Summit skupiny siedmich najvyspelejších štátov a Ruska (známejší pod názvom G8) v japonskej Okinave sa zmenil na takú trápnu frašku, že sa môže stať modelovým príkladom situácie, kam až môže siahať pokrytectvo veľmocí. Dokonca aj inak veľmi taktný generálny tajomník OSN Kofi Annan na margo výsledkov vrcholnej schôdzky znechutene poznamenal, že tam zaznelo priveľa sľubov a bolo vidieť len primálo činov.
Ako zlý vtip vyznela situácia, keď lídri G8 s dramatickým pátosom vlastným Billovi Clintonovi a Tonymu Blairovi vyzvali najbohatšie štáty sveta, aby odpustili najchudobnejším krajinám ich dlhy. Vtedy som sa sám seba spýtal, či počujem dobre. Komu to vlastne adresovali? Ktoré sú to tie najbohatšie štáty, ktoré boli tak slávnostne vyzývané? Nemali by si predstavitelia G8, resp. G7 uvedomiť, že ich zastupujú práve oni??? Teatrálnosť tohto stretnutia zvýrazňuje aj skutočnosť, že kým lídri G8 bedákali nad problémami spojenými s odpustením dlhov, náklady na organizáciu podujatia sa vyšplhali na 750 miliónov dolárov, čo by pokrylo napríklad celý zahraničný dlh Gambie. Alebo by za tie peniaze mohlo byť zaočkovaných 20 miliónov detí proti šiestim smrteľným chorobám. Alebo by sa mohli za ne nakúpiť potraviny pre niekoľko hladujúcich afrických krajín. Alebo by sa z toho dala financovať kampaň proti negramotnosti a za zvýšenie vzdelanostnej úrovne v rozvojových krajinách. Alebo by sa miliónom ľudí mohol umožniť prístup k nezávadnej pitnej vode… Čokoľvek. Najvyspelejšie štáty sa však radšej rozhodli usporiadať veľkolepú schôdzku, v rámci ktorej sa Tony Blair naučil jesť s paličkami a Vladimír Putin si zlepšoval imidž niekoľkými kúskami z džuda. Fakt pôsobivé.
Od minuloročného summitu G8 v Kolíne nad Rýnom sa teda nič nezmenilo. Prísľub odpísať dlhy vo výške 100 miliárd dolárov najchudobnejším štátom do konca roku 2000 je už dnes nerealizovateľný. A keby aj bol, za vznešenými sľubmi o odpustení dlhov treba vidieť aj podmienky tejto transakcie, ktoré sa už takej veľkej publicite netešia. Od vlád najbiednejších krajín sa totiž očakáva, že zavedú rozsiahle ekonomické reformy podľa odporúčaní Medzinárodného menového fondu, ktoré (ako vieme) nepriniesli štátom v núdzi nikdy pozitívny efekt. Okrem toho to znamená, že zo 41 najzadĺženejších krajín spĺňa takto stanovené kritériá len 9, čo predstavuje odpísanie dlhov vo výške maximálne 15 miliárd dolárov. A tak nikdy nesplatiteľný balík dlhov, ktorý sa dnes pohybuje za hranicou 260 miliárd dolárov, bude naďalej rozožierať chudobné krajiny zvnútra. Veď tie už dnes nie sú schopné vynakladať potrebné sumy na rozvoj, zdravotníctvo či školstvo, lebo väčšinu peňazí odvádzajú na splácanie dlhov. Ochota G8 pomôcť rozvojovému svetu pri zavádzaní informačných technológií môže vyznievať pre niektoré štáty až tragikomicky, keďže viaceré z nich zápasia s hladomorom a mnohé majú problémy zaviesť do každej dediny aspoň telefón, takže sa im o počítačoch ani nesníva.
Summit G8 v Okinave je jednoducho iba ďalším potvrdením skutočnosti, že na veľmoci sa pri realizácii globálneho rozvoja nemožno spoliehať. Kým bohatí snívajú o globálnej prosperite (rozumej o globálnych výhodách pre svoje trhy), väčšina sveta túži po spravodlivejšom svetovom poriadku, ktorý by zabezpečil rovnomerný univerzálny rozvoj ľudstva. Toto nikdy nebolo a nebude v záujme veľmocí. Na to treba vyvinúť tlak, a to najmä zo strany mimovládnych organizácií. G8 totiž čím ďalej tým viac dokazuje, že má síce globálne záujmy, ale nie globálnu zodpovednosť.
