Bezsenné noci v Seattle, ktoré prežili jeho obyvatelia v uplynulých dňoch, neboli také romantické, ako by to mohol evokovať rovnomenný film. Stotisícové demonštrácie proti globalizácii, ktorých účastníkov nazvali niektoré spravodajské agentúry „nepriateľmi kapitalizmu“, boli totiž najväčšími nepokojmi v dejinách Spojených štátov. Následné absurdné opatrenia boli už iba prejavom bezmocnosti: vyhlásenie stanného práva najprv v noci, neskôr aj cez deň, obušky, slzotvorný plyn, vodné delá. Desiatky zranených. A čudný pocit, že zlyhanie mechanizmov tejto vraj vzorovej demokracie nám čosi veľmi silno pripomína…
Keď v roku 1986 štartovalo ôsme, uruguajské kolo rokovaní GATT, svetová verejnosť neprejavila najmenší záujem o to, čo sa deje. Ospalo reagovali aj odbory, environmentálne a ženské organizácie, ochrancovia ľudských práv – tradičný „disent“ západnej kultúry. Verejná mienka sa vtedy dala ešte ľahko opiť rožkom v podobe vyhlásení, že z liberalizácie obchodu budú mať najväčší osoh chudobné krajiny.
Následky uruguajského kola
Trinásť rokov po týchto sľuboch sa však napríklad podiel Afriky na celkovom obchode znížil zo šiestich na dve percentá. Zhoršilo sa zásobovanie tretieho sveta potravinami. Príjmové rozdiely medzi najbohatšími a najchudobnejšími obyvateľmi planéty sa zdvojnásobili. Viac ako tri štvrtiny priamych zahraničných investícií vo svete realizujú vyspelé krajiny. Dosiahnutá miera sociálnej istoty sa čoraz viac spochybňuje. Reálne mzdy klesajú, a to aj v USA. Presadzujúca sa politika znižovania nákladov v globálnom meradle ovplyvňuje životnú úroveň: priemerný občan USA dnes musí pracovať viac ako predtým, aby si udržal predošlý štandard. Dnešný vývoj smeruje nielen k reštrikcii sociálnych výdavkov a výraznej vlne privatizácií, ale aj k trvalému rastu nezamestnanosti a zhoršeniu životných podmienok vôbec. Zdá sa, akoby sa začal apokalyptický zápas o prežitie. Tzv. miléniové kolo rokovaní, ktoré mala otvoriť tretia ministerská konferencia Svetovej obchodnej organizácie v Seattle, v skutočnosti odštartovalo tretie tisícročie. Boj o podobu WTO je bojom o podobu 21. storočia.
Hlavné systémové nebezpečenstvo vyplývajúce z činnosti WTO spočíva v skutočnosti, že globalizácia nesleduje globálne záujmy. Konkurenčný zápas medzi jednotlivými ekonomickými mocnosťami a množstvo ich nezlučiteľných záujmov zákonite vyústilo do stavu, kedy každý chce liberalizovať svojich obchodných partnerov, len nie seba samého. Najmä americkí vyjednávači tlačia na svojich partnerov, aby liberalizovali svoje trhy, sami však používajú všetky dostupné prostriedky na to, aby vlastný trh chránili. Dnes však máme za sebou skúsenosť uruguajského kola, poznáme nepriaznivé dopady globalizácie na sociálne slabšie vrstvy obyvateľstva, na životné prostredie, na vzdelávací systém atď., atď. Globalizácia už nie je víziou, ale reálnym ustavične sa zrýchľujúcim trendom.
Jednoducho fiasko
Okrem toho už základná premisa, z ktorej diskusia o globalizácii vychádza, je falošná. Nemáme celkovo globalizované hospodárstvo. Máme globalizované finančné trhy, ale prevažne regionalizované tovarové trhy, či už európske, americké alebo ázijské. Napriek migračným trendom a rastúcej mobilite pracovných síl máme stále ešte skôr národné trhy práce. Tézu, že miliarda Číňanov čaká na to, aby vytlačila európskych zamestnancov, môžete síce začuť aj z úst veľavážených akademikov, ale napriek tomu má podobnú intelektuálnu kvalitu ako nezmyselné heslo „Rus stojí predo dvermi!“, ktoré omieľali desaťročia na Západe a ktorým teraz strašia nás. Nemožno však prehliadnuť, že voľný obchod bez regulačného rámca rozpútal medzinárodné preteky v znižovaní nákladov a tým aj sociálnych istôt.
Práve preto svet zahodil ideály a pustil sa do neľútostného boja o trhy, v ktorom víťazia podľa krvilačného zákona prírody len tí najsilnejší. Pritom na medzinárodnej úrovni neexistujú žiadne inštitúcie, ktoré by mali kompetenciu a moc vytvoriť nejaký regulačný rámec pre globálne trhy. O nevyhnutnosti takejto globálnej inštitucionálnej štruktúry nemôže byť pochýb, lebo jedinou alternatívou k nej sú obchodné vojny, tak ako ich poznáme zo vzťahov medzi USA a Európskou úniou alebo USA a Japonskom. Generálny riaditeľ WTO Mike Moore to vyjadril veľmi sucho: „Konferencia v Seattle je odsúdená na úspech, pretože je pre nás príliš dôležitá. Uspeje, lebo ide o veľa.“ Napriek týmto silným slovám sa zdá, že výsledky sú pre WTO fiaskom. Ak však súhlasíme s tézou, že WTO je postavená na zlej filozofii, pretože povyšuje súkromné záujmy nad globálne a vydáva ich za ne, potom sa nemôžeme čudovať. Jediný podstatný pokrok, ktorý Američania v Seattle dosiahli, sa týka zatiahnutia Číny pod systém WTO.
