Aktuálna kresba Ľubomíra Kotrhu pred dnešným hokejovým zápasom v Soči.
Komerčným televíziám – TV Markíza a TV JOJ – bolo po vzniku duálneho vysielania na Slovensku sveta žiť (prvá vstúpila na televízny trh v roku 1996 a druhá v roku 2000), prichádzali do uvoľneného mediálneho priestoru, prinášali inovované a divácky atraktívnejšie programy ako verejnoprávna STV, prisáľali ich sexom, erotikou, podprahovými formátmi, licencovanými reality šou, ktorých sledovanosť bola overená v zahraničí. Modlou sa stal trh, počet recipientov za deň, týždeň, mesiac, úsilie čo najviac uchmatnúť z reklamného koláča – televízie vlastne predávali diváka PR agentúram, zadávateľom reklamy. Rozpútal sa surový boj o biznis! A nielen to! Mediálne ideologické pavučiny splietané spolu s politickými centrálami spočiatku ovplyvňovali volebné výsledky, či už to bola známa markízacka kauza v roku 1998, poklonklovanie Pavlovi Ruskovi pri zakladaní strany alebo „nezabudnuteľná“ relácia na Slovensku je to tak.
Boli časy boli…, ale sa minuli. Reality šou už nie sú tým, čo bývali. Napríklad najnovší – trinásty – ročník americkej SuperStar zaznamenáva najnižšiu sledovanosť, to isté postihuje aj rovomennú nemeckú reláciu. Aj v našich podmienkach narastá konkurencia, všetko sa obracia akosi naruby. Pribúdajú súkromné stanice, postupne sa skvalitňuje program RTVS, výrazne sa zvýšil počet českých a zahraničných kanálov, rozširujú sa ponuky „kábloviek“ a satelitných prijímačov, nové možnosti poskytujú mediálne služby na požiadanie – chcete si pozrieť nejaký film, seriál, nech sa páči, za poplatok si vyberte, čo vám srdce ráči, a vôbec – internet je zázrak na pohľadanie. Len americká webová stránka Netfix eviduje 44 miliónov platiacich používateľov, za posledný štvrťrok vlaňajška získala štyri milióny nových zákazníkov, jej zisky sa umocňujú geometrickým radom. Zdá sa, že čo nevidieť prenikne aj k nám… Nečudo, že v našich etablovaných komerčných televíziách sa stupňuje nervozita, hľadajú sa nové cesty a formy, ako si udržať diváka. Za všetko vravia nedávne personálne zmeny v TV Markíza a TV JOJ: v prvom médiu odchod gnerálnej riaditeľky (pre zlé ekonomické výsledky), výmena šéfa Centra reklamy, prechod V. Rozborila a redaktorov Reflexu do TV JOJ, zrušenie stanice Fooor, v druhom médiu príchod novej výkonnej riaditeľky pre obchodnú stratégiu i nového riaditeľa úseku korporátnej a marketingovej komunikácie a ďalšie rošády, vrátane nástupu nových hovorcov.
