Socializmus ako filozofia rovnosti má svoje hlboké náboženské korene. Túžba po sociálne spravodlivej spoločnosti sa stala súčasťou nielen kresťanstva, ale aj iných svetových vierovyznaní a z etického hľadiska je nespochybniteľná. Vedomie tejto súvislosti a zohľadnenie mravného rozmeru socialistického hnutia mohlo zabrániť mnohým deformáciám, ktoré sa vyskytli počas posledných dvoch storočí.
Všetky utopické predstavy o sociálne spravodlivej spoločnosti vyrástli z koncepcie tzv. etického socializmu. To znamená, že pôvodná teória nesledovala primárne ekonomické ciele a do rozporu s náboženstvom ju dostal až Karol Marx. No aj ten bol ovplyvnený biblickými pravdami, ako to presvedčivo dokázali Sigmund Freud a Erich Fromm. V skutočnosti možno práve na príklade Marxovho diela dokázať, aká nevyhnutná je pri koncipovaní akejkoľvek vízie viera v jej uskutočnenie.
Mýty sa stávajú realitou
Poľský filozof Henryk Skolimowski v tejto súvislosti zdôrazňuje, že to, čo Marx ponúkal, nebolo „správne čítanie dejín“, ale nová vízia. Táto vízia sa môže potvrdiť iba za predpokladu našej ochoty konať na jej základe, našej ochoty považovať ju za správnu, teda urobiť ju správnou. Záver, ktorý z toho vyplýva, je zrejmý: spoločenské projekty nie sú samé osebe ani správne, ani nesprávne. Potvrdzujú sa a v určitom zmysle sa stávajú správnymi, ak sa na ich základe koná, ak sa akceptujú ako správne a ak sa realizujú v spoločenskej praxi. Túto skúsenosť môžeme zhrnúť do nasledujúcej poučky: Mýty, na základe ktorých konáme, sa stávajú realitou, v ktorej žijeme.
Takto aj náboženské ideály vyrastajúce z hlbokých vnútorných túžob ľudstva vystihli socialistickú utópiu v jej najčistejšej podobe. Ľavicové politické strany túto víziu zvulgarizovali, keď ju zbavili mystického obsahu. Ideál totiž prestáva byť ideálom, keď sa stáva rozkazom. Pokúsme sa teda znovuobjaviť to, čo sme pod tlakom marxizmu umelo vyčlenili spod socialistického hnutia.
Náboženské korene solidarity
Jeden z najstarších princípov judaistickej tradície je ten, ktorý neskôr Marx sformuloval do slávnej tézy „každému podľa jeho potrieb“. Judaizmus ustanovil právo byť nasýtený bez ďalšieho obmedzenia. Boh tu vystupuje ako matka živiteľka, ktorá svoje deti nasycuje bez toho, aby vopred stanovovala podmienky. Boli to hebrejskí proroci, revoluční myslitelia, ktorí ponúkli svojmu ľudu víziu slobody. Chápali ju ako bytie nespútané materiálnymi vecami a protest proti podriaďovaniu sa idolom, resp. akýmkoľvek dielam ľudských rúk.
Nový zákon pokračoval v proteste Starého zákona proti vlastníckej štruktúre existencie. Je dokonca ešte radikálnejší, lebo – na rozdiel od Talmudu – nebol plodom kočovných majiteľov oviec, ale vytryskol medzi chudobnými, sociálne opovrhovanými, ponižovanými a vydedenými. Preto raní kresťania ostro kritizovali bohatých a mocných, nekompromisne vystupovali proti bohatstvu, svetskej i cirkevnej moci ako strašnému zlu. Nie náhodou videl Max Weber v Ježišovej Reči na hore intelektuálny projekt pre veľké povstanie otrokov.
Revolučný duch raného kresťanstva ostro kontrastuje s jeho neskoršou konzervatívno-byrokratickou podobou. Prví Ježišovi nasledovníci boli predchnutí spontánne zdieľanou solidaritou prejavujúcou sa aj v spoločnom vlastníctve materiálnych statkov. Zmysel tohto spôsobu života však nebol ekonomický. Bol vyjadrením úsilia oslobodiť sa od akejkoľvek túžby po majetku, oslobodiť sa od vlastníckej štruktúry, zabudnúť na vlastné ego a úplne sa venovať porozumeniu a blahu ostatných ľudí.
