Stáva sa už evergreenom, že keď hovorím o pravici, musím trpko konštatovať, že nič zaujímavé do debaty o smerovaní našej spoločnosti neprináša. V ekonomickej oblasti je to v zásade jasné. Ekonomickí „experti“ pravice sú osôbky okresného formátu, ktoré sa tak akurát naučili dookola verklíkovať stále to isté, teda nízke dane, minimálny štát a škrty, škrty a ešte raz škrty v sociálnej oblasti. Je jasné, že žiadna zaujímavá debata sa od týchto dogmatických aparátnikov, bez náznaku čo i len minimálnej tvorivosti v myslení, čakať ani nedá.
Pravica by však mala mať aj iný rozmer než redukciu politiky na ekonomiku. Bývali časy, keď výraznou súčasťou pravicovej agendy bol aj právny štát, vymožiteľnosť práva a obrana ľudských slobôd. Bohužiaľ, aj v tejto oblasti pravica fatálne zlyhala. Akýsi pokus o reformu súdnej moci sa uskutočnil v čase, keď si vládnuce duo Lipšic – Žitňanská mysleli, že sa im podarí zglajchšaltovať súdnu moc na svoj poslušný nástroj. Vtedy sa prijali zásadné zmeny v Ústave SR posilňujúce nezávislosť súdov. Ústavne sa zakotvilo, že sudcovská samospráva (Súdna rada SR) bude kreovať hlavu súdnej moci, teda predsedu Najvyššieho súdu SR (NS SR). Naši pravicoví experti sa však náramne prerátali. Ukázalo sa, že väčšina sudcov si neželá, aby politici riadili súdnu moc, a napriek veľkej neľúbosti Lipšica či Žitňanskej si zvolili za predsedu NS SR Štefana Harabina. Nechcem sa však venovať žabomyším vojnám už spomínaných aktérov. Ostatne, myslím si, že predseda NS SR, napriek svojim niekedy nie najšťastnejším mediálnym výstupom, ba doslova frčkám do nosa či provokáciám nadutých pravicových „právnych expertov“, je chlap na správnom mieste, a ak by ľavicoví politici mali aspoň polovicu jeho guráže pri presadzovaní svojej agendy, mohli sme ako spoločnosť byť oveľa ďalej.
Poďme však k meritu veci. Dnes žijeme v štáte, v ktorom sa vytvorila kasta takmer nedotknuteľných. Sudcovia majú obrovskú moc nad osudmi ľudí, ale za svoje rozhodnutia nenesú takmer žiadnu zodpovednosť. Nehovorím o sudcoch na Najvyššom či Ústavnom súde SR. Tí sú predsa len pod istým drobnohľadom médií. Hovorím o sudcoch na okresných a krajských súdoch, ktorí často beztrestne vydajú rozsudky, nad ktorými zostáva rozum stáť. Pre bežných ľudí, ktorí sú braní na zodpovednosť za každé svoje nesprávne rozhodnutie, je potom nepredstaviteľné, že sudca, ktorý spraví hrubú procesnú chybu, vďaka čomu musia prepustiť mnoho rokov hľadaného bosa podsvetia Karola Mella, je postihnutý polročným krátením jeho kráľovskej mzdy o polovicu či tretinu. Toto má byť účinný trest?
Absurdné sú aj diametrálne odlišné rozhodnutia súdov v obdobných kauzách. Na ilustráciu by sme mohli porovnať kauzy súčasného a bývalého predsedu NS SR Harabina a Karabína. Obaja predsedovia Najvyššieho súdu SR odmietli umožniť kontrolu ministerstva financií na Najvyššom súde SR s tým, že jediný nezávislý orgán, ktorý takúto kontrolu môže vykonať, je NKÚ. V prípade predsedu Najvyššieho súdu SR Karabína Ústavný súd SR jeho právny názor potvrdil, v prípade predsedu Najvyššieho súdu SR Harabina ho za podobný názor sankcionoval 70 % zrážkami zo mzdy po dobu jedného roka. V tejto súvislosti, je, samozrejme, jasné, že takýto absurdný verdikt prijali sudcovia, ktorí boli voči Harabinovi predpojatí (čo sami v minulosti otvorene priznali), a teda v tejto kauze nemali čo rozhodovať.
Poďme však k riešeniam. Ukazuje sa, že menovanie sudcov na „doživotie“ v čase, keď súdna moc nemá fungujúce a účinne mechanizmy na svoju vnútornú očistu, bol nepremyslený a predčasný krok. Preto, ak by pravica prišla s voľbou sudcov, a prípadne aj prokurátorov (aspoň tých najnižších stupňov) ako s námetom do celospoločenskej diskusie, privítal by som to. Iste, uvedomujem si, že tento model je typický skôr pre britský či americký model justície, že v kontinentálnej Európe takýto model kreovania súdnej moci nemá tradíciu, ale s ohľadom na veselo fungujúcu konkurznú mafiu, na absurdné rozhodnutia súdov je asi plne legitímne otvoriť diskusiu o tom, aby aj sudcovia a ich rozhodovanie bolo pod verejnou kontrolou. Som totiž presvedčený, že sudca, ktorý kvôli procesnej chybe pustí Mella, by už nikdy za sudcu zvolený nebol.
Komentár vyšiel aj v SNN
