu nádejou. Odchádzal s číslom jej mobilného telefónu a dovolením, že keby bolo zle, má okamžite volať. Prvá chemoterapia, ďalšie kolo zápasu Nastavovanie na liečbu bolesti nebolo jednoduché. V polovici júna som dostala takúto esemesku: Nechcel by som, aby sa dnešný deň zopakoval. Ani za svet. Prežil som to, ale teraz vidím, že sú aj dni na hrane. Za tou hranou neviem čo je a ani to nechcem vedieť. Rád by som ešte raz navštívil Dr. Križanovú, aj keď do Ba určite teraz neprídem. Nedá sa. Moje limity sú jasne vytýčené. Bohužiaľ. Kaša sa neje taká horúca, ako sa uvarí, ale začína sa mi črtať môj ďalší život(?)… Keď v júli Milan už zase takmer nemohol prehĺtať, aj ostatní lekári konečne pochopili, že si svoje ťažkosti nevymýšľa. Ich pochopenie malo takúto podobu. Na krčnom mi povedali, že musím tam, kde ma operovali, teda do Martina, lebo v krku sú zmeny. Môže to byť plieseň alebo recidíva. Dúfam, že to bude len tá plieseň. (2. júla) Vizita dnes ešte nebola. Myslím, že je tu málo lekárov. Jedného človeka vrátili z operačnej sály s tým, že nestíhajú. Ja tu len ležím, a nik sa o mňa nestará. (12. júla) Ráno tu bol frmol, že bude veľká vizita a doteraz nič. Nemám dobrú náladu. Cez bolesť vyzerá svet horšie. Skúsim niekoho chytiť, nech povedia, ako je to so mnou. Keď to má byť zlé, radšej pôjdem domov. Doma by som bol možno za posledné dni aspoň niečo nakreslil. (13. júla) Bohužiaľ, už sa niečo deje. Je to pozitívne, zajtra idem na chemoterapiu. Preto sa mi vyhýbali. Včera večer som sa už naštval, doktora som chytil skoro pod krk. Ledva to z neho vypadlo. Láska moja, pre mňa sa začína ďalšie kolo boxerského zápasu. (14. júla) Začala sa chemoterapia. Keď som sa vrátil, spal som až do rána. S prestávkami, keď prezliekali posteľ aj pyžamu. Mal som teplotu cez 39. Ale dnes mi je oveľa lepšie. (20. júla) Zase mi je o niečo lepšie. Pýtal som sa, či je to možné. Že áno. Aj sa mi lepšie hovorí. (22. júla) Žijem, ale zle. Spím, jesť nemôžem a len ide zo mňa. Potrebujem všetky palce sveta. (25. júla) Zažil som strašný víkend, ale, chvalabohu, je mi lepšie. Viac napísať nevládzem. (26. júla) Bolesti teraz nemám. Už viem, ako to preklenúť a nemať zbytočnú bolesť. Už toho bolo zbytočne veľa. Len mám obavy zo zajtrajška. Ale čo musí prísť, príde. (26. júla) Prvé náplasti Bol august a Milan stále v nemocnici. Našťastie, po chemoterapii a po nastavení na morfiové náplasti už boli bolesti znesiteľné. Náplasti na moju a Hankinu bolesť, ktorej sa otec strácal pred očami, neexistovali. Keď mi koncom mesiaca lekárka z martinskej nemocnice napísala, že na „CT popise je progresia do hlbokých štruktúr, krvný obraz je stále zlý, mrzí ma to“, zatmilo sa mi pred očami. Neboj sa, dievča moje, upokojoval ma esemeskami, ako keby som chorá bola ja, nie on. Neklesaj na mysli. Neviem to teraz ináč povedať, aby to nevyzeralo ako fráza. Najkrajšie je aj tak niekoho ľúbiť. A ešte krajšie, keď to nie je jednosmerná ulica. Spi sladko, myslím na Teba. Prišla jeseň, Milanov krk sa nebezpečne zapálil až jazva po operácii praskla a na štôsik kresieb sa z nej vyvalil prúd hnisu. Na druhý deň už ležal u primárky Križanovej. Trhlinu v krku, cez ktorú ustavične vytekali sliny a jedlo, sa však zaceliť nepodarilo. Preto bola nevyhnutná gastrostómia. Milan nereptal. Kým bol v nemocnici, urobil ďalšiu sériu excelentných kresieb. Aby nebol priďaleko od pomoci, ktorá bola v Bratislave najbližšie, prestavali sme ja i jeho dcéra svoje byty tak, aby to čo najviac vyhovovalo jemu. Potreboval totiž najmä miesto, kam by sa mu k posteli pomestili všetky lieky, dýchacie kanyly, obväzy, kopy nastrihanej papierovej vaty, ale už aj odsávačka hlienov, lieh na čistenie stómie, cez ktorú „jedol“, vazelína, aby miesto okolo priameho vstupu do hrdla aj do brušnej dutiny tak veľmi nebolelo. A najmä náplasti proti bolesti. A ponorný mixér i veľká striekačka, ktorou si musel jedlo dopravovať priamo do žalúdka, v