Terorizmus je iba začiatkom väčších problémov

Päť rokov po desivých útokoch na symboly americkej hegemónie nebadať nijaký pozitívny posun v boji s medzinárodným terorizmom. Naopak, vzrástla moc fanatikov na oboch stranách, ktorí zneužili 11. september 2001 na propagáciu svojich zvrátených plánov. V tomto zápase humanisti nebojujú len proti islamskému extrémizmu, ale aj proti kresťanskému fundamentalizmu, pričom prívržencov oboch smerov spájajú šialené apokalyptické vízie. lancia päťročnej stratégie boja proti medzinárodnému terorizmu je viac ako katastrofálna. Počet teroristických skupín a ľudí ochotných do nich vstúpiť dramaticky vzrástol. Afganistan a Irak sú destabilizované a plné militantov. Existencia Izraela je vo väčšom ohrození ako v časoch pred dohodou z Osla. Nebezpečným tempom rastie civilizačné napätie a nevraživosť. Klesá ochota akceptovať sekulárne humanistické hodnoty. Medzinárodné právo je v rozklade a mnohé občianske slobody na Západe v ohrození. Významne sa posilnil vplyv Iránu v oblasti (jeho najväčších regionálnych súperov prakticky zlikvidovali vojny v Afganistane a Iraku). To všetko hovorí skôr za zmenu doterajšieho prístupu. Terorizmus nie je protikladom demokracie Skutočnosť, že obraciame pozornosť iba na moslimský svet, je výrazom hlbokého nepochopenia podstaty súčasného konfliktu. Spojené štáty majú zo všetkých vyspelých krajín najsilnejšie fundamentalistické hnutie. V žiadnej inej krajine sa politici tak pravidelne neodvolávajú na meno Ježiša ako v USA. Nikde inde neexistujú snahy vytlačiť darwinizmus zo štátnych škôl. Ako upozorňuje britský politický mysliteľ John Gray, v Spojených štátoch vládne menej sekulárny režim ako v Turecku. Účinky terorizmu sú v skutočnosti zdramatizované práve touto rétorikou opierajúcou sa o náboženský fundamentalizmus na oboch stranách. V tomto smere niet veľkých rozdielov medzi Usámom bin Ládinom, Mahmúdom Ahmadínedžádom a Georgom Bushom. V plánoch súčasného amerického prezidenta niet miesta pre zložitosť sveta. V jeho predstavách sa ľudstvo delí na teroristov a demokratov. Porážka jedných znamená víťazstvo druhých. George Bush nie je schopný pochopiť, že terorizmus a demokracia nemusia stáť v protiklade. Demokracia nevykorení terorizmus a terorizmus môže pokojne koexistovať v jej rámci. Dnes už jestvuje dostatok príkladov, že sa to tak aj deje. Víťazstvo Hamasu v Palestíne je výsledkom tých demokratických volieb, ktoré Spojené štáty tak dlho požadovali. Na tom istom základe sa zrodil aj volebný úspech Hizballáhu v Libanone a Moslimského bratstva v Egypte. Nikto nemôže spochybniť ukážkovo demokratický priebeh volieb v Iráne, ktoré vyniesli na čelo štátu islamských fundamentalistov. Aj toto sú jednoducho plody demokracie, ale predovšetkým – katastrofálnej politiky USA na Blízkom východe, ktorá (ako sa ukázalo) nemá žiadnu stratégiu. Napokon, Washington dopomohol k víťazstvu islamistov v Teheráne dvakrát. Prvýkrát, keď podporoval skorumpovaný tyranský režim šacha Páhlavího (ktorý vyvolal iránsku revolúciu) a druhýkrát, keď pre zmenu nepodporil reformistov zoskupených okolo bývalého prezidenta Chattámího. Krutou pravdou, ktorú v Bielom dome dosiaľ nestrávili, je skutočnosť, že islamistické strany nie sú nepriateľmi demokracie a moslimská demokracia sa nemusí ponášať na západnú. A každý realistický variant stratégie západných krajín voči Blízkemu východu sa bude musieť s touto novou realitou sprevádzanou trpkými plodmi ich vlastnej politiky vyrovnať. Ak sa tak nestane, potom treba rátať so studenou vojnou vedenou proti moslimským demokratom a prehlbovaním civilizačného nepriateľstva. Nie organizácia, ale