Najstaršie kresťanské spoločenstvá naozaj trvali na radikálnom vzdaní sa majetku a varovali pred hromadením bohatstva. Je to jedna z najstriktnejších požiadaviek, od ktorej závisí úspech celého projektu. Známy biblický príbeh o mužovi, ktorý dodržiaval prikázania, ale láska k vlastnému majetku mu neumožňovala úplne sa odovzdať Bohu, odhaľuje neprekonateľný rozpor medzi egoizmom a altruizmom. Neschopnosť odpútať sa od materiálnych statkov zakladá do budúcnosti nevyhnutnú zradu princípov solidarity, keď sa dostanú do konfliktu s vlastníckymi právami a záujmami jednotlivca.
Kedy došlo k prvej deformácii?
Práve tento rozpor umožnil utopickému socialistovi Wilhelmovi Weitlingovi presne stanoviť zlom, odkedy kresťanstvo prestáva byť revolučným hnutím za oslobodenie ponížených más a stáva sa konzervatívnym mocenským nástrojom vládnucej vrstvy. Tento autor poukázal na to, že keď sa rímsky cisár Konštantín I. (306 – 337 n. l.) stal kresťanom, po prvýkrát sa nedodržali podmienky prijatia do obce, medzi ktoré patril aj predaj majetku a jeho rozdelenie medzi chudobných. V momente, keď sa upustilo od zrieknutia sa moci a bohatstva, poníženia a sebaobetovania, ktoré tvorili základ Ježišovho učenia, bolo po kresťanskej rovnosti sveta.
Prijatie cisára Konštantína a jeho povýšenie kňazov nad ostatnú spoločnosť otriaslo kresťanskou vierou v základoch. Cirkev z pragmatických mocenských dôvodov privrela oči aj nad krutosťou a zločinmi rímskeho panovníka a vymenila náboženské princípy za legalizáciu a spoločenské postavenie. Všetky nasledujúce udalosti spojené s predávaním odpustkov, križiackymi výpravami a inkvizíciou umožnili Karolovi Marxovi znegovať význam náboženstva a vyhlásiť ho za ópium ľudstva. Takto tvorca najvplyvnejšej ekonomickej teórie dejín nielenže nesprávne stotožnil cirkev s vierou, ale nevdojak pripravil rovnaký osud aj svojmu učeniu posudzovanému nie podľa pôvodných myšlienok, ale podľa zločinov páchaných v jeho mene.
A tak rovnako, ako sa dá oficiálnemu kresťanstvu vyčítať, že pre velebenie vnútorného života ignorovalo brutalitu pomerov, že pre nebo zabúdalo na zem, možno Marxov systém charakterizovať ako svet odcudzený Bohu. Marx dogmatizoval myšlienku triedneho boja a povýšil ho na hlavný prostriedok dobytia politickej moci. Zredukoval podstatu dejín na ekonomické ciele a ignoroval mravný rozmer socializmu. Tým sa zo socialistického hnutia postupne začali vytrácať také dôležité činitele dejinného pohybu ako nadšenie, oddanosť a obeť.
Zlyhanie vo vzťahu k násiliu a majetku
Na druhej strane jeden z najvýznamnejších predstaviteľov kresťanského socializmu, švajčiarsky teológ Leonhard Ragaz, ostro poukazoval na to, že kresťanstvo v celých svojich dejinách zlyhalo najmä vo vzťahu k násiliu a majetku. Znovu a znovu išlo s vládcami namiesto s ľudom, s utláčateľmi namiesto s utláčanými, s mocnými namiesto so slabými a pomáhalo rozdúchavať nejeden vojnový požiar. V kontraste s raným kresťanstvom, ktoré malo nesmierne sociálne účinky, vyčíta Ragaz súčasnému kléru jeho túžbu po moci, vďaka ktorej má záujem o udržiavanie konzervatívneho poriadku.
Ak chceme v náboženstve objaviť inšpiračné zdroje moderného zápasu za sociálne spravodlivú spoločnosť, musíme byť schopní preniknúť do čistoty jeho ideí. Pôvodná vízia socializmu je uskutočnením Ježišovho učenia o živote v spoločnosti. Je to vzbura Boha proti svetu, ktorý sa mu odcudzil. Preto socialistické ideály, rovnako ako kresťanské, pochádzali z vedomia hodnoty človeka. Socializmus mal zvestovať nový svet, posolstvo o spáse, kráľovstvo božie na zemi. Mal byť viac poňatím života ako politickou teóriou.
Avšak marxistický socializmus sa spoliehal predovšetkým na násilie, začal dobýjať mocenské pozície, podceňoval ducha a čoraz viac prepadával duchovnej zaostalosti. Jeho cieľ sa obmedzil na dobytie politickej moci, od ktorej očakával všetku spásu. Tak socializmus podľahol svojej vnútornej slabosti. Nemal vieru vo vlastné sily. Stal sa až priveľmi záležitosťou politickej moci, politických výpočtov a nadmieru myslel na mocenské postavenie. Tým sa vzďaľoval od pôvodných zdrojov socialistického myslenia a socialistického ducha. Strácal vlastnú tvorivosť.
