V uplynulých dňoch mali diváci Štúdia S možnosť nazrieť pod pokrievku VŠMU v Bratislave a vidieť, čo sa tam „varí“. Počas štyroch večerov sa na javisku striedali poslucháči tretieho, štvrtého a piateho ročníka VŠMU, aby hneď po večeri mohli ponúknuť širokej kultúrnej verejnosti zákusok, z ktorého bol každý sýty. A naozaj, aj ten najväčší maškrtník si našiel svoj lahodný kúsok?
Preplnená sála po úvodnom slove Juraja Slezáčka na chvíľu stíchla, no vzápätí zvonila smiechom, lebo stačilo, aby sa na scéne zjavil Lukáš Latinák, ktorý kolenačky predstúpil pred divákov a začal prednášať svoj prológ. A to sa už odvíjal prvý príbeh, dráma lásky, zrady aj zvady, šťastia a bolesti, akú nám dokáže naservírovať len William Shakespeare. Jeho Sen noci svätojánskej v réžii Juraja Šulíka a v dramaturgii Petra Pavlaca sa ničím nepodobal na konvenčné inscenácie tejto rozjarenej drámy. Tvorcovia ukázali, že veľký autor a veľká hra sa dajú robiť aj na malom javisku, s minimom dekorácií a malým počtom účinkujúcich. Sen a skutočnosť, život a rozprávka sú podhubím, z ktorého vyrastajú vzťahy troch zaľúbených dvojíc, miestom, kde remeselníci pripravujú divadelné predstavenia a škriatkovia a víly ovládajú les i človeka. Obrovská zelená vojenská plachta rozprestretá na zemi a natiahnutá vo vzduchu vytvára divadelnú ilúziu lesa, do ktorého prichádzajú dvojice Aténčanov v oblečení dnešných mladých, aby tu predviedli scény vášne, lásky a zrady, ktoré nakoniec vyústia do trojstupňovej svadby. Ľudský sen býva nádherný, tajomný, prekvapujúci a prináša vždy niečo nové. A také je aj toto predstavenie.
Študenti IV. ročníka herectva ponúkli návštevníkom Štúdia S ešte jednu hru. Tentoraz siahli po dráme Gábora Gorgeya Na koho to slovo padne pod režijnou taktovkou Petra Mankoveckého. Päť špecifických charakterov sa ocitá v zamknutej miestnosti v jednej z hraničných situácii, z ktorej možno odísť len vtedy, ak pištoľ (symbol moci a ovládania ďalších štyroch osôb) nedrží v ruke ani jeden z nich. Každý z piatich mužov má možnosť chytiť „uzdu dejín miestnosti“ do vlastných rúk, no skúsia to len štyria. Ich jedinou túžbou je odísť, odpútať sa jeden od druhého. Nik však nevie, či odchod prinesie úľavu, lebo tu detská vyčítanka „na koho to slovo padne, ten musí ísť von“ vôbec neplatí. Kto má slovo, má i zbraň a ovláda nás všetkých? V trošku inom kontexte je nám to až príliš známe. Herecký koncert piatich chlapcov často vytrhával divákov zo stoličiek a nenechal ľahostajným ani jedného z nich.
Sólo pre Lančariča
Ďalšie dve predstavenia boli v rukách Patrika Lančariča, Petra Pavlaca a poslucháčov tretieho ročníka herectva. Moliérov Don Juan svojim rozsahom ponúkol priestor pre celý ročník a umožnil vysloviť filozofiu nezodpovedného sebectva ústami mladých tvorcov. Tvorcovia vyťažili z textu to, čo je blízke dnešnej civilizácii – permanentný generačný spor syna a otca; človek poznajúci len svoju rozkoš, idúci za svojim cieľom, rozsievajúci utrpenie, kde len príde; blízke vzťahy na našom vidieku – to sú piliere, na ktorých predstavenie stojí. Ale nielen sprítomnenie, invenčné poňatie textu či aktualizácia robia hru príťažlivou. Jej pozoruhodnosť a všeobecné ocenenie môžeme pripísať aj prelomeniu rampy, kedy herci hrajú medzi divákmi (ba častokrát aj s nimi) a divák si ani neuvedomí, že to je už predstavenie a on je priamym účastníkom deja. Herci sa pohybujú v obnaženom priestore, členenom javiskovými plošinami na kolieskach, v súčasných kostýmoch a len tradičné španielske tanečné melódie so sprievodom gitary a tamburín nás vrátia k Donovi Juanovi, ktorý si možno ani neuvedomí prázdnotu a márnosť všetkých svojich lások, keď ho napokon jedna z plošín „odváža“ do pekla.
Hrou Júliusa Barča – Ivana Dvaja uzavreli kruh inscenácii pripravených poslucháčmi a pedagógmi VŠMU. Vo vynikajúcej réžii Patrika Lančariča sa predviedli herci III. ročníka, aby ukázali cesty ľudského myslenia v krízovej situácii, do ktorej sa dostali hlavní hrdinovia jediným činom – vraždou. Týmto činom sa zviazali navždy a nemôžu nájsť cestu von?
Štyria autori, štyri hry, traja režiséri, dvaja dramaturgovia, niekoľkí herci? všetko sa zmestilo do štyroch dní v Štúdiu S a prinieslo nečakané zážitky, nové kvality a hodnoty všetkým zúčastneným. Nemusíte však smútiť, že vám dopriate neboli. Jedna možnosť tu ešte je. Môžete navštiviť Divadelné štúdio VŠMU kde sa hrajú uvedené predstavenia, a pravdaže aj mnohé ďalšie. Ak nie je uvedené inak, hrá sa v Kaplnke VŠMU na Ventúrskej 3 o 19.00 hodine, v pondelok až štvrtok a verte, stojí to ozaj za to.
Autorka študuje divadelnú vedu na VŠMU
