Vždy, keď čítam alebo počujem o domácom násilí a jeho obetiach, spomeniem si na záplavu nadávok a hrubozrnných výrazov, ktoré sú súčasťou bežnej komunikácie rodičov s deťmi. Aj s celkom maličkými deťmi, ktoré ešte nevedia dobre rozprávať. A v mysli sa mi vynoria aj mladé či staršie zaľúbené (?) páry. Nadávok, vulgarizmov, oplzlostí, obscénností, ktoré sa im sypú z úst je toľko, až vyvolávajú úvahu, že by sa ne mal vo výkladových slovníkoch „obohatiť“ pojem láska bežne charakterizovaný ako „kladný citový vzťah, vrelá náklonnosť k niekomu, niečomu“. V našej civilizácii však dlho panoval úzus, že vulgarizmy sú nielen spoločensky neprípustné, ale neznamenajú ani nič kladné. Ak sa teda v posledných storočiach stali bežným (ba niekedy sa zdá, že priam vyžadovaným) komunikačným prostriedkom medzi ľuďmi zasiahnutými láskou, možno by sa náplň tohto pojmu mala prehodnotiť. A láska by sa zrejme mala považovať za to, čo zodpovedá pojmu vulgárny – čiže za hrubý, ordinárny či grobiansky cit. Za hodnotu, akú ľudia počas vekov používania prisúdili slovám nesúcim čosi ako negatívny náboj…
Je veľmi pravdepodobné, že pod vplyvom vulgárnosti, ktorá ovládla vzťahy označované kedysi aj ako nežné, sa pojem láska v podvedomí veľkého počtu ľudí ako niečo vulgárne, hrubé, ordinárne a grobianske už etabloval. Ba stal sa normou, ktorú si, ako sa zdá, vo veľmi vysokej miere osvojili aj (alebo najmä?) ženy a dievčatá.
Spočiatku možno v snahe vyrovnať sa, zapáčiť alebo zaimponovať chlapcom a mužom. Veď tí bývajú zvyčajne vedení k tomu, že citlivosť, nežnosť či jemnosť a už ani galantnosť do mužského života nepatria a ak sa nimi ktosi aj riadi, je slaboch, alebo prinajlepšom pokrytec. Neskôr sa dievčatá a ženy hrubosti nevyhýbali zrejme aj v snahe priveľmi nevytŕčať. A potom azda preto, lebo z nekultivovanosti v správaní, z vulgárnosti, hrubosti, oplzlosti sa naozaj stala norma uznávaná dokonca ako istý znak ženských kvalít. Veľmi zjednodušene povedané to takmer pripomína stav, keď sa vývoj akoby po špirále vracia k primitívnejším časom ľudskej civilizácie. A darmo budeme protestovať, že to neplatí na všetkých. Ak to spoločnosť toleruje, neodsúva kamsi na okraj, ale skôr vyhľadáva, vyznievalo by také protestovanie trápne.
Podľa bojovníčok proti násiliu na ženách sa násilie skončí len vtedy, keď ho spoločnosť prestane tolerovať. Prestane ho však tolerovať spoločnosť, v ktorom sa násilie a všetky formy jeho podpory – teda aj hrubosť v politickom aj spoločenskom styku, v umení každého druhu literatúrou aj „literatúrou“ počnúc, cez dramatické, výtvarné umenie, film a zábavu, stali neoddeliteľnou súčasťou jej existencie? Tí, čo sa usilujú zabrániť násiliu na ženách tvrdia aj to, že je stále rozšírený mýtus, že ženy provokujú, tolerujú, alebo dokonca potrebujú istú dávku násilia. Je však mýtom aj stále okatejšia hrubosť a vulgárnosť žien? Aký signál a komu tým jej nositeľky vysielajú? A ako budúce správanie (nielen) k ženám ovplyvňuje fakt, že matky sýtia svoje deti zároveň s materským mliekom aj pojmami, ktoré sa ešte donedávna pokladali za spoločensky neprípustné? Neprípustné aj preto, že sa vnímali ako podnecujúce hrubosť a agresivitu…
Má vôbec zmysel zapodievať sa fenoménom zhrubnutia a spoločnosti, a teda je smerovania k primitivizmu, keď je to iba zrniečko soli v mori vulgárnosti? A keď nás ňou zaplavuje drvivá väčšina „celebrít“, miešačov politických kariet z každej strany politického spektra, takmer všetky médiá a prostredníctvom voľne šírených ohlasov aj ich čitatelia, ale najvýdatnejšie megamédium internet?
Kým náš život bude ovplyvňovať tento typ násilia, ktoré nepochybne násilím je, ale spoločnosť ho tak nevníma, prípadne ho odmieta brať na vedomie ako niečo negatívne, ba ho priam podporuje a nezriedka až glorifikuje, je veľmi pravdepodobné, že každé poukázanie naň si vyslúži len odsúdenie a výsmech. A sotvakto si v takomto ovzduší zrejme uvedomí, že tichou podporou tohto fenoménu (pretože ľahostajnosť voči primitivizácii spoločnosti násilie podporuje) sa stavia na stranu duševných a duchovných slabochov. Vnútorne silný človek nepotrebuje svoju silu dokazovať nijakou formou násilia. Ani verbálnou hrubozrnnosťou, ani trieskaním do pŕs, ani ponižovaním protivníka. Aj keď si nepochybne zavše tiež kdesi v súkromí verbálne uľaví, sotva sa domnieva, že obhadzovaním svojho okolia špinou a agresivitou stúpne v kultivovanej časti spoločnosti na cene. A už vôbec nie vo svojich očiach. Pravda, ak nezatvoríme oči na tým, že naozaj kultivovaná časť spoločnosti, teda nielen manažérski, podnikateľskí či politickí a všelijakí iní herci, ktorí v súkromí okamžite vypadávajú zo svojich v zamestnaní vyžadovaných rol, ale tí, ktorí kultivovanosť nepredstierajú, vymiera. Aj preto, že až primnohí z nás pokladajú hrubosť, vulgárnosť a násilie, aj to pritajené, zdanlivo neexistujúce, ktorým nami pod rúškom láskavosti manipulujú, za prejav sily, ktorej by sa len neradi vzdali. Sotva však pripustia, že hrubosť a vulgárnosť býva najmä prejavom strachu či neistoty, ktoré sa hrubosťou a vulgarizmami pomerne dobre zakrývajú.
