Takmer každý vie, kto bol Balzac, ale málokto vie, kto bol vtedy minister kultúry.
Takmer každý vie, kto bol Balzac… (1.)
Takmer každý vie, kto bol Balzac… (2.)
Ako som spomínal, pracoval som na sekcii umenia. Podľa názvu by sa mohlo zdať, že ide o jednu z najdôležitejších a najprestížnejších sekcií ministerstva a je jeho akousi výkladnou skriňou. Čoskoro som zistil, že to nie je tak. Sekcia umenia slúžila skôr ako zásterka, ako akési alibi na prijímanie rôznych protekčných úradníčkov (nechce sa mi donekonečna opakovať, bez akejkoľvek skúsenosti a patričného rozhľadu v kultúre) na iné pracoviská, popri sekcii ekonomiky a sekcii legislatívy, najmä na budovanie veľkolepých sekretariátov ministra, štátneho tajomníka, vedúcej služobného úradu a ktovieakých neproduktívnych oddelení. Sekcia umenia bola personálne poddimenzovaná, ale ak bolo treba niečo vybaviť, dodať nejaké podklady, informácie, niečo zistiť, jednotlivé oddelenia automaticky bez rozmyslenia na ňu posúvali výnimočne užitočné, ale vo väčšine nezmyselné požiadavky.
Po literárnom večere v Slovenskom inštitúte v Berlíne o hre Augusta Kotzebue Móric Beňovský alebo Sprisahanie na Kamčatke – zľava Ján Bábik, slovenská herečka žijúca v Berlíne Marta Lachová, vtedajší riaditeľ Slovenského inštitútu v Berlíne Martin Sarvaš.
Foto: Archív autora
Sekcia umenia mala dva nekompatibilné odbory, umenia a štátneho jazyka. Odbor štátneho jazyka sa vôbec nezaoberal tým, čím by sa mal, čiže kultiváciou spisovného jazyka, spoluprácou s Jazykovedným ústavom Ľ. Štúra SAV a rôznymi odborníkmi v oblasti jazykovedy, len rôznymi bezvýznamnými často absurdnými kontrolami o dodržiavaní zákona o štátnom jazyku, čo by mal vykonávať skôr nejaký kontrolný úrad na ministerstve vnútra. V podstate išlo o nenáročnú prácu, ktorú by bez väčších problémov zvládol hocijaký maturant, prípadne nositeľ titulu Bc. z prestížnej vysokej školy z neokresného mesta. Keby som nemal ambície v živote niečo dokázať, tak by som to bral ako úžasne dobrú zašivácku a slušne platenú prácu. Lenže som z tých, čo v živote chceli aj niečo dosiahnuť. Na čele odboru bola riaditeľka bez akejkoľvek vízie, ktorá mala jedinú kvalifikáciu, bola príbuzná dvoch významných jazykovedcov (dcéra a nevesta), ale ani od jedného toho veľa nepochytila. Osobne si myslím, že takýto odbor by mal riadiť človek s dokonalou znalosťou problematiky, v jazykovede rešpektovaný, ktorý má za sebou bohatú prax i publikačnú činnosť a vedel by odboru dať zmysluplnú náplň. Nenatrafil som na jediný článoček, kde by pani riaditeľka niečo publikovala o jazyku. Keď som sa snažil s ňou diskutovať, že odbor by sa mal byť predovšetkým zaoberať prevenciou, nie represiou, že by mal dbať na vzdelávanie ľudí, mali by sa organizovať semináre, jazyková kultúra by sa mala zvyšovať prostredníctvom médií, podporou jazykovedných príručiek prostredníctvom dotačného systému a p., a nie vyhrážať sa trestami, mal som dojem, že ani nechápe, o čom hovorím.
Odbor viedla chaoticky, v priebehu hodiny bola schopná trikrát zmeniť názor a keby som tak neprofesionálne riadil v rozhlase redakciu, tak neodvysielame ani minútu programu. Polovicu pracovného času prevzdychala, aká je preťažená, ako nič nestíha, nuž nečudo, keď napísanie niekoľkoriadkového listu jej trvalo hodiny. O nejakej spolupráci s odborníkmi z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV a z iných odborných ustanovizní nemohlo byť ani reči, nepovažovala ich za dostatočne zakalených v boji za jej chápanú čistotu jazyka, preto sa odbor zaoberal pochybnými kontrolnými činnosťami, ktoré niekedy hraničili so zdravým rozumom. Napríklad, keď som mal tú smolu a bol som preradený na tento podivuhodný odbor, náplňou mojej práce bolo kontrolovať jedálne lístky, vývesné tabule, tabuľky s názvami ulíc, reklamné plagáty, mal som sa zaoberať násilným prepisovaním maďarských mien a priezvisk do slovenskej podoby a najabsurdnejšia úloha bola, keď mi riaditeľka dala do ruky drahý japonský fotoaparát, aby som išiel do jedného supermarketu odfotografovať nespisovné názvy, pretože na ministerstvo došiel podnet, že na niektorých visačkách a cenovkách chýbajú mäkčene, dĺžne, ba objavili sa aj bohemizmy. Bolo treba mať jednoznačný dôkaz, pretože pani riaditeľka z nedostatku roboty mala záujem urobiť z toho veľkolepú kauzu. Zaoberala sa ňou niekoľko mesiacov, spísalo sa plno protokolov, chodilo sa do supermarketu na kontroly ako na klavír, organizovali sa porady, v podstate sa neproduktívne zabíjal pracovný čas. Podobne veľká kauza bola, keď maďarskí divadelní ochotníci v dedine pri Nitre síce pripravili v súlade so zákonom o štátnom jazyku k predstaveniu dvojjazyčný programový bulletin, v slovenčine a maďarčine, ale nebola tam preložená báseň klasika maďarskej literatúry, myslím, že to bol Endre Ady, ale nie som si celkom istý, a z tohto pani riaditeľka vytvorila prípad prvej triedy, niekoľko mesiacov chodila šikanovať ochotníkov, ktorí si museli brať dovolenky, aby sa mohli zúčastniť na rôznych pohovoroch. Pani riaditeľka zrejme nevedela, že prebásniť verše, to nie je preložiť jedálny lístok.