Koncom minulého roka rozvírilo divácku hladinu rozhodnutie nového šéfa Markízy Matthiasa Setteleho zrušiť, resp. nepredĺžiť zmluvu na produkciu programu Modré z neba (vyrábala ho spoločnosť Viliama Rozborila – moderátora relácie, inak partnera bývalej generálnej riaditeľky tejto televízie) pre jej vysokú cenu, podľa niektorých odborníkov značne premrštenú (údajne sa pohybovala okolo 100 tisíc eur za jeden diel), nezohľadňujúcu reálne náklady. Program si do svojho erbového znaku vložil charitu, lákal divákov k obrazovkám silnou emocionalitou – jeho sledovanosť patrila k najväčším na Slovensku –, ľudia žialili na osudmi vylúčených rodín, nad osudmi tých, ktorých postihla príroda alebo choroba. To je mediálna paradigma vyvolávajúca záujem recipienta! Nepochybujme, že Modré z neba podalo niektorým jednotlivcom pomocnú ruku a nečudujme sa, že veľká časť divákov protestovala proti likvidácii tejto relácie. Lenže peniaze sú, ako takmer vždy, viac ako emócie, tobôž, keď sa s emóciami narába až kdesi na hrane, v priesečníku, ktorý môže človeku väčmi ublížiť ako pomôcť. Nie náhodou sa Rada pre vysielanie a retransmisiu, ak sa dobre pamätám, najmenej dvakrát zaoberala týmto formátom v súvislosti so zásahom do cti a citového života dieťaťa. A už v nijakom prípade nešlo, a o tom so presvedčený, o rýdzi altruizmus autorov a výrobcov programu – nepochybne sa im zakaždým ušiel väčší krajec chleba ako tým, s ktorými si osud kruto zahral. Charita boháčov je vždy diskutabilná, aspoň podľa svetoznámeho slovinského filozofa Slavoja Žižeka – pokladá ich za tzv. liberálnych komunistov, ktorí musia niekomu najprv zobrať, aby mohli potom dávať a predvádzať sa ako filantropi, demonštrovať všetko dobré, čo v nich je. Ale to len tak na okraj, mimochodom. Záver je jasný: Modré z neba, svojím spôsobom kultový televízny program, so všetkými pozitívnymi aj negatívnymi stránkami, bude na televíznych obrazovkách v tomto roku chýbať. Pravda, nie všetkým! Program mal aj značný počet odporcov. Nie každému sa pozdával onen – do určitej miery – zahmlený charitatívny nástroj, ktorým protagonisti brnkali na citlivé struny zúčastnených. Nejasný je takisto osud fanúšikovskej stránky Modrého z neba na sociálnych sieťach (350 000 tisíc ľudí); podľa údajov médií (www.pluska.sk, 20. 1. 2014) si ju po svojom odchode z Markízy privlastnil Rozboril, vrátane loga i adresy, a televízia zvažuje podať naňho žalobu.
TV Markíza by si mala dávať pozor aj na programy, ktoré nie sú z jej dielne: napríklad pod lupu Rady pre vysielanie a retransmisiu (zasadnutie 28. 1. 2014) sa dostal známy film Dědictví aneb Kurvahošigutntag (odvysielaný v popoludňajších hodinách s označením nevhodný do dvanásť rokov), v ktorom odznela doslova presila vulgárnych výrazov typu … ty prde, … ty hovne, … kurva, doktore… a podobne ohrozujúcich výchovu maloletých; nečudo, že si televízia za to „vyslúžila“ pokutu 3 tisíc eur. Za príbuzný prehrešok pykalo aj rádio EXPRES vo forme sankcie – upozornenie na porušenie zákona –; v podvečerných hodinách (v čase, keď mladí ľudia, zväčša znalí angličtiny, počúvajú so slúchadlami na ušiach rádiá) totiž odvysielalo pieseň Rosana s pervezným anglickým textom (Rosana, nadržaná slečinka, skúša šukať celý deň, od rána do večera ešte stále túži… pokračuje záľaha ešte oplzlejších slov). A už takmer tradične najväčšia nádielka pokút od licenčnej rady sa ušla vysielateľovi jojkárskych staníc – 12 400 eur (ohrozenie výchovy maloletých v programe Slnko, seno, slanina, prekročenie dĺžky reklamy, propagovanie internetovej stránky www.gotatry.sk spoločnosti Tatry Mountain Resorts – aktivity finančnej skupiny J&T, nedodanie súvislého záznamu z požadovanej relácie, neodvysielanie zákonného podielu (TV JOJ 15 percent, WAU 2 percentá) vo verejnom záujme.
