Európa je dobrým poľovným revírom pre zahraničné bezpečnostné služby. Tieto slová nie sú odcitované z nejakej konšpiračnej teórie. Vyslovil ich minulý týždeň generálny tajomník Rady Európy Terry Davis po zverejnení správy o podozreniach z nelegálneho väznenia a prepravovania zadržiavaných osôb lietadlami CIA v európskych krajinách. Do väčšieho podozrenia sa vďaka svojim nedostatočným odpovediam dostalo spolu s Poľskom, Chorvátskom, Srbskom, Bosnou, Macedónskom, Litvou a Gruzínskom aj Slovensko. Nemožno si nevšimnúť, že ide o krajiny, ktorých vlády prakticky bezvýhradne podporujú Bushovu politiku. Rada Európy rozoslala všetkým členským štátom listy, v ktorých ich žiadala o zodpovedanie niekoľkých otázok. Slovensko sa v odpovedi z 21. februára 2006 podpísanej šéfom diplomacie Eduardom Kukanom vyhlo viacerým z nich. Absolútne neodpovedalo na otázku týkajúcu sa transportu väzňov CIA cez teritórium Slovenskej republiky a podľa Rady Európy nebola celkom jasná ani odpoveď týkajúca sa možného zadržiavania osôb na našom území. Namiesto toho sa naša diplomacia sústredila na vágnu citáciu všetkých medzinárodných dokumentov, ktorými je naša krajina viazaná. Takýto spôsob odpovede je prinajmenšom čudný a vytvára minimálne priestor na špekulácie, že Slovensko sa na tejto špinavej hre CIA podieľalo. Analýza všetkých odpovedí od vlád členských štátov Rady Európy odhalila, že súčasné postupy monitorovania toho, kto a čo prechádza cez európske letiská, neposkytujú dostatočné záruky proti zneužívaniu. Terry Davis pripomenul, že dnešné pravidlá zaručujúce imunitu štátov vytvárajú veľké prekážky pre efektívne uplatňovanie zákonov týkajúcich sa zahraničných agentov. Spomínané podozrenia voči Slovensku sú vážne. Ak by sa potvrdili, znamenalo by to, že naša krajina sa podieľala na jednom z najodpornejších porušovaní ľudských práv v súčasnom svete. Za vraždu – pokuta? Hovoríme o protiprávnom zadržiavaní a mučení väzňov na amerických základniach Guantánamo, Bagram, vo väzniciach v Abú Ghraib, v Kandaháre, v Afganistane, Pakistane, Maroku a pravdepodobne aj vo viacerých ďalších krajinách. Tento škandál rozhodne nie je zastaraný a rozrastá sa do obludných rozmerov. Najnovšia správa vplyvnej organizácie amerických právnikov Human Rights First spolu so šokujúcou reportážou BBC totiž odhalili už aj tak tušené skutočnosti, že to, čo sa dialo v Abú Ghraib, nebola výnimka, ale súčasť bežného zaobchádzania s väzňami. Zdôrazňujeme, že zverejnená správa nie je založená iba na osobných svedectvách, ale aj na oficiálnych informáciách americkej vlády. Vyplýva z nej, že od augusta 2002 zomrelo v amerických vojenských väzniciach takmer sto osôb. Najmenej 34 väzňov bolo úmyselne usmrtených alebo zahynuli v dôsledku bezohľadnosti vyšetrovateľov. Najmenej 12 osôb bolo umučených na smrť. Napriek tomu neboli takmer žiadni vinníci riadne potrestaní. V novembri 2003 zomrel po opakovanom bití iracký generálmajor Abed Hamed Mowhoush. Vyšetrovatelia ho donútili, aby vliezol hlavou dopredu do spacieho vaku previazaného elektrickými drôtmi. Zodpovedný hlavný vyšetrovateľ Lewis Weishooffer dostal za túto vraždu pokutu. Traja dôstojníci, ktorí donútili Zejduna Hasuna, aby skočil do rieky Tigris a zabil sa, dostali pokarhanie. Americký vojak, ktorý zastrelil väzňa v jeho cele, bol prevelený. Takto sa trestá v americkej armáde usmrtenie ľudských bytostí. Napokon, niet sa čo čudovať, ak vyšetrovateľov povzbudzuje ku krutosti sám minister obrany USA. Keď Donald Rumsfeld dostal na stôl memorandum o používaní tzv. stresových pozícií pri výsluchoch, rukou k nemu cynicky pripísal: „Ja stojím na nohách osem alebo deväť hodín denne. Prečo je státie väzňov obmedzené len na štyri hodiny?