Od summitu OBSE v Istanbule sa očakávalo, že bude najdôležitejším vrcholným stretnutím členských krajín tejto organizácie od podpisu Záverečného dokumentu KBSE v Helsinkách roku 1975. Napokon boli všetci radi, že sa neskončil fiaskom. V každom prípade schôdzka napriek emotívnym situáciám a povinným prejavom nadšenia ukázala, že OBSE sa ešte nevymanila z krízy, do ktorej ju dostalo nové rozloženie moci vo svete, a stále hľadá svoje miesto v bezpečnostnej architektúre Európy.
Ústrednou témou fungovania Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe boli vždy vzťahy medzi Ruskom a Západom. Diskusia o budúcnosti OBSE sa tak redukovala na diskusiu o úlohe Ruska v systéme európskej bezpečnosti. OBSE bolo na konci studenej vojny najsilnejšou kartou európskej politiky Ruska. Hra Moskvy o posilnenie úlohy OBSE bola od samého začiatku hrou o zvýšenie vlastného vplyvu na dianie v Európe. Práve preto stratili krajiny strednej a východnej Európy po rozpade bipolárneho sveta dôveru k tejto štruktúre a v snahe vymaniť sa z dlhoročného vplyvu Moskvy hľadali väčšie záruky v Severoatlantickej aliancii, ktorá bola zabezpečená americkou dominanciou. A tak zostali úlohy OBSE obmedzené len na akúsi bezpečnostnú logistiku, ktorej význam je však aj tak dosť pochybný vzhľadom na príbuzné parametre štruktúry NATO. Pravdupovediac, zatiaľ nikto nedokázal presvedčivo obhájiť opodstatnenosť ďalšieho fungovania OBSE vzhľadom na duplicitu jeho funkcií s inými medzinárodnými organizáciami. No napriek tomu je OBSE jedinečným fórom, na ktorom má Rusko pocit, že ešte stále hrá významnú úlohu na svetovej šachovnici. Práve preto je OBSE medzinárodnou organizáciou, ktorej Moskva dôveruje najviac. Nie je náhodné, že po vytrvalom odmietaní predstaviteľov OSN, ktorí sa chceli zoznámiť so situáciou v Čečensku, napokon súhlasila so značkou OBSE. Tento ústupok má však aj iné parametre: veľmoc by nikdy nedovolila, aby sa ktosi miešal do jej záležitostí. Fakt, že to Rusko pripustilo, je len ďalší dôkaz o jeho upadajúcom vplyve.
Bumerang z Kosova Konflikt v Čečensku poznamenal celý priebeh istanbulského summitu. Ruský prezident Boris Jeľcin sa pokúšal ospravedlňovať zásah ruských vojsk podobne, ako to robilo NATO v Kosove: číslami. Upozornil, že za posledné tri roky zabili teroristi v Čečensku 935 ľudí, a to nielen Rusov, ale aj Britov, Američanov a Francúzov. Približne dve stovky ľudí zadržiavajú banditi ako rukojemníkov. Tlak Západu na vyriešenie krízy na Kaukaze politickými prostriedkami však nemohol byť dostatočne účinný, lebo z úst Billa Clintona či Tonyho Blaira strácal morálne oprávnenie. Nešlo tu len o postup lietadiel NATO v Juhoslávii, ktorý evidentne inšpiroval Rusko pri použití vlastnej stratégie v Čečensku. Washington totiž nepomyslel na politické riešenia ani v prípade náletov na ciele v Afganistane a Sudáne, ktoré tiež ospravedlňoval bojom proti terorizmu. To, čo vyvádzajú ruské vojská v Čečensku, je strašné. Je to ničím neospravedlniteľný masaker, vedený barbarským zákonom pomsty. No Západ nemá o nič čistejšie svedomie a jeho oneskorené volanie po mieri iba zvyšuje príklon k morálnemu relativizmu rozširujúcemu sa ako mor, a to nielen medzi politikmi. Čečensko totiž ukázalo, aké absurdné dôsledky môže mať Clintonova doktrína, povyšujúca účelovo vytýčené morálne normy nad medzinárodné právo. Čečensko je bumerang vracajúci sa z Kosova. Nová vlna nukleárneho rizika
Práve preto treba všetko úsilie medzinárodného spoločenstva nasmerovať do rozvoja účinnej preventívnej diplomacie. Všetci vieme, aké ťažké je vrátiť sa k dialógu, keď konflikt prepukne do otvoreného násilia. Všetci vieme, aké nákladné môžu byť zanedbané intervencie prichádzajúce v neskorších štádiách konfliktu – pozrime sa na bombardovanie Juhoslávie, ktoré stálo Spojené štáty 100 miliónov dolárov denne. Preventívna diplomacia je teda nielen menej bolestivá, ale aj lacnejšia ako vojenské operácie.