Televízia Markíza zaradila v minulých dňoch opätovne do vysielania Búrlivé víno a TV JOJ Panelák, ich ďalšej akvizícii – pôvodnému slovenskému programu Klan – v dobrom i v zlom sa na mediálnom trhu zrejme nedarí podľa predstáv vedenia, akiste aj preto ho presunuli na stanicu JOJ plus. Obaja vysielatelia si od zmien sľubujú vyšší mediálny podiel na trhu. Musia si však dávať pozor na verejnoprávneho konkurenta, ktorého programy sa viditeľne zlepšujú. Napríklad STV1 bola v nedeľu (26. 1. 2013) počas vysielania vlastných relácií Svet v obrazoch, O 5 minút 12, Občan za dverami, Nikto nie je dokonalý, Tajomstvo mojej kuchyne a seriálu Kolonáda trhovým lídrom (prameň: www.strategie.sk). Prekvapuje veľký úspech Kolonády, ktorú sledovalo 486 tisíc divákov, a aj oživenie diváckeho záujmu (291 tisíc divákov) o reláciu Nikto nie je dokonalý (hoci osobne jej nefandím, kritizovali sme ju aj v rubrike Literárneho týždenníka Fórum kultúrnej verejnosti Tonyho pomsta, aspoň tento diel, označili piktogramom 15 (pričom v ňom dominovali scény drastického podrezávania hrdla atď. a opäť si v dialógu neodpustili bohemizmus predsedkyňa).
Pozrel som si aj webovú stránku Nového Času. Okrem iného sa na nej zaoberajú kauzou Bonnano, prípadom, keď denník v polovici roku 2011 (pol roka po akcii) priniesol informácie a fotografie o párty justičných pracovníkov v bare v Rajeckých Tepliciach. Materiály sú dehonestujúce, urážlivé (Zvrátená zábava… Vlastnou cici.ou… atď.), ale vraj pravdivé. Sudcovia tvrdia, že ide podvrhy, koláže, o osočovanie v čase, keď sa viedli proti justícii ostré a nevyberané ataky. Podali žaloby na vydavateľa a žiadajú odškodné v sume vyše 1,7 milióna eur. Nemienim robiť arbitra a hľadať pravdu. Skôr chcem nastoliť etický problém a postaviť etickú otázku. Sudcovia sú verejní činitelia, žurnalisti síce nie, ale ich moc ovplyvňovať verejnú mienku je viac ako rovnocenná. A preto sa pýtam spolu s najznámejším súčasným českým filozofom Václavom Bělohradským, akým spôsobom kompenzovať anonymitu charakteru novinára, ktorý tým či iným spôsobom píše o ľuďoch. Ako sa správa on v súkromí? Nebije doma ženu, deti? Má právo súdiť iných? „Dnes možno počuť zvláštnu formuláciu,“ hovorí Václav Bělohradský, „podľa ktorej majú ľudia právo vedieť všetko o svojom politikovi. A novinári majú byť akýmisi vykonávateľmi tohto práva? A prečo to nemá platiť o samotnom ,našom´ obľúbenom novinárovi? Ktovie, aké skryté pohnútky ho vedú k tomu, že píše tak, ako píše? Chcem poznať jeho súkromie, inak mu neverím! Čo šepká do uška svojej milenke? Nech sa to nakrúti na video a vysiela v hlavnej spravodajskej relácii!“ Bělohradský má pravdu – chcieť všetko vedieť je demagogický a protidemokratický nárok, najmä keď vyústi do lživej podoby.
Či sa to niekomu páči alebo nie – prvoradý je kategorický mravný imperatív – a nie honba za senzáciou či profesionálna neschopnosť, povrchnosť, „nedovzdelanosť“. A tými zaváňali aj štyri spravodajské príspevky Televízie Markíza z posledného štvrťroka 2013, ktoré očierňovali prácu sudkyne z Komárna. Išlo bežnú vec – zabezpečenie výkonu rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I (odovzdanie maloletého chlapca do otcovej opatery). Redaktorka, bez akýchkoľvek argumentov a znalostí, obvinila sudkyňu nebodaj zo spoluúčasti na únose chlapca?! Nečudo, že Rada pre vysielanie a retransmisiu začala prípad prešetrovať.
Nuž… aj takí môžu byť „filantropi“.
Vyšlo v LT 5 – 62014
