Takmer každý vie, kto bol Balzac, ale málokto vie, kto bol vtedy minister kultúry.
Takmer každý vie, kto bol Balzac… (1.)
Takmer každý vie, kto bol Balzac… (2.)
Takmer každý vie, kto bol Balzac… (3.)
Blížil sa rok 2015 a dvojsté výročie narodenia Ľudovíta Štúra. Garantom osláv na ministerstve bol odbor štátneho jazyka. Aj keď som o Štúrovi a jeho stúpencoch napísal mnoho rozhlasových relácií a článkov, nebol som asi dostatočne erudovaný, aby som sa podieľal na príprave osláv, ďalej som mal kontrolovať reklamné letáčiky, jedálne lístky a p. Len si ma zrazu zavolala generálna riaditeľka a povedala, že na osobný príkaz ministra musím napísať v jeho mene úvodník do Slovenských pohľadov o Štúrovi tak na päť, šesť strán. Trochu ma to zarazilo, považoval som to za jasné prekročenie právomocí ministra, predsa nešlo o remeselné zbúchanie nejakého frázovitého príhovoru na jednu stranu, ale o vysokokvalifikovanú publicistickú tvorbu, kde bolo treba naštudovať mnoho materiálu a použiť aj jasné argumenty. Ale úvodník som napísal. Akosi naivne som dúfal, že minister ma po napísaní článku pozve na kávičku a spolu si podebatujeme nielen o úvodníku, ale vôbec o kultúre i o situácii na ministerstve a ja sa mu zdôverím, že cítim, že mám na viac, ako len kontrolovať reklamné letáčiky. Asi dva dni po odovzdaní úvodníka mi volal ministrov hovorca. Ani mu neprišlo na um poďakovať sa mi, že som v podstate odviedol prácu za neho. V článku som citoval výrok Miroslava Válka: „Na kultúru sa nedopláca, dopláca sa na nekultúrnosť.“ Hovorca sa ma opýtal, či Válek tieto slová skutočne vyhlásil. „Mne ich nepovedal, ale jeho blízki spolupracovníci to neraz spomínali, napokon ani Caesar mi osobne nepovedal – kocky sú vrhnuté a tiež to beriem ako nespochybniteľný historický výrok.“
Autor na Velickom plese vo Vysokých Tatrách.
Foto: Archív J. B.
O niekoľko dní bol vianočný večierok v dvorane ministerstva kultúry. Maďarič na čele svojej kamarily, vplyvnej na ministerstve, bezvýznamnej v kultúrnom živote, blahosklonne prišiel zablahoželať nám drobným úradníčkom akakijom akakijevičom bašmačkinom veselé Vianoce a šťastný nový rok. Keď prišiel ku mne, očakával som, že mi aspoň slovkom poďakuje za článok, ale nie, s povýšeneckým úsmevom mi zaprial všetko dobré. Na druhý deň si ma znovu zavolala šéfka, že mám z príkazu ministra pre neho napísať rozsiahly prejav na slávnostné otvorenie Roku Ľudovíta Štúra na Bratislavskom hrade. Považoval som jeho žiadosť alebo príkaz už za niečo cez čiaru, ale v rozhlase som bol naučený, že treba urobiť niečo pre firmu navyše a napokon som si uvedomoval nulový tvorivý a intelektuálny potenciál jeho tlačového oddelenia, tak som napísal aj prejav. Ale ledva som ho odovzdal, už ma čakal ďalší príkaz – napísať prejav na slávnostné otvorenie aj pre predsedu vlády Roberta Fica. Tu som sa už chcel vzbúriť, že napísať tri rôzne články na rovnakú tému v priebehu niekoľkých dní je nad moje tvorivé sily a napokon pán premiér má okolo seba dosť povaľačov za podstatne vyšší plat, ktorí by ten prejav mali napísať. Nepomohlo, musel som napísať aj tretí prejav. Dúfal som, že aspoň zo slušnosti mi za to ponúknu vstupenku na slávnostné otvorenie, ale zbytočne.