kuchyni. Napriek tomu ani u mňa, ani u dcéry nikdy dlho nevydržal. Keď sa v ten októbrový deň rozhodol, že Bratislavy už stačilo, darmo som ja aj Hanka naliehala. Darmo bolo aj jemu jasné, že je to v jeho stave riskantné a že víkendy na starostlivosť oňho sú málo. Do bloku, ktorý bol spolu s perom jeho ústami, palcovými písmenami napísal: TREBA PIECŤ MEDOVNÍKY, IDÚ VIANOCE. Na konci tunela Vianoce Vianoce, pre Milana najdôležitejšie obdobie roka. Nepoznám nikoho, kto by pre pohodu tých niekoľkých dní na konci roka dokázal urobiť tak veľa ako on. No hoci s chystaním začínal dobreže nie od začiatku leta, vtedy v októbri ho z Bratislavy, kde prežil vyše štyridsať rokov, vábilo do Trenčína aj čosi iné. Atmosféra domu, ktorý postavil spolu s otcom a kde mu od rána do noci znela milovaná hudba klasikov, záhrada, kde sa dotykom s hlinou a trávou spamätával, keď sa prvý raz dozvedel, čo mu je, kachle so sklenými dvierkami, ktoré rozkuroval až do nepríčetna, lebo choroba ho vedela stále viac a viac vyzimiť, ale aj Váh, kam sme spolu chodili obdivovať a zbierať kamene, našu spoločnú vášeň. Primkýnal sa k nim ako k Vršatcu, Krásinu a ostatným vŕškom okolo Trenčína a Hornej i Dolnej Súče, na ktoré sa ešte aj krátko po operácii občas vybral maľovať. Ťahalo ho aj bližšie k ťažko chorej mame, o ktorú sa už síce nevládal starať, a ktorá, žijúc v dome opatrovateľskej služby vo svojom svete bez pamäti, ho už nespoznávala, no on mal pocit, že by jej aj tak mal byť nablízku. A tak sme ho zbalili a vystrojeného, ako sme žartom hovorili, ani starú šľachtičnú, ho Hanka viezla domov. Cez víkend som ho už našla uprostred plechov s nakrájanými hruškami a jabĺčkami, ktorými pri sušení voňalo až na ulicu, s maminým receptom na medovníky nad sporákom, aby ho Hanka mala poruke, keď ich príde piecť a zdobiť, v ateliéri na povale už boli rozbalené staré kufre so storakými, ešte z detstva odloženými ozdobami a množstvom najrozličnejších betlehemov, ktoré zbieral dlhé roky. Vari najvzácnejší však bol červený celofán, ktorý už dnes nikde nedostanete ani v tom najsuprovejšom supermarkete. Ale ani tie prípravy nezmenili fakt, že mu bolo zle, veľmi zle. Po nociach namiesto spánku buchotal po dome a ustavične niečo robil, aby prehlušil bolesť, lebo naschvál šetril náplasťami, ktoré ju tlmili. Aby čas, ktorý mal odmeraný, neprespal. Aby neprespal prípravy na Vianoce. Najvýznamnejší večer Deň pred Štedrým dňom priviezol bratanec Vlado Milanovi obrovskú holandskú jedľu. Trvalo vari dve hodiny, kým sa ju podarilo dostať do stojana. Zapratala vo svojej v bucľatej nádhere dve tretiny izby, no pre mňa sa stala zlým znamením. Milana akoby už nezaujímala. Prvý raz za roky nášho spolužitia sa stalo, že na vianočný stromček nezavesil takmer ani jednu ozdobu. Prvý raz sa stalo, že zabudol zo skrýš povyťahovať a výmyselne zabaliť všetky darčeky. Menej ako inokedy ho zaujímali aj betlehemy, ktoré síce rozmiestnil, kde sa len dalo, no staral sa najmä o sviečky. Osobitne o tie, ktoré už týždne zapaľoval pred fotografiou otca a maličkého synčeka, ktorých mu pred rokmi vzala rovnaká choroba, s akou teraz zápasil on. Ešte však neprehral. Hoci si podchvíľou musel ísť ľahnúť, bol stále centrom štedrodenného diania, ešte stále nás s Hankou upozorňoval, aby sme nezabudli to a ono, ani tamto a ani pripraviť košík so zvoncom oblátkami, medom, cesnakom, jabĺčkami a orechmi. Zisťoval, či Hanka vie, čo má – zaňho aj za seba povedať, keď zhasne svetlo a on príde, zaklopúc trikrát na dvere, otvoriť Štedrý večer podľa starootcovskej tradície. Až podvečer si dovolil na chvíľu sa zastaviť. Idem si trochu odpočinúť, príď po mňa, keď bude všetko hotové, napísal mi na lístok, keď sme vyberali, ktorú košeľu si na večer oblečie. Keď ten čas prišiel, obliekol sa, vzal nachystaný košík, horiacu sviecu a zaklopal na dvere kde sme sedeli okolo stola. Jeho vnuk Samko od vzrušenia ani nedýchal, Hanka sa takmer nepomýlila. Bol to možno najvýznamnejší večer v otcovom živote. Položil sviecu na stôl a idúc od jedného k druhému nám všetkým urobil na čelo krížik cesnakom namočeným do medu. Papierov od darčekov bola o chvíľu plná izba, presne tak, ako to mal rád. Vianoce sa začali. Prvý deň roka 2005 O dva dni mi Hanka zavolala, že otca musela odviezť do nemocnice, lebo sa mu priťažilo. Do Silvestra 2004 by však mal byť doma. Podarilo sa. Prešiel týždeň a boli sme zase, ako by bol povedal Milan, keby mohol rozprávať „všetci v jednom vreci“. On hore vo svojej manzardke, Hanka vedľa neho s knihou v ruke a ja s mobilom na uchu konzultujúc s lekárkou, či mu môžeme náplasti proti bolesti meniť v kratších intervaloch, lebo sa sťažuje, že prestávajú účinkovať. Urobili sme, čo treba a Milan vari o hodinu zaspal. Nezobudili ho ani polnočné „rachetle“, ani delobuchy a my sme sa tešili, že konečne pokojne spí. Chystanie Vianoc ho vyčerpalo, v nemocnici sa mu spať nedarilo, a ten spánok preňho nám po jeho dlhých bezsenných nociach, keď od bolesti blúdil po dome, pripadal ako výhra v lotérii. Chodili sme okolo neho po prstoch a verili, že tých dvadsaťštyri hodín života, ktoré mu tentoraz vymerali lekári pri prepustení z nemocnice, bol omyl. Tak, ako som verila, že musia byť omylom Milanove pocity presne spred roka, keď mi napísal: Ja už dlho nebudem. Nemysli si, že to hovorím s trpkosťou alebo strachom. Toto umieranie je zbytočne nákladné a pre mňa namáhavé. Toto je dosť blbá novoročná reč, ale je to tak. Nechcem vzbudzovať súcit (len to nie), ale musím to povedať, lebo nikto akosi nerozumie, čo sa tu deje. Jedno je isté, že nič tak nenávidím, ako byť chorý, a odísť z tohto sveta sa mi vôbec nechce. Pokúšala som sa veriť, že to, čo mi napísal z miesta našich prvých stretnutí v bratislavskom Horskom parku, presvedčí prozreteľnosť, aby tu môjho Chvílu ešte chvíľu nechala: Sedím u Funusa, napísal, a hádaj, na čo myslím? Iste sa pamätáš… Ale myslím aj na Fúzika, ktorého som sem chodil venčiť. A aj na tie jari, keď už sme sa zase stretli, a aj na časy spred mnohých rokov. Z týchto spomienok sa dá zložiť mozaika, ktorá hovorí, že to žitie je predsa len zázračné. Prišlo ráno prvého dňa roka 2005 a Milan stále spal. Ako keby si potreboval naspať na horšie časy. Spal aj na obed aj poobede a spal aj, keď som krátko po pol šiestej išla do kúpeľne čistiť odsávačku. Ešte som ani nestihla otočiť kohútikom, keď som začula Hanku bežať po schodoch. „Zdá sa mi že…“ Neviem už, ako sme vyleteli hore. Akoby to bola sekunda. Milan stále spal. Ale spal už bez dychu. Tak, ako sa to dá len v krajine za zrkadlom. Dodržal slovo. Tretí raz odo mňa neodišiel z vlastnej vôle. Posledný dotyk Keď nám ho Grétka Blicklingová, Milanova kamarátka z detstva, ktorá naňho ako zdravotná sestra dozerala aj počas choroby, pomáhala obliecť, pripomenula mi, aby som mu zatlačila oči. Nedalo sa to úplne. Ako by aj po poslednom výdychu chcel povedať, že pre výtvarníka je prvoradé dívať sa. Ako by sa aj z večnosti chcel pozerať na svet, ktorý tak miloval. Vždy vnímal život s otvorenými očami a nikomu, ani sebe ich nikdy nedovolil prižmúriť. A ako by aj v poslednej sekunde hľadal túžby, o ktorých tvrdil, že nás jediné posúvajú dopredu. Jeho posunula obrovská túžba dožiť sa ešte jedných Vianoc až do ďalšieho roka. Rodine a blízkym priateľom, ktorí sme sa po odchode lekára zišli pri jeho posteli, pripomenula, čo všetko človek dokáže, keď má rád. Možno preto, pre lásku, ktorú podľa kresťanov priniesol na svet, zasunula Grétkina sestra Beatka do Milanovho saka na cestu do večnosti obrázok Jezuliatka. Symbol Vianoc, ktoré boli pre Milana najvýznamnejšími sviatkami, lebo symbolizujú lásku, ktorú uctieval ako najväčšiu sviatosť. Autorka je novinárka Reportáže Ako čo najlepšie zomrieť, Človek človeku rukojemníkom a Človek na vedĽajšej koĽaji, ktorými sa príbeh Milana Chvílu začína, nájdete na www.chvila.szm.sk