Potreba kontroly
Priepastné nezhody medzi 135 členskými štátmi Svetovej obchodnej organizácie sa symbolicky prejavili už v tom, že účasť v Seattle na poslednú chvíľu odmietli najvyšší predstavitelia Európskej únie, Japonska, Brazílie a niektorých iných krajín, napriek osobnému pozvaniu Billa Clintona. Odlišné názory na protekcionistickú politiku vyzerajú nezmieriteľne, najmä čo sa týka poľnohospodárstva.
Na druhej strane aj militantní demonštranti zo Seattle, ktorí často vykrikovali kontroverzné heslá (ako napríklad „Upáľte bohatých!“), by si mali uvedomiť, že izolacionizmus nie je dobrou alternatívou voči globalizácii. Najmä ľavica, zmätene bľabotajúca, že globalizácia nie je pre ňu strašiakom, ale výzvou, hoci túto výzvu dodnes nedokázala konkrétne pomenovať, by si mala ujasniť stratégiu boja proti bezhraničnej liberalizácii. Ľavica musí proti rozmáhajúcej sa globalizácii svetového hospodárstva postaviť jeho politickú kontrolu. Inými slovami, politická globalizácia by nemala zaostávať za ekonomickou, ak chce zvýrazniť princíp spravodlivosti hospodárskych zmien.
Pozorovatelia boli trochu zaskočení vyhlásením amerického prezidenta Billa Clintona, že argumenty demonštrantov sú „čiastočne oprávnené“. Objavovali sa dokonca absurdné nálepky podozrievajúce liberála Clintona z „ľavicovej úchylky“. Tu treba vysvetliť, že jedným z hlavných organizátorov demonštrácií bol vplyvný odborový zväz AFL-CIO. Ten podporuje demokratického kandidáta na úrad prezidenta USA, Clintonovho viceprezidenta Al Gora. Hoci Američanov, ktorí sú organizovaní v odboroch, nie je veľa, všetci sú koncentrovaní v štyroch štátoch: Illinois, Michigan, Ohio a Pensylvánia. Z hľadiska Al Gorových šancí ide o kľúčové štáty. Okrem toho, väčšina demokratov v Kongrese USA odmieta globalizáciu. Vzhľadom na rôzne lobistické tlaky potreboval teda Clinton spacifikovať odborárov v záujme posilnenia predvolebných pozícií jeho viceprezidenta.
Časovaná bomba
Summit v Seattle a najmä to, čo sa dialo pod oknami jeho rokovacích miestností, je varovným signálom, že sedíme na časovanej sociálnej bombe. Dnes už je zrejme väčšine ľudí jasné, že zdroje sú obmedzené. Preto aj ten, čo si vie spočítať dva a dva, musel postrehnúť neľútostnú pravdu, že reči o raste všeobecného blahobytu vo svete, ktorý vraj poskytuje globalizácia, sú falošné, že ide len o manéver, ktorý má odpútať pozornosť chudobných zúfalo naťahujúcich ruky k vysychajúcim zdrojom. Obrazne povedané, na loď sa nezmestia všetci a tí, ktorí už na nej sedia, sa budú brániť proti jej preťaženiu. Odborníci už dávno vyrátali, že táto planéta nie je schopná uživiť všetkých ľudí pri takej spotrebe, akú majú bohaté krajiny OECD. Existujú dve možnosti. Jedna predpokladá spravodlivejšie prerozdelenie zdrojov v záujme odstránenia chudoby vo svete. Druhá si vyžaduje vytvorenie akéhosi sociálneho geta, ktoré bude chrániť vyspelý svet od tlaku chudobných krajín. Všetko nasvedčuje tomu, že Západ si v záujme svojej identity vybral druhú cestu. Fatamorgána blahobytu je však iba dočasná. Ak zle odhadneme riziká a dôsledky takéhoto postupu, vystavujeme sa najväčšej hrozbe zániku, aká ľudstvo doteraz postihla.
Hlavný odkaz demonštrantov zo Seattle znie, že svet nemožno zredukovať na tovar. Politika, ktorá stratila vlastnú autonómiu a stáva sa iba nástrojom hospodárskych záujmov, je bezperspektívna. Neuvedomujeme si, že obrovská koncentrácia finančnej moci v rukách úzkej skupiny ľudí ďaleko prekonáva to, čo odhadoval Karol Marx. Vzbura v Seattle proti takýmto trendom je vlastne pudom sebazáchovy. Ak vezmeme do úvahy naivný, ale vábivý obraz všeobecnej prosperity, ktorý načrtávali po roku 1989 niektorí politológovia a ekonómovia, musíme sa spýtať: títo autori to nevedeli alebo nechceli vedieť?
