Dnešný komentár začneme netypicky – citátom z encyklopedického hesla sekta.
„Hovorovo je sekta výraz pre skupinu, ktorá spravidla radikálnym spôsobom zastáva ideologické, náboženské alebo náboženstvu podobné názory odlišné od základných hodnôt „väčšiny“ spoločnosti, alebo všeobecnejšie pre skupinu, ktorá sa odštiepila od nejakej organizácie. V bežnej predstave je pojem spätý so skupinou radikálov zhromaždených okolo charizmatickej osobnosti.“
Pristavme sa pri tejto prvej charakteristike. Niet pochýb o tom, že Richard Sulík si vytvoril SaS na svoj obraz. Pre svojich nekritických okiadzačov má postavenie nekritizovateľného vodcu, neomylného guru, ktorý jediný a sám rozhoduje o všetkom.
„Vstup do sekty je podmienený absolvovaním určitých obradov, ktoré sú charakteristické pre každú jednotlivú sektu. Obvykle sú významnou súčasťou manipulačných techník, zbavujúcich jednotlivca jeho osobnostnej identity a emočných väzieb na jeho pôvodné rodinné zázemie. Sektárska manipulácia je v podstate založená na vymývaní mozgov – brainwashingu.“
Skutočne, prijatie akéhokoľvek člena do SaS je podmienené komplikovanou prijímacou procedúrou a predpokladá splnenie istých prísnych pravidiel. Okrem toho, že nikto z členov SaS nesmel byť členom komunistickej strany, a, samozrejme, ani spolupracovníkom ŠtB, je akousi samozrejmou podmienkou, že kandidát na člena strany nesmel byť ani členom bývalých opozičných strán, teda SNS, HZDS či, nedajbože, Smeru. Tým to však nekončí. Kandidáti na člena SaS musia mať aktívny facebookový profil, na ktorom v prípade prijatia do strany musia do roztrhania tela šíriť stranícku propagandu. Okrem toho kandidát na člena strany musí byť ekonomicky zabezpečený.
„Charakteristickou črtou sekty je potláčanie osobnostnej identity jej členov a nadväzne ich totálne podrobenie sa vodcovi. Na zamaskovanie zámeru potlačiť osobnostnú identitu sa používa zdroj „neomylnej“ pravdy, obvykle vhodná (posvätná) kniha, ktorá sa stáva absolutizovaným zdrojom sústavy pravidiel. Väčšinou sa sekta upne na určitý, „tradičný“ hodnotový systém, ktorý charakterizoval nejaké ľudské spoločenstvo v určitom vymedzenom úseku dejín a osvojí si ho ako jedinú a nemennú pravdu, obvykle sprostredkovanú pomocou posvätného, nezmeniteľného zdroja informácií. Korene sektárskeho správania vyrastajú zo zlyhania vzájomnej výmeny informácií, na zlyhaní komunikácie, na nedôvere, nech má akýkoľvek dôvod.“
Veru tak, po odchode šiestich poslancov SaS z poslaneckého klubu strany a vyše sedemdesiatich členov zo strany ako takej je jasné , že SaS je všetko iné než moderná demokratická strana. Ak si kladieme otázku, v čom bola SaS s kollárovcami iná, než je tá dnešná, zopár vecí by sa našlo. Predovšetkým, aspoň za zatvorenými dverami sa aj v strane našiel niekto, kto Sulíkovi oponoval. Zvlášť napätá situácia bola v čase rokovania v Papierničke, kde sa riešila budúcnosť Radičovej vlády. Už vtedy sa konflikt vyhrotil takmer na hranu a Sulík vyzval svojich oponentov, že ak neprijmú jeho líniu, nech si hľadajú nového predsedu pre „jeho“ stranu. Ako sme už v minulom komentári spomínali, otvorený rozvrat strany zažehnal až pud politickej sebazáchovy pred blížiacimi sa voľbami. Po nich viacerým ľuďom z vedenia došlo, že robiť politiku bez schopnosti prijať kompromis a navyše budovať stranu bez regionálnych štruktúr ako akýsi elitný klub či nekritickú sektu slepo podriadenú „neomylnému“ vodcovi je cesta do pekla. Preto odchod väčšej časti poslancov a značnej časti členov strany, navyše po tom, čo napriek sľubom nastali politické čistky (odvolanie podpredsedu Miškova a stiahnutie ho z vyjednávacieho tímu pre voľby v Bratislavskom kraji), má svoju logiku. Navyše, na odchod nespokojencov zo strany priamo vyzval sám predseda Sulík.
V tomto prípade nejde totiž o to, či majú iný a odlišný názor na ekonomiku či všeobecne volebný program. Politika je totiž predovšetkým o tom, dokázať svoj program aj reálne presadiť. A to oveľa skôr dokážu v politike strany než politické sekty.
Komentár vyšiel aj v SNN
