Každý večer, keď sa usilujem v televízii zachytiť to podstatné z hlavného spravodajstva (v priebehu jednej hodiny mi stačí stihnúť to najdôležitejšie na TV Luna, TV Markíza, ČT1 a STV), si potvrdzujem čoraz skľučujúcejšiu skutočnosť, že sme ovládaní virtuálnou realitou. Ľudia jej masívne podľahli. Ich invencia je čoraz menšia, ich slovník sa ponáša na oficiálny vládny materiál a ich myslenie je ohraničené vyprodukovaným mediálnym tovarom. Je to spôsobené najmä tým, že priemerný človek sa vďaka svojej jednoduchosti neriadi rozumom, ale vierou. A jeho naivná viera vyžaduje nevyhnutnú ilúziu a emociálne pôsobivé zjednodušenia, ktoré poskytuje tvorca mýtov, aby udržal takéhoto človeka v tom „správnom“ chode. Spoločné záujmy všetkých ľudí spoločnosť jednoducho nechápe. Vo vojenskom alebo inak diktátorskom štáte priveľmi nezáleží na tom, čo si ľudia myslia, lebo ich máte vo svojej moci a môžete kontrolovať, čo robia. Keď však štát stráca svoju moc, keď už nemožno verejnú mienku kontrolovať silou a keď silnie hlas más, je tu problém. Ľudia sa stávajú takí zvedaví alebo, ak chcete, arogantní, že strácajú pokoru, s ktorou sa podriaďovali občianskej vláde. A takýchto ľudí treba kontrolovať, treba usmerňovať ich myslenie. Klasickým spôsobom ako to dosiahnuť je uchýliť sa k metóde, ktorej sa v úprimnejších časoch hovorilo propaganda. Keď sledujem spôsob, akým sa na oboch stranách politických barikád dezinformuje o podstate dnešného priebehu privatizácie, spomenul som si na starého dobrého Noama Chomského. Ten v knihe Vyrobený súhlas tvrdí, že primárnou funkciou médií je mobilizovať podporu verejnosti pre zvláštne záujmy, ktoré ovládajú vládu a súkromný sektor. K tomu sa mi ešte žiada dodať, že propaganda je pre demokraciu tým, čím pre diktatúru násilie. Hoci nestrácam vieru v ľudí, ktorí dokážu hovoriť a žiť v mene pravdy, nemôžem nevidieť, ako sú vytláčaní z onej virtuálnej reality. Nezapadajú do nej. No mimo tejto sféry dnes neexistuje nič, a tak sa ich vplyv vytráca. Dlho som sa bránil tvrdeniu slovenského filozofa Miroslava Marcelliho, ktorý mi niekoľkokrát opakoval svoj názor, že charakter ľudí sa počas stáročí jednoducho nezmenil. Sme takí istí, akí sme boli pred stovkami či tisíckami rokov. Naša civilizácia nemá v sebe viac morálky ako za čias Džingischána. Mení sa iba technológia nášho ovládania.
Pri poznaní tohto stavu som dospel k presvedčeniu, že nápravu vecí nemôžu urobiť ani intelektuáli, ani politici. Treba sa obrátiť na tých, ktorým sa hovorí obyčajní ľudia. A treba od nich očakávať presne to, čím sú. Aby sa usilovali chápať svet a konať v súlade s impulzmi svojej slušnosti. Aby sa snažili zmeniť svet k lepšiemu. A ja viem, že mnoho ľudí je ochotných toto robiť. Len musia veciam rozumieť. A práve v tomto vidím najdôležitejšiu úlohu intelektuálov dneška. Pomáhajme ľuďom rozvíjať kurzy intelektuálnej sebaobrany. Iba tak ich vymaníme z virtuálneho sveta, ktorý neslúži ich potrebám.