myšlienka Doterajšia stratégia boja proti terorizmu jednoducho skrachovala. Pri každom dolapení nejakého teroristu si síce západní politici blahoželajú, aké úspechy prinášajú ich opatrenia, ale len dovtedy, kým sa neobjaví ďalší útok. Elitám na Západe dlho po 11. septembri nedochádzalo, že nebojujú proti organizácii, ale proti ideológii. A že táto ideológia má svoje sociálne príčiny (prvýkrát to priznali lídri skupiny G 8 až na minuloročnom summite v Edinburghu). Bieda totiž vyvoláva frustráciu. A frustrácia vždy nakoniec nájde východisko v agresii. Al-Káida je v tomto smere zástupný problém. Napokon, stále hovoríme o štruktúre, ktorá je vo svojej podstate fiktívna. Hoci dokumentaristi z BBC už dostatočne dokázali, že neexistuje nijaká globálna organizácia s hierarchiou, že al-Káida je umelo vytvorený mýtus, ku ktorému sa začali hlásiť teroristické skupinky po celom svete, aby zvýšili svoju dôležitosť, médiá a politické elity na Západe stále pracujú s touto zmystifikovanou konštrukciou. Legenda o všemocnej al-Káide v skutočnosti vyhovuje tak islamistom, ako aj bushistom ako efektívny nástroj udržiavania strachu. Hoci je skutočnosť oveľa zložitejšia, verejnosti je podsúvaná verzia o zápase proti Ríši Satana, Osi zla a podobne. Ľudia majú totiž radi príbehy a hrdinov. A v tomto svetle vyzerá celá situácia pochopiteľnejšie. Aj preto vniesol George Bush do politického diskurzu zavádzajúci termín „vojna proti terorizmu“. Umožňuje mu totiž permanentne živiť v spoločnosti atmosféru strachu, neustále tvrdiť, že boj bude dlhý, obete potrebné atď. Nikdy však ani on ani jeho prívrženci nevysvetlil, ako si predstavuje víťazstvo v takejto vojne. Fyzickou likvidáciou všetkých skutočných i potenciálnych bojovníkov? Alebo nečakaným gestom, že všetci teroristi povyliezajú z dier a s rukami nad hlavou povedia: „Vzdávame sa!“? Ak aj útoky na New York a Washington označíme za vojnové činy, nemôžeme o nich rozmýšľať v termínoch vojny konvenčného typu. Sú to príklady nesymetrickej vojny, v ktorej slabší vyhľadáva najzraniteľnejšie miesta silnejšieho a využíva ich, v ktorej slabší bojuje prostriedkami, aké má momentálne k dispozícii. Ak je teda toto vojna, potom ju Západ prehráva na celej čiare. Ale to je skôr ironická poznámka. V skutočnosti sú vojenské operácie proti terorizmu rovnako neúčinné ako by bolo neúčinné nasadenie armády proti drogovým dílerom. Terorizmus môže byť zmiernený, zahnaný do kúta, potlačený. Ale zničiť ho nemožno. Je to podobný nezmysel, akoby sa niekto rozhodol zlikvidovať kriminalitu v štáte vyhlásením výnimočného stavu do chvíle, kým nepochytá všetkých zločincov v krajine. Chyby v stratégii Aké sú teda najdôležitejšie chyby v súboji s medzinárodným terorizmom? Predovšetkým je to neskrývaný náboženský podtext politických vyhlásení amerického prezidenta. Aj umiernení moslimovia začali chápať jeho blízkovýchodné ťaženie v tomto zmysle. To všetko znižuje ochotu arabských krajín na spoluprácu so Západom. Ďalším nedostatkom je spoliehanie sa na uprednostňovanie vojenských pred politickými riešeniami. Tým sa len umocňuje zvrátená špirála násilia. Veľmi vážnym omylom je skutočnosť, že (ako upozornil americký finančník George Soros), koncept boja proti terorizmu prestal rozlišovať medzi jednotlivými ozbrojenými skupinami. Hamas, Hizballáh, Strana kurdských pracujúcich, sunnitskí vzbúrenci v Iraku i čečenskí rebeli – to všetko sú podľa americkej koncepcie teroristi ako akýkoľvek iní. To je však obrovská hlúposť, ktorá prezrádza neznalosť pomerov. Hamas nevyhral preto, lebo podporuje likvidáciu židovského štátu, ale preto, že vďaka jeho sociálnemu programu sa darí zmierňovať utrpenie palestínskeho ľudu. Treba jasne rozlišovať medzinárodný terorizmus – ktorý nemá širokú podporu obyvateľstva a okrem deštruktívneho násilia neponúka nijaké konštruktívne riešenie situácie, ktorú tak kritizuje – od skupín, ktoré majú jednoznačne politické ciele, riadia sa ideami národného oslobodenia a teroristickými útokmi sa ich snažia presadiť. Napriek všetkej hrôze a nezmyselnosti obetí možno v ich konaní nájsť zreteľnú snahu o dosiahnutie dohody. Tým, že vezmú niekomu život, sa snažia dokázať, aké vážne sú ich pohnútky a ako vážne to myslia s presadením svojich požiadaviek. Bolo by chybou myslieť si, že takýmto spôsobom sa im nikdy nepodarilo dosiahnuť určité ciele. Precedensy na to ponúkajú práve západné krajiny. Boli to štáty NATO, ktoré legitimizovali albánsku teroristickú organizáciu UCK, začali s ňou spolupracovať a z jej lídrov urobili vládnucich kosovských politikov. Bol to britský premiér Tony Blair, ktorý akceptoval dohodu s politickým krídlom IRA, čo bol prvý krok k dosiahnutiu mieru v severnom Írsku. Tieto aj iné prípady potvrdzujú, že hranice medzi terorizmom a obranou etnických záujmov nemusia byť jednoznačné. Terorizmus je stratégia, ktorá sa ukázala byť v nejednom prípade vysoko efektívna. Nemobilizujú sa bojovníci, ale diváci Západ si jednoducho musí začať klásť otázky a netváriť sa, že pátranie po zmysle a motívoch konania teroristických skupín ho iba zdržiava a zvyšuje náklady. Svet terorizmu a vojen proti nemu je totiž svetom bez otázok. To, čo doteraz vykonali politické elity, je iba mobilizácia más spojená s požiadavkou bezpodmienečnej poslušnosti. Okrem toho, postmoderné štáty nemobilizujú v čase vojenských konfliktov bojovníkov, ale najmä televíznych divákov. Aj terorista vie, že medializácia jeho činu mu zabezpečuje dokonalý účinok, lebo ho znásobuje a prostredníctvom neustále opakovaných výjavov ďalej šíri strach. Je to koncentrát efektivity, pretože nemusí dosahovať nijaké pozitívne ciele. Násilie tu zvyšuje moc. Rozlišovanie vinných a nevinných stráca zmysel, lebo vzťah k obeti je absolútne neetický, mimo dobra a zla, mimo sféry zodpovedného posúdenia vlastného konania. Jedenásty september 2001 však zničil aj legendu o moci Západu. A mal by nás prinútiť uvažovať o civilizačných otázkach paradoxne úplne inak, ako sa o to pokúsil Samuel Huntington v známej intelektuálnej obrane xenofóbie. Ozajstný konflikt civilizácií by vypukol, keby sa moslimské krajiny v plnej miere postavili za Usámu bin Ládina. Skutočnosť, že to neurobili, by mal Západ vnímať ako veľmi dobrý základ spolupráce. Namiesto toho však Spojené štáty robia na Blízkom východe politiku, ktorá islamský svet oprávnene znepokojuje. Nepriniesli do tohto regiónu totiž demokratickú, ale imperiálnu vládu, ktorej sa vzpierajú kultúrne tradície tunajších národov. Najväčšie nebezpečenstvo však plynie zo skutočnosti, že politické elity dosiaľ neboli schopné domyslieť dôsledky 11. septembra 2001 na povahu svetového konfliktu. Terorizmus napriek svojej mediálnej pozornosti nie je globálnym problémom číslo jeden. Nielen preto, lebo chudoba, migrácia a klimatické zmeny sú perspektívne oveľa väčšou hrozbou, ale najmä preto, že radikálny islam je iba prvý z mnohých problémov, s ktorými sa americká hegemónia bude stretávať čoraz častejšie. Asymetrické vojny budú bezpochyby pokračovať s novými protagonistami, ktorých dnes ešte nemôžeme ani len predvídať. Jedenásty september 2001 je predovšetkým začiatkom úpadku globálnej hegemónie USA a zložitého formovania nového medzinárodného systému. Jeho konečná podoba nemôže byť nikomu z nás ľahostajná. Autor je vysokoškolský učiteľ