VENEZUELA, ČILE
Zatiaľ čo je vo svetovej politike jednoznačne dominantnou témou rusko-ukrajinský konflikt, v Latinskej Amerike doznievajú úvahy o výsledku volieb vo viacerých krajinách, ktoré v tomto období dostávajú informačnú podobu skôr vo forme aktuálneho spravodajstva televíznych štábov o inauguráciách novozvolených prezidentov, ako aj o slávnostných inštaláciách novoobsadených parlamentov a regionálnych zastupiteľských orgánov. Okrem inaugurácie nového čilského prezidenta Gabriela Borica 11. marca 2022 zaujali aj komentáre o výsledkoch volieb nových orgánov moci vo Venezuele. V 3. časti bude nasledovať analýza volieb V Hondurase a v Kolumbii.
Povolebné pohyby v Latinskej Amerike na prahu roka 2022 – 1. časť
(Nikaragua, Argentína)
VENEZUELA: Víťazstvo provládnych síl, fiasko opozície
Vo Venezuele išlo o voľby na regionálnej a komunálnej úrovni. Podobne, ako sa to pripravuje u nás v nadchádzajúcich voľbách do VÚC, mestských a obecných zastupiteľstiev, boli to voľby spojené a uskutočnili sa v jednom termíne – 21. novembra 2021. Tam sa však podobnosť končí, pretože vo Venezuele sa pojem región nekryje čo do veľkosti s naším krajom, ale ide o veľké regionálne celky, ktoré tvoria jednotlivé štáty federácie. Venezuela je federatívny štát s guvernérmi a s regionálnymi parlamentami a až pod nimi sú samosprávne jednotky nižšej úrovne municípií. Preto sa tam namiesto nášho pojmu komunálne voľby používa termín municipálne voľby, kde sa volia starostovia miest a obcí, ako aj mestské a obecné rady. Významnou črtou týchto volieb a vôbec vnútropolitického vývoja krajiny bolo, že po viacnásobnom bojkote predchádzajúcich volieb na rôznej úrovni zo strany radikálnej opozície došlo k zmene a radikálna opozícia sa na nich zúčastnila. Naposledy tak urobila v roku 2017 a nevyšlo jej to. Získala iba štyroch guvernérov, čo bolo oproti 19 guvernérom provládnej koalície Veľký vlastenecký pól (Gran polo patriotico – GPP) žalostne málo. Po tomto fiasku sa radšej rozhodla pre bojkot všetkých nasledujúcich volieb. Radikálna opozícia tým chcela jednak získať fazónu, že nevyhrala len preto, lebo sa na nich nezúčastnila a navyše Západ mohol vyhlasovať fámy o ich nelegálnosti. Na voľbách či už prezidentských alebo parlamentných a iných, sa zúčastňovala spravidla iba umiernená opozícia.
Podľa mienky pozorovateľov zmena postoja radikálnej opozície k účasti na regionálnych a municipálnych voľbách koncom novembra 2021 bola výsledkom viacerých faktorov. Zrejme najdôležitejším bol ten, že ťah so samo-vyhlásením Guaidóa podľa receptu USA za prezidenta Venezuely nevyšiel. Niektoré krajiny síce s istou zaťatosťou doposiaľ trvajú na tom, že ním naďalej je, ale po parlamentných voľbách 2020, keď boli zvolení noví reprezentanti krajiny, prišiel o status bývalého predsedu Národného zhromaždenia. A tak bol tento naratív tzv. hlavy štátu odvodený od pozície šéfa parlamentu naďalej neudržateľný. Potichu sa od jeho uznania ako prezidenta ustupovalo a Európska únia ho začala na rozdiel od nášho ministra zahraničia Korčoka považovať len za jedného z významných opozičných predstaviteľov Venezuely, čo je síce pekné, ale veľa neznamená. Okrem toho sa postupne menili vnútropolitické pomery v krajine, ktoré ovplyvnila zlepšujúca sa ekonomická situácia, najmä pokles inflácie na jednociferné číslo. Za týchto okolností zostať iba pozorovateľom diania v období blížiacich sa regionálnych a komunálnych volieb, kde sa rozdeľuje miestna moc na najbližšie štyri roky, by bolo veľmi riskantné. Svojím dielom k zmene rozhodnutia radikálnej venezuelskej opozície ísť do volieb prispela aj sprostredkovateľská misia mexického prezidenta Andrésa Manuela Lópeza Obradora, ktorá ju presvedčila o racionálnosti takéhoto kroku. Regulárnosť volieb okrem toho posilnila prítomnosť pozorovateľov z Európskej únie. Pokiaľ ide o účasť voličov, bola na úrovni 42 percent, čo je, mimochodom, porovnateľné s účasťou na minulých voľbách bez radikálnej opozície. Znamená to, že faktor ich prítomnosti alebo neúčasti nehrá významnejšiu úlohu a bolo viac menej ilúziou myslieť si, že to má na výsledok väčší vplyv. Prenesené do našich reálií išlo o účasť na úrovni, s akou sme u nás zvolili prezidentku Čaputovú, ktorej mandát nikto nespochybňuje.
Vyriešil sa problém hyperinflácie
Výsledky regionálnych a municipálnych volieb vo Venezuele zhruba kopírovali podobné voľby v roku 2017. Ako sme už uviedli, pokiaľ ide o počty získaných pozícií guvernérov, bol výsledok dokonca identický. Provládna koalícia Veľký vlastenecký pól (GPP) vedená socialistami ich získala 19 a opozičnej koalícii pripadli iba štyri guvernérske posty, z toho tri získala Západom podporovaná radikálna Jednotná platforma (Plataforma Unitaria – PU) a jeden post získal nový politický subjekt na venezuelskej politickej scéne s netradičným názvom Susedská sila (Fuerza Vecinal – FV), čo by sa voľne povedané mohlo chápať ako „spoločenstvo susedov“. Táto strana do istej miery zamiešala volebné karty napríklad vo významnom štáte, ktorý obklopuje hlavné mesto Caracas. Volá sa Miranda. Volební kandidáti PU a FV s podobným programom sa najskôr vzájomne vyzývali, aby ten druhý odstúpil, až po dlhých ťahaniciach sa napokon „susedsky“ dohodli, že bude jednotným kandidátom zástupca Fuerza Vecinal, ale už bolo neskoro – znechutení voliči si v štýle, kde sa dvaja bijú, tretí zvíťazí – vybrali za guvernéra kandidáta provládnej koalície GPP Héctora Rodrígueza, relatívne mladého politika, ktorý na seba upozornil ako šéf klubu promadurovských síl parlamentu v čase, keď ho ovládla opozícia. Fuerza Vecinal však napokon predsa len získala post guvernéra, a to v štáte Nueva Esparta, ktorý sa nachádza v ostrovnej časti Venezuely v Karibskom mori.
Provládnym silám sa darilo i v municipálnych voľbách. Koalícia Veľký vlastenecký pól (GPP) získala vyše dvesto pozícií starostov miest a obcí a opozícia okolo 120. Iba jedno miesto starostu sa ušlo nezávislému kandidátovi, ktorý sa nezaradil do žiadneho koaličného zoskupenia. Do Venezuely, zdá sa, ešte neprenikla móda bežná v našich končinách, kde nezávislí starostovia vyrástