Marx a jeho „agora“
Každá z troch veľkých politických ideológií (socializmus, liberalizmus a konzervativizmus) má svoju „agoru“, svoje empirické pozadie, galériu úspechov a tiež neúspechov, z ktorých živí svoje súčasné ambície, očakávania a mocenské nároky [1]. Marxovo dielo (a najmä jeho morálno-politický odkaz založený na sociálno-ekonomických premisách) poznačilo milióny ľudí a značne transformovalo sociálno-ekonomické podmienky a mocenskú konšteláciu v rôznych regiónoch našej planéty (od Kambodže cez Česko-Slovensko a Kubu až po Sovietsky zväz). Zmeny však možno neboli celkom vždy presne také, aké Marx očakával. A to aj vzhľadom na to, že axiómy marxistickej teórie spoločnosti a dejín sa stali – nehľadiac na presvedčivosť tej či onej Marxovej analýzy – neudržateľnými [2]. Marx mal jednoznačne divokú predstavivosť. Sovietsky zväz s jeho byrokratickým a autoritatívnym socializmom, ktorý vo svojej podstate predstavoval len socializmus ex definitione, nemožno považovať za autentický socialistický projekt. A to z niekoľkých dôvodov. Filozof Milan Šimečka už pred „revolučným“ rokom 1968 upozorňoval na smutný fakt, že sovietske skúsenosti sa v 20. storočí stali neporušiteľnou doktrínou a jediným možným vzorom socialistického postupu vo všetkých iných krajinách [3].
Miroslav Kusý relatívne krátko po ponovembrovej transformácii pregnantne napísal: „Ideologický oblúk medzi realitou a teóriou je priveľmi vyklenutý, ideologické napätie medzi nimi dosahuje vysoký stupeň, ideologická daň, ktorú realita musí splácať teórii je priveľká“ [4]. Nemýlil sa a s týmto poznaním by sa mali naši „súdruhovia“ čím skôr vysporiadať. Disidentský filozof a český marxista Egon Bondy postuloval tézy, podľa ktorých stalinizmus či systém takzvaného „reálne existujúceho socializmu“ nepredstavovali socialistické projekty, pretože nebola odstránená triedna štruktúra spoločnosti. Zjednodušene povedané, v rámci týchto projektov bolo možné konštatovať existenciu vládnucej triedy a socializmus s vládnucou triedou je, podľa E. Bondyho, contradictio in adjecto [5]. Britský politický teoretik Tony Cliff stotožňuje stalinistický projekt so systémom štátneho kapitalizmu [6].
Stalinizmus, maoizmus a iné zombie
Napriek všetkej úcte k Petrovi Dinušovi a iným autorom, som presvedčený, že (aby som to vyjadril jazykom historických materialistov) stalinizmus nepredstavoval „negáciu“ kapitalistického systému, len jeho modifikáciu v špecifických podmienkach. Nedošlo totiž k nastoleniu beztriednej spoločnosti, k negácii vykorisťovania človeka človekom a pod. Revolučný proletariát ako dominantný politický subjekt nenaplnil svoju progresívnu úlohu a tým nepriniesol novú spoločenskú formáciu, ktorá by znamenala „požehnaný koniec“ kapitalistického vykorisťovania. Nemožno preto nesúhlasiť s filozofom Michalom Polákom, podľa ktorého stalinizmus či „reálny socializmus“ ako model pre budúcnosť slúžiť nemôže a nesmie [7]. Stalinizmus, hoci sa formálne odvolával na myšlienky Marxa a najmä Lenina teda nepredstavoval koherentnú a akceptovateľnú alternatívu voči západnému kapitalizmu so svojím ideologickým príveskom – modelom sociálneho štátu. Poučenie zo sovietskeho experimentu je pre súčasnú (modernú či tzv. „post-modernú“) ľavicu mimoriadne dôležité, avšak je nutné zdôrazniť, že je to poučenie takmer výlučne negatívne.
Filozof a literárny kritik Terry Eagleton dokonca považuje stalinizmus za karikatúru socializmu, píše: „Vo všeobecnosti, maoizmus a stalinizmus boli nepodarené, krvavé experimenty, ktoré spôsobili, že samotná myšlienka socializmu páchne vo svete v nozdrách mnohých tých, ktorí by z nej mali najväčší prospech“ [8]. Filozof Michael Hauser zo združenia Socialistický kruh v tejto súvislosti upozorňuje, že väčšina teoretikov západnej ľavice veľmi skoro po boľševickej revolúcii v roku 1917 rozpoznala, že v Sovietskom zväze namiesto deklarovaného socializmu vznikol monštruózny režim, ktorý by poslal do gulagu aj samotného Marxa [9]. Tu si je nevyhnutné položiť otázku, či sú gulagy, represálie, čistky, iracionálny teror boľševikov a vykonštruované monsterprocesy imanentnou súčasťou ľavicovej hodnotovej tradície. Odpoveď nech hľadá každý sám. Argumenty v prospech tézy, podľa ktorej nebol stalinizmus v žiadnom prípade Marxovým projektom, najpregnantnejšie v našom akademickom prostredí konkludujú profesori Václav Černík a Jozef Viceník [10].
Stalinizmus – pro et contra
Na strane druhej, je pravda, že v našich sociálno-ekonomických a politických podmienkach nebola (dokonca ani v čase tvrdej normalizácie) situácia taká bezútešná ako v krajinách Sovietskeho zväzu. Slovinská filozofka a sociologička Renáta Saleclová (bývalá manželka dominantnej postavy postmarxistickej ľavice Slavoja Žižeka) považuje za neuveriteľné, že sa súdobej „komunistickej“ vláde podarilo vytvoriť nový poriadok bez použitia obvyklých prostriedkov otvorenej represie. Vláda umlčiavala opozíciu a disciplinovala verejnosť pomocou jemných psychologických nátlakov. „Prostredníctvom vystrašovania ľudí možnosťou, že by mohli prísť o svoje zamestnanie, alebo že by ich deťom nebolo umožnené ďalej pokračovať vo vzdelávaní, nový režim vykonával svoje čistky ,zdvorilým‘ spôsobom“ [11].
Stalinizmus je ako projekt definitívne mŕtvy. Napriek tomu však, ako píše slovenský filozof a futurológ Ladislav Hohoš, tento systém v skutočnosti splnil svoju historickú úlohu, ktorá spočívala vo vybudovaní modernej industriálnej spoločnosti, a to aj za cenu rôznych deformácií jednotlivých sfér spoločenského života [12]. Je v istom zmysle komické, že ľavičiari na Slovensku dogmaticky sympatizujúci s bývalým režimom a ľudia intelektuálne zaseknutí v 50. rokoch 20. storočia a pravdepodobne aj všetci súčasní členovia Komunistickej strany Slovenska (a dokonca s najväčšou pravdepodobnosťou aj členovia Frankelovej spoločnosti) ani len netušia, že najvplyvnejším a teoreticky najdôslednejším obhajcom stalinistického systému je v súčasnosti americký politický teoretik a filozof Fredric Jameson. Ten argumentuje nasledovne: „Stalinizmus bol úspešný a naplnil svoje historické poslanie, sociálne aj ekonomicky, je zbytočné špekulovať o tom, či by sa to mohlo odohrať nejakým normálnejším, pokojnejším, evolučným spôsobom“ [13].
Je spolu so stalinizmom mŕtva aj komunistická hypotéza?
V postmarxistickom diskurze sa však stretávame častejšie s tézami, na základe ktorých môžeme celkom jednoznačne konštatovať, že stalinizmus bol (aby sme to vyjadrili filozofickým jazykom francúzskeho komunistu Alaina Badioua) jednoducho katastrofou, „désastre“, v zmysle stroskotania či pervertovania emancipačného projektu [14]. Stalinizmus na dlhé desaťročia zdiskreditoval to, čo Alain Badiou nazýva komunistickou hypotézou [15]. A aj to je jeden z dôvodov, prečo v srdciach mladých ľudí vo východnej Európe, ktorí aj napriek tomu, že sú pravdepodobne buď vykorisťovaní alebo nezamestnaní, vzplanul duch neoliberálneho triumfalizmu a nie duch marxistickej kritiky – taký potrebný pre súčasný svet. Stalinizmus tak na veľmi dlho poškodil celú ľavicovú tradíciu, ktorej súčasťou vždy bolo presadzovanie hodnôt ako sloboda, rovnosť, demokracia či samospráva.
Dnes však musíme čeliť bezprecedentnej kríze. Taliansky filozof a „hermeneutický komunista“ Gianni Vattimo v tejto súvislosti poznamenáva: „Súčasná kríza kapitalizmu možno predstavuje druhý okamih, ktorý kompletizuje pád Berlínskeho múru. Reálny kapitalizmus sa diskredituje rovnakým spôsobom ako reálny komunizmus v roku 1989“ [16]. Dodajme v tomto kontexte, že dnes nie je v kompetencii zdiskreditovanej ideológie (neo)stalinizmu, aby túto systémovú krízu kapitalizmu, ktorá už od roku 2008 sužuje západnú civilizáciu, vyriešila k univerzálnej spokojnosti. Nemá na to totiž ani intelektuálnu výbavu, ani vhodné nástroje a stratégiu a neobsahuje už ani žiadnu iskru hodnú záchrany, za ktorú by sa oplatilo bojovať. Nie je teda najschodnejšou cestou v súčasnej situácii zotrvanie v kapitalistických pomeroch, ktoré majú vysokú popularitu a nezanedbateľnú podporu pauperizovaného a systematicky indoktrinovaného obyvateľstva, než riskovanie toho, že po revolúcii budú nasledovať gulagy a „stalinistický“ teror?