“ Americkí vyšetrovatelia to interpretovali tak, že si môžu robiť so zadržiavanými, čo sa im zachce. A aj si robili. Moslimský Solženicyn Jedno z najautentickejších svedectiev o situácii v tábore Guantánamo (ktorý Amnesty International prirovnala k sovietskemu gulagu) podal jeho bývalý väzeň Moazzam Begg. Tento britský občan napísal o svojich zážitkoch knihu, ktorá sa minulý týždeň objavila na trhu a za ktorú ho by sme ho mohli nazvať „moslimským Solženicynom“. Begg nebol nijaký terorista. Vnímal však nespravodlivosť vojny v Čečensku a ako veriaci moslim sa rozhodol pomôcť svojim bratom humanitárnymi zásielkami. Za tým istým účelom odišiel aj so svojou manželkou a troma deťmi do Pakistanu a neskôr do Afganistanu. Chcel tam učiť deti. Tu ho zatkli a uniesli na Guantánamo. Americká CIA a britská MI 5 rozhodli o jeho štatúte „nepriateľského bojovníka“. Takmer dva roky strávil na samotke, bili ho a kopali, dusili igelitovým vreckom na hlave, zobliekali ho donaha, vešali ho za ruky na dvere a vyťahovali na väzenských železách, nabádali ho k samovražde. Prežil viac ako 300 výsluchov, občas s pištoľou pri hlave. Nedovolili mu spať alebo ho budili v pravidelných intervaloch uprostred noci. Bili ho kolenami do oblasti citlivého perineálneho nervu (medzi konečníkom a pohlavnými orgánmi), bol nútený bozkávať vyšetrovateľom čižmy. Nespáchal žiaden zločin, napriek tomu ho väznili, ponižovali a mučili. Do Británie sa smel vrátiť až minulý rok, no dodnes nenadobudol všetky práva: ministerstvo vnútra mu oznámilo, že nesmie cestovať do zahraničia a odobrali mu pas. Moazzam Begg dnes trpí depresiami a desivými snami. Zostal však hrdým moslimom a energicky sa stavia na stranu slabých. Argumentuje, že v zrelej demokracii má človek právo postaviť sa proti politike vlády bez toho, aby bol označený za zradcu… Tim Golden z New York Times opísal súdny proces, pri ktorom boli traja bezvýznamní americkí vojaci zo základne v Bagrame obvinení z mučenia a týrania. Vojaci priznali, že takto zachádzali s väzňami takmer všetci, takže sudca nedokázal určiť, kto bol za to vlastne zodpovedný… Dnes je iba v tábore Guantánamo väznených asi 500 osôb. Podľa správy právnikov z Human Rights First viac ako polovica zadržiavaných ľudí nikdy nespáchala žiadne nepriateľské činy voči USA ani voči ich koaličným spojencom. Niektoré osoby dokonca zajali bojovníci, ktorí chytali akýchkoľvek ľudí, aby za ne dostali finančnú odmenu a ich totožnosť nebola nikdy riadne overená. USA odmietajú inšpektorov OSN „My mučenie nevykonávame,“ uisťoval George Bush svetovú verejnosť naposledy 7. novembra minulého roka v Paname. Kto by však tomuto zločincovi okrem zaslepených fanatikov ešte veril? Už to nie sú iba „antiamerické živly“ a „ľavicoví extrémisti“, ktorí upozorňujú na závažné porušovanie ľudských práv zo strany USA. Jasne o tom hovoria správy Medzinárodného červeného kríža, Amnesty International, Human Rights Watch či najnovšie Human Rights First. Zatvorenie amerických väzníc vo svete a zrušenie tábora v Guantáname otvorene žiadajú vlády Francúzska, Nemecka, Španielska, Grécka a teraz už aj Veľkej Británie, generálny tajomník OSN i vplyvné skupiny na obranu ľudských práv. Predstavitelia OSN opakovane žiadajú Spojené štáty, aby im povolili inšpekciu tábora. Pentagon odmieta. George Bush dokonca pri januárovom stretnutí s nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou (ktorá ho vyzvala na likvidáciu tábora) vyhlásil, že Guantánamo je nevyhnutnou súčasťou ochrany amerického ľudu. To je však zjavná lož. Napokon, vplyvný tím expertov na medzinárodné vzťahy z univerzity v belgickom Gente koncom minulého týždňa vyvrátil na základe exaktného výskumu populárnu fámu, že hrozbe terorizmu sú vystavené všetky štáty bez rozdielu. Na jednej strane dokázal, že v drvivej väčšine obetí nejde o obyvateľov USA a západnej Európy, ale o moslimov. A na strane druhej potvrdil, že terorizmus v skutočnosti nie je existenciálnou hrozbou, ale hrozbou vyvolanou a podmienenou správaním Spojených štátov. Ale Bush dostáva v poslednom čase údery aj z vnútra vlastného tábora. Významná osobnosť amerického konzervatívneho hnutia William Buckley začal nedávno volať po priznaní porážky. „Nemožno pochybovať, že americký zámer v Iraku zlyhal,“ vyhlásil. Z amerických i britských vládnych kruhov sa začínajú ozývať nepotvrdené správy, že okupačné vojská by sa mohli stiahnuť z Iraku na jar budúceho roka. Takých prísľubov tu však už bolo viac a ak nechceme, aby situácia začala pripomínať „dočasný“ pobyt sovietskych vojsk na našom území, je namieste byť skeptickejší. Oveľa dôležitejšou otázkou je totiž v súčasnosti neistota, či je George Bush iba nepríjemným vybočením z americkej globálnej misie alebo zakladateľom trendu, ktorý môže mať na svetovú politiku ďalekosiahle trvalejšie následky. Napokon, čo ešte nás po tomto prezidentovi môže o ľudských právach naučiť Amerika? Autor je vysokoškolský učiteľ