Môj článok podpísaný Marekom Maďaričom v Slovenských pohľadoch vyšiel v januárovom čísle v roku 2015, 70 – 75 % z neho som napísal ja. Niekto mne neznámy vpísal do neho úvodnú stranu a nazval ho dosť podivne – Kultúre vrátane literatúry svedčí kontinuita. Z článku vypadol aj Válkov výrok o doplácaní na nekultúrnosť, keďže som už poznal Maďaričove názory, ani som sa nečudoval. Úvodník mal tak evidentne dve rôzne časti, ktoré pripomínali dialóg dvoch hluchých. Bol to zvláštny pocit pozerať sa na svoj vlastný článok, ktorý podpísal niekto iný. Považoval som to za istý podvod na čitateľoch, ale aj na mojom priateľovi, šéfredaktorovi Bystríkovi Šikulovi. Veď oni chceli úvodník ministra kultúry, nie môj, keby Bystrík chcel článok odo mňa, pokojne by si ho objednal, napokon bol som a som pravidelný prispievateľ Slovenských pohľadov. Neskôr som sa za to Bystríkovi ospravedlnil a on moju situáciu pochopil. Moje prejavy síce na slávnostnom otvorení Roku Ľudovíta Štúra neodzneli, ale prejav, ktorý som napísal pre Maďariča, som si prečítal v Slovenských národných novinách, predniesol ho totiž na slávnosti na Devíne. V ňom Maďarič nezmenil ani čiarku, ani nič nepridal. Čo sa stalo s mojím prejavom pre pána Fica, to som sa zatiaľ nedozvedel. Naostatok si ma ešte niekedy v júni 2015 zavolala generálna riaditeľka a nariadila mi, aby som napísal ešte jeden prejav o Štúrovi, tento raz pre ňu, na slávnosť, ktorú organizoval Trnavský samosprávny kraj. Tak som napísal štvrtú verziu. Neskôr som upravený prejav publikoval výnimočne pod svojím menom v jednom časopise. V ktorom radšej neuvediem, aby ma ešte pani generálna dnes už chvalabohu exriaditeľka neobvinila, že som ju vykradol. Všetko je možné na tomto svete. Ani ona sa mi za napísanie prejavu nepoďakovala, len na porade zdôraznila, ako ju všetci na slávnosti zaň obdivovali a chválili.
S mojimi kolegami na sekcii som sa dostal niekoľkokrát do polemiky, pretože som tvrdil, že Maďarič jednoznačne zneužil svoju funkciu, privlastnil si predsa moje duševné vlastníctvo. Nemal som v pracovnej zmluve ani zmienku, že by som mal povinnosť písať ministrovi články a prejavy. Išlo o rovnaký prípad, akoby Maďaričovi praskol v dome vodovod a zavolal by si údržbára z ministerstva, aby mu ho opravil, lenže jemu by určite z vďačnosti nalial aj koňak a dal parádny tuzér. Ale tvorivú prácu zrejme nepovažoval za hodnú čo len slovného ohodnotenia.
Nedávno som podpísal Etický kódex novinára, kde bolo o. i., že nikdy nebudem vydávať cudzí článok za svoj. Chápem, že minister má plno povinností, musí často vystúpiť na rôznych podujatiach s prejavom a nemá vždy čas si ho napísať, ale má si vytvoriť také oddelenie pre styk s verejnosťou, ktoré by mu prejav dokázalo pripraviť. Keď nie, má prejav dať za riadny honorár napísať externistovi, tak sa to, ako som informovaný, robí na iných úradoch bežne. Napríklad o honorári, ktorý dostal Silvester Lavrík, za smútočný prejav pre ministra obrany po leteckej katastrofe v roku 2006 sa písali legendy.
Čas plynul ďalej. Popri pracovných povinnostiach som pre rozhlas napísal cyklus dokumentov Zradení povstalci o prenasledovaní účastníkov SNP po roku 1948. Na napísanie a štúdium v archívoch som si zobral dovolenku, keď sa relácie nahrávali, zariadil som si, aby termíny boli po pracovnom čase a keď sa to nedalo, tak som si vypísal znovu dovolenku. Relácie boli ocenené hlavnou cenou Literárneho fondu. Oslávil som to s mojimi kolegami a priateľmi, ale moji nadriadení to v podstate ignorovali, ani mi len nezagratulovali. Napokon, ani som o to nestál. Keď som v roku 2003 začal pracovať na ministerstve, bol som pevne rozhodnutý pokračovať v spolupráci so Slovenským rozhlasom a aj publikovať články v časopisoch. Naivne som sa domnieval, že je vlastne moja nepísaná pracovná povinnosť dokazovať, že svojej práci rozumiem, že som v nej odborníkom. Neskôr som si myslel, že aspoň takto reprezentujem ministerstvo, že na ňom pracuje niekto, kto je schopný vo svojom voľnom čase, cez víkendy a počas dovoleniek tvoriť a dostávať ocenenia, nielen slovenské, ale aj medzinárodné – za dokument Múzy za mrežami o väznených slovenských spisovateľoch som získal Prix Bohemiu, cenu za najlepší česko-slovenský rozhlasový dokument. Bol som hrdý na to, že mám väčšiu publikačnú činnosť ako celé ministerstvo kultúry dohromady, aj keď mi to občas kazili moji dobrí priatelia, ktorí sa objavili na ministerstve, ako Igor Otčenáš, Jožko Lenhart, Stano Vallo či Martin Sarvaš. Priatelia mi začali donášať klebety z ministerstva, že moja tvorba sa považuje ako niečo, čo nie je v súlade s prácou ministerského úradníka, že predsa nie je možné, aby popri takej náročnej a vyčerpávajúcej práci, mohol mať niekto sily na písanie. Podobné klebety sa trúsili napr. aj o Stanovi Vallovi, keď mu vyšiel preklad Ecovho románu Pražský cintorín. Slobodne písať a publikovať patrí, ako viem, medzi základné ľudské práva, ale nie na Ministerstve kultúry SR. Lenivý úradnícky stav totiž nemohol pochopiť, že my ostrieľaní prácou v médiách sme zvyknutí na podstatne iné pracovné výkony. Určite sa šepkali aj fámy o mojich horibilných honorároch, musím pánov úradníkov informovať, že honoráre, ak aj sú, vzhľadom na čas, ktorý človek potrebuje na napísanie článkov, resp. relácií, nedosahujú ani minimálnu hodinovú mzdu. Aj na žobráckych honorároch má svojou absolútnou nečinnosťou a ignoranciou nehynúcu zásluhu ministerstvo kultúry. Ešte podotýkam, že som sa zaoberal výlučne literatúrou a históriou, nepísal som nič o súčasnej politike, ani som nehodnotil tvorbu ministra Maďariča, aj keď som si o nej myslel svoje. V tomto som sa snažil byť lojálny úradník.
Nastal nový rok 2016, voľby sa blížili a už som sa nádejal, že po voľbách príde nový minister a pomery na ministerstve sa zlepšia. Ale všetko bolo inak. Asi päť týždňov pred voľbami si ma zavolali k vedúcej služobného úradu, kde mi oznámili, že z rozhodnutia ministra Maďariča v rámci organizačnej zmeny sa ruší moje miesto. Ponúkli mi formálne voľné miesto sekretárky, ktorá sa mala vrátiť skôr, ako mne uplynie výpovedná lehota.
Musím ešte bližšie ozrejmiť, ako to teraz funguje nielen na ministerstve kultúry, ale v štátnej správe vôbec. Postavenie pracovníka v súčasnosti je podstatne vratkejšie, ako bolo postavenie vylúčeného komunistu za normalizácie. Po každých voľbách nastávajú v úradoch veľké čistky, aby si mohol minister dotiahnuť svojich ľudí. Generálni riaditelia, riaditelia, vedúci letia automaticky, ale v podstate si nemôže byť istý svojím miestom nikto, ani upratovačka – aj taký prípad sa na ministerstve stal. Pri tejto veľkej personálnej čistke sa vôbec nehľadí na profesionalitu a skúsenosti, neschopných úradníkov nahrádzajú spravidla ešte neschopnejší. Pri obsadzovaní miest sú veľmi dôležité stranícke nominácie a záujmy a potom prichádzajú rôzne osobné kamarátšafty. Mnohí vyhodení úradníci neprekážajú politicky, v podstate proti nim noví vládcovia nič nemajú, ale poznáte to – kamarát má kamarátku, ktorej bratranec má frajerku a jej švagor by potreboval teplé miestečko, nenáročné a dobre platené – tak aby sa zamestnal, musí sa niekto vyhodiť. Jednu moju kamarátku do úradu prijal nominant strany, voči ktorej nepociťovala žiadne sympatie, práve naopak, ale po voľbách ju vyrazil nový šéf zo strany, ktorú volila, pretože potreboval jej miesto pre nejakého známeho. Tieto čistky sa dejú so železnou pravidelnosťou každé štyri roky, keď sú predčasné voľby, tak častejšie. Ale keď sa niekto rozhodne urobiť čistku, pardon organizačnú zmenu päť týždňov pred voľbami, na to musí mať mimoriadne silný normalizačný žalúdok.