Vyzerá to teda tak, že sme predsa len uviazli, ako to predpokladá teoretik Mark Fisher, v kapitalistickom realizme [17], a cesta z útlaku do slobody a emancipácie je úplne zahataná. Nie je to teda v konečnom dôsledku tak, že existenciu kapitalizmu (a s tým spojenú pavučinu kapitalistických vzťahov, námezdnej práce a vykorisťovania, triednej nerovnosti, absencie sociálnej spravodlivosti, konzumerizmu, environmentálnej disharmónie a ostrakizácie ideologických nepriateľov) akosi všetci implicitne predpokladáme?
Poznámky a bibliografické odkazy:
[1] Muránsky, M.: Filozofia a ideológie. In: Novosád, F. et al. Hodina filozofie. Bratislava : Vydavateľstvo IRIS, 2004, s. 169.
[2] Barša, P. – Císař, O.: Levice v postrevoluční době. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury, 2004, s. 42.
[3] Pozri: Šimečka, M.: Kríza utopizmu. O kontinuite a vyústení utopických názorov. Bratislava : Obzor, 1967.
[4] Kusý, M.: Eseje. Bratislava : Archa, 1991, s. 13.
[5] Pozri: Bondy, E.: Neuspořádaná samomluva. Brno : L. Marek, 2002. Podobné argumenty používa aj český teoretik Milan Valach, keď poznamenáva, že ekonomickou podstatou stalinizmu bolo súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov sústredené v rukách mocenskej elity komunistickej strany. Pozri: Valach, M.: Po kapitalismu – socialismus. In: Dinuš, P. – Hohoš, L. (eds.): Svet v bode obratu. Systémové alternatívy kapitalizmu : koncepcie, stratégie, utópie. Bratislava : VEDA, Ústav politických vied SAV, 2011, s. 149 – 156.
[6] Pozri: Cliff, T.: Marxism at the millennium. London, Chicago, Sydney : Bookmarks Publications, 2000, s. 28.
[7] Polák, M.: Hlavou proti vetru. Bratislava : Socialistický kruh, o. s., CCW, 2011, s. 249.
[8] Eagleton, T.: Why Marx Was Right. New Haven, London : Yale University Press, 2011, s. 15.
[9] Hauser, M.: Prolegoména k filosofii současnosti. Praha : Filosofia, 2007, s. 145.
[10] Černík, V. – Viceník, J.: Spor o Marxa z pohľadu metodológie spoločenských vied. In: Dinuš, P. (ed.): Spor o Marxa. Bratislava : VEDA, Ústav politických vied SAV, 2011, s. 9 – 28.
[11] Saleclová, R.: The Spoils of Freedom. Psychoanalysis and feminism after the fall of socialism. London, New York : Routledge, 1994, s. 40.
[12] Hohoš, L.: Alternatíva ekonomickej demokracie ako antikapitalistická alternatíva. In: Dinuš, P. – Hohoš, L. (eds.): Svet v bode obratu. Systémové alternatívy kapitalizmu : koncepcie, stratégie, utópie. Bratislava : VEDA, Ústav politických vied SAV, 2011, s. 21 – 41.
[13] Jameson, F.: Valences of the Dialectic. London, New York : Verso, 2009, s. 397.
[14] Pozri: Žižek, S. – Hauser, M.: Humanismus nestačí. Praha : Nakladatelství Filosofického ústavu AV ČR, 2008, s. 13. Filozof Slavoj Žižek v inej publikácii vysvetľuje túto tézu nasledovne: „Badiou tu odkazuje na rozdiel medzi „désastre“ (stalinistickou „ontologizáciou‟ skutočnej udalosti na pozitívnu štruktúru bytia) a „desetre“ (fašistickou imitáciou/hraním pseudoudalosti pod názvom „fašistická revolúcia)“. Pozri: Žižek, S. Mor fantázií. Bratislava : Kalligram, 1998, s. 57 – 58.
[15] Pozri: Badiou, A.: The Communist Hypothesis. London, New York : Verso, 2010.
[16] Vattimo, G.: Weak Communism? In: Douzinas, C. – Žižek, S. (eds.): The Idea of Communism. London, New York : Verso, 2010, s. 206.
[17] Pozri: Fisher, M.: Kapitalistický realismus. Praha : Rybka Publishers, 2010.