Spomínaný Leonhard Ragaz označil za najväčšiu chybu socializmu fakt, že sa spojil so svetonázorom, ktorý odporuje jeho vnútornej podstate – s materializmom a ateizmom. Východiskom pre socializmus je, podľa neho, rozchod s materialistickou filozofiou, lebo socializmus dokáže prekonať kapitalizmus iba vtedy, keď sa rozíde s ideovými produktmi kapitalizmu. Ragaz veľmi ostro odmietal marxistickú interpretáciu triedneho boja, pretože, podľa jeho názoru, prerastá do sociálneho darwinizmu, militarizmu a divokej triednej vojny, ktorá sa skončí zničením jedného z odporcov. Preto by malo byť vlastne spojenie kresťanstva a socializmu zároveň záchranou pre oba systémy.
Sociálne problémy sú etické
Kresťanstvo by sa teda malo naučiť rozumieť sociálnej pravde kráľovstva božieho a vidieť ju zároveň s pravdou náboženskou. Malo by sa samo tiež ujať boja, ktorý vedie socialistické hnutie, malo by dokonca viesť zápas proti kapitalizmu, militarizmu, egoizmu, proti viere v násilie. Takýto socializmus by nebol iba triedne obmedzený, bol by chlebom pre všetkých, prinášal by lásku, povzbudenie a vnútorný mier. Kresťanstvo sa nesmie úplne odvracať od tohto sveta – malo by mu pomáhať, kde sa len dá. Samotná podstata kresťanstva je totiž revolučná, je ustavičným protestom proti krivde, proti degradácii človeka na ťažné zviera, na predmet zisku, na bezduchý stroj. Náboženstvo patrí do života práve preto, aby ho pretvorilo. A politickí socialisti by mali práve preto pochopiť, že sociálne problémy ľudstva sú predovšetkým jeho mravnými problémami.
Nie je náhoda, že najradikálnejšie zatratenie kapitalizmu nachádzame v Biblii. V žiadnom inom náboženstve nenájdete taký striktný zákaz hromadenia majetku. Všetko ovocie zeme, všetky plody práce sú božím darom. A keďže sú výsledkom božieho požehnania, Zem je posvätná. Nemožno ju preto vlastniť, lebo patrí Bohu. Z tohto hľadiska je aj marxistická koncepcia spoločenského vlastníctva neadekvátnou odpoveďou a popretím celej filozofie socializmu. Veci na tejto Zemi dostávame do užívania. Nemôžeme ich vlastniť, môžeme ich iba dostať do osobného alebo spoločenského užívania. Kresťan, ktorý sa vie zmieriť s tým, že pôdu, vodu, energiu a vôbec všetky prírodné zdroje si privlastnili nejakí ľudia, popiera svoju vlastnú vieru.
Integrálne oslobodenie človeka
Najradikálnejšie v tomto smere vystupuje čoraz vplyvnejšia latinskoamerická teológia oslobodenia nazývaná tiež teológiou chudobných. Do Latinskej Ameriky prišlo kresťanstvo ruka v ruke s otroctvom a vykorisťovaním. Bolo to náboženstvo dobyvateľov. Teológia oslobodenia tvrdí, že Boh je na strane biednych a utláčaných. V súlade s týmto tvrdením zdôrazňuje vyslobodenie spod útlaku s cieľom nastoliť v spoločnosti zmeny a zároveň spasiť ľudské duše. Ide o zmes politickej teológie a myslenia miestnych komunít, v ktorej sa uplatňujú aj niektoré myšlienky marxizmu. Integrálne oslobodenie človeka, podľa tejto viery, zahŕňa aj oslobodenie od chudoby a biedy, od nespravodlivých hospodárskych a politických štruktúr, od pošliapavania osobných slobôd a ľudských práv. Je preto paradoxné, že oficiálny katolícky klérus prijal pojem sociálna spravodlivosť do svojej náuky iba pomerne nedávno (postaral sa o to v encyklike Quadragesimo Anno pápež Pius XI.).
Nás však zaujímajú čisté idey bez stáročných ideologických nánosov. Socializmus a kresťanstvo sa stretávajú práve vo svojom radikálnom humanizme. Obe hnutia vyrástli ako nekonvenčné koncepcie sociálneho protestu vystupujúce proti duchu doby. Rozdelili ich mocenské ambície. Dnes je opäť čas, aby sa vrátili do svojich duchovných koreňov a pracovali ako spojenci v prospech oslobodenia človeka.