Druhý odbor sekcie bol odbor umenia, ktorý mal byť zásadným pre pôsobenie ministerstva, tvorili ho riaditeľ, pracovníčka pre divadlo, pracovníčka pre hudbu, pracovníčka pre výtvarné umenia a dvaja sme boli na literatúru – čiže spolu šiesti ľudia. Pamätníčka hovorila, že v normalizácii mala sekcia okolo 40 – 50 pracovníkov, čo zase bol iný extrém. Napokon naša múdra generálna riaditeľka správne usúdila, že päť ľudí na odbore jazyka je málo a dvaja na literatúru priveľa, tak ma preradila na odbor štátneho jazyka. Prezentovala mi to tak, že vlastne môžem byť rád, že ostanem na ministerstve a je to v istom zmysle moja posledná šanca nejako sa uchytiť. V minulosti k mojím nadriadeným patrili špičkové osobnosti slovenskej kultúry, legendy rozhlasu a významní spisovatelia Pavol Hudík, Emil Benčík, Ernest Weidler, Milan Materák, Ján Tužinský, Gabriela Rothmayerová, na ministerstve Igor Otčenáš, Martin Sarvaš, Peter Kováč a vždy si moju prácu vážili a oceňovali ma za rozhľad a nápaditosť i za precíznosť, ktorými som úlohy plnil. Podľa všetkého ma nedokázali tak prekuknúť ako mimoriadne rozhľadená pani generálna riaditeľka, ktorá ma jasnozrivo vyhodnotila ako úplne neschopného pracovníka, bezcenného a nepotrebného pre kultúru.
Foto: Emil Polák
Genocídu odboru umenia zavŕšil minister Maďarič, keď miesto pracovníčky pre výtvarné umenie od augusta 2015 jednoducho zrušil, moje miesto zrušil v marci 2016. V priebehu niekoľkých mesiacov Maďarič zoštíhlil odbor umenia o tretinu, zo šiestich pracovníkov dvoch vyrazil, čím jasne dokumentoval, akú úlohu v jeho hodnotovom rebríčku hralo umenie. Tak odbor umenia, jeden z najdôležitejších úsekov na ministerstve kultúry, bol definitívne zdecimovaný – s riaditeľom mal len štyroch pracovníkov. Odborný pracovník pre výtvarné umenie nechýbal nikomu a myslím, že dodnes nechýba. Hlavná vec, že sekretariáty ministra, štátneho tajomníka, vedúcej služobného úradu i ďalšie podstatne „dôležitejšie“ sekcie a odbory praskali vo švíkoch, boli dokonale predimenzované neproduktívnymi úradníkmi a úradníčkami.
O odbornej úrovni ministerstva kultúry najmä počas druhej vlády ministra Maďariča by sa dali popísať ešte hrubé bachanty. Ale nedá mi nevyjadriť sa o porušovaní autorského práva a pohŕdaní etikou autorskej tvorby, ba dokonca i nepísanej autorskej kolegiality. Mnohí moji priatelia, literáti a novinári, pracovali na tlačových odboroch podstatne vplyvnejších politikov ako bol nejaký bezvýznamný minister kultúry. Písali za nich prejavy, listy a pochvaľovali si, aký je medzi nimi dobrý vzťah, ako si ich daný politik váži a oceňuje. Za Maďariča som napísal tiež niekoľko listov aj ja. Gratulačné listy a kondolencie písal ako externista jeden môj dobrý priateľ spisovateľ, ale niekedy nemal čas a keďže som mal dobré vzťahy so šéfom protokolu, ktorý to zabezpečoval, tak ma niekoľkokrát požiadal, aby som ho zastúpil. Listy, ale aj rôzne krátke príhovory som písal rád, pretože boli zmysluplným tvorivým únikom z marazmu nudnej a bezvýznamnej úradníckej práce. Uškŕňal som sa, keď nejaký časopis uverejnil gratuláciu, ktorú som napísal v mene Maďariča. Milan Vároš môj list podpísaný Maďaričom dokonca zaradil do knihy. Asi vynášam niečo z kuchyne, tieto listy nepíše osobne minister, len ich automaticky podpisuje v rámci tej najbežnejšej korešpondencie a možno si ich ani poriadne neprečíta.
(Dokončenie nabudúce)