Po skončení studenej vojny sme všetci verili, že riziko nukleárneho konfliktu sa zmenšilo na minimum. Existujú však znepokojujúce signály, ktoré spochybňujú takýto vývoj. Spomeňme len niektoré: India a Pakistan sa stali jadrovými veľmocami. Americký Senát odmietol ratifikovať Zmluvu o zákaze jadrových skúšok. Ruská Štátna duma sa zdráha ratifikovať zmluvu START II. USA vyvíjajú nový systém raketovej obrany, ktorý je v rozpore s viacerými medzinárodnými konvenciami. Čína závratným tempom zvyšuje svoj jadrový potenciál. Atómové mocnosti prehodnocujú svoje obranné plánovanie a prisudzujú svojim nukleárnym zbraniam nové úlohy. Rastúca korupcia a strácajúca sa štátna kontrola nebezpečne zvyšujú riziko, že nukleárny materiál sa dostane do rúk teroristických skupín (podľa niektorých odborníkov je to dokonca pri súčasnom vývoji iba otázkou času). A dalo by sa pokračovať. Nie, svet dnes nie je o nič bezpečnejší ako pred desiatimi rokmi.
Archaická štruktúra Na tieto skutočnosti sa pokúsil reagovať aj najdôležitejší dokument prijatý na istanbulskom summite OBSE, Charta európskej bezpečnosti. Konštatuje sa v ňom, že nebezpečenstvo konfliktov medzi štátmi neustále pretrváva a že Európa je svedkom ukrutností, o ktorých sme si všetci mysleli, že už navždy patria minulosti, že sa už nikdy nebudú opakovať. Charta pomenúva aj nové bezpečnostné riziká, ktoré priniesol najmä medzinárodný terorizmus, organizovaný zločin a obchod s drogami. Jeden z najvýznamnejších bodov tohto dokumentu hovorí o založení zborov rýchleho nasadenia (REACT) zložených z expertov na rôzne problémy civilnej správy. Tieto zbory by mali byť nasadzované do krízových oblastí a predstavujú tak dôležitý medzník v zefektívňovaní činnosti preventívnej diplomacie. Napriek zreteľnému úsiliu vytvoriť čo najpriaznivejšie podmienky pre stabilitu a bezpečnosť na kontinente sa nemôžem ubrániť vágnemu dojmu, ktorý vo mne zanechal tento dokument. Navrhované zmeny totiž nie sú systémové, pôsobia skôr kozmeticky a odhaľujú značnú bezradnosť architektov európskej bezpečnosti. Rozširovanie NATO skomplikovalo pozíciu OBSE do takej miery, že nie je vylúčený ani jej postupný zánik. Nové úlohy Severoatlantickej aliancie totiž posúvajú OBSE do roviny archaickej štruktúry.
Platforma dialógu Aj prejav amerického prezidenta Billa Clintona svedčil o tom, že USA vnímajú túto organizáciu predovšetkým ako platformu dialógu medzi Washingtonom a Moskvou. Takýto zúžený pohľad by však bol hazardom s hodnotami, ktoré OBSE za uplynulé štvrťstoročie „kodifikovali“ do európskej mentality. Bolo by nerozumné premrhať obrovský logistický potenciál, ktorý sa za tie roky v organizácii nazhromaždil. Na druhej strane musel summit reagovať aj na to, že na rozdiel od Helsínk v roku 1975 Európu v roku 1999 netrápi ani tak nebezpečenstvo konfliktu medzi štátmi, ale vo vnútri členských krajín. A práve tieto riziká ostávajú v záverečných dokumentoch bez účinnejšej odpovede. Prijatá novela Zmluvy o konvenčných zbraniach v Európe je navyše určitým krokom späť, pretože umožňuje v mimoriadne krízových situáciách početné stavy zbraní dočasne prekročiť. Rovnako zaujímavý je záväzok NATO nerozmiestniť na území troch nových členov (Česka, Poľska a Maďarska) „žiadne podstatné pozemné alebo vzdušné bojové jednotky“, hoci aj tu existujú možnosti na elegantné obídenie tejto dohody.
Záležitosť všetkých Závery sú teda trochu rozpačité. Či summit zvýšil akcieschopnosť organizácie, ukáže až budúcnosť, hoci už teraz o tom možno úspešne pochybovať. Najväčšiu spokojnosť môžu teda po Istanbule prejavovať hádam len jednotlivé zložky sekretariátu OBSE, ktoré dostali prísľub výrazného posilnenia ich kapacity, čo umožní jednoduchšie podporovať operácie tejto organizácie v rôznych krajinách Európy. Z Viedne už dlhší čas volali po ustanovení nejakého riadiaceho a plánovacieho orgánu, ktorý by legitimizoval a spresňoval mandát sekretariátu v niektorých otázkach spojených najmä s vysielaním expertov OBSE do rozličných misií. Tento výsledok je dôležitý najmä pre generálneho tajomníka OBSE Jána Kubiša.
Z hľadiska celkového vývoja medzinárodných vzťahov je dôležité najmä potvrdenie, že vnútorné konflikty štátov ohrozujúce regionálnu stabilitu sú záležitosťou všetkých. Aspoň tak to vo svojom záverečnom slove povedala šéfka americkej diplomacie Madeleine Albrightová. Zhoda, že prioritné je politické riešenie konfliktu, je síce povzbudzujúca, vychádzajúc z praktického uplatňovania tejto zásady však v žiadnom prípade nie uspokojujúca. Vyjadrenie politickej vôle bez konkrétnych činov stráca totiž akúkoľvek hodnotu. A svet dnes potrebuje čosi viac ako deklarácie.