O prácu na ministerstve kultúry som ani veľmi nestál. Bral som ju ako „chlebovku“, pretože práca tam často nemala elementárnu logiku, ale človek musí z niečoho žiť a v mojom veku v demokracii si nemôže veľmi vyberať. Práca po zrušení grantového systému na ministerstve tam pre mňa stratila logické opodstatnenie, nedávala minimálny pocit užitočnosti a radosti z práce, o profesionálnom raste ani nehovoriac. Domáhal som sa preto, aby ma presunuli na novozriadený Fond na podporu umenia, kam boli preradení bez problémov traja pracovníci z iných sekcií, dokonca s lukratívnym odstupným. U mňa to však nebolo možné, takže v mojom prípade išlo jasne o osobnú záležitosť.
Foto: Emil Polák
Zrušenie môjho miesta (eufemisticky výraz pre vyhadzov) sa udialo pri príležitosti mojich šesťdesiatych narodenín, tridsať mesiacov pred dôchodkovým vekom, presne 42 rokov po publikovaní môjho prvého článku v novinách. Chápal som to aj ako osobné ocenenie ministra za moje dlhodobé pôsobenie v kultúre i ako výraz vďaky za moju prácu pod jeho osemročným vedením, možno aj ako originálny druh honoráru, pretože mi museli dať zo zákona slušné odstupné, za moje články, ktoré pod svojím menom publikoval. Napokon každý koná podľa svojho charakteru. Požiadal som ho formálne o stretnutie, najprv som sa telefonicky ohlásil na jeho sekretariáte, potom som napísal list, dodnes som nedostal odpoveď. O Maďaričovi bolo všeobecne známe, že ignoroval listy a žiadosti o stretnutie od podstatne významnejších osobností kultúry.
Sebakriticky priznávam, že po odchode z ministerstva som len dokázal, že na takom „prestížnom“ úrade som nemal čo hľadať. Za štyri roky som napísal asi dvadsať päť rozhlasových dokumentov, z toho štyri pre Český rozhlas o slovenských hrdinoch protifašistického odboja (P. Zaťko. J. Gabčík, J. Golian, R. Viest), publikoval som okolo osemdesiat rozsiahlejších článkov a štúdií o literatúre a histórii, pripravil niekoľko rozsiahlych hesiel do databázy Literárneho informačného centra a mal aj prednášku na vedeckej konferencii 75. výročie Vianočnej dohody. Čiže samé pre kultúru zbytočné a zanedbateľné veci. Aké veľkolepé činy som mohol pre kultúru urobiť na ministerstve kultúry mimoriadne náročnou intelektuálnou prácou, ako písať správy, ktoré dychtivo študuje celá kultúrna verejnosť a riadi sa nimi, dávať podklady k rôznym akčným plánom a stratégiám, kontrolovať jedálne lístky, reklamné letáčiky, vývesné tabule či fotografovať cenovky v ďalších slovenských supermarketoch.
Pozn.: Článok popisuje situáciu na Ministerstve kultúry SR a v štátnej službe v roku 2016. Nemyslím si, že by sa pomery nejako zásadne zmenili a vôbec nedúfam, že nástupom novej politickej garnitúry po voľbách príde k nejakému obratu k lepšiemu, skôr naopak.
(Koniec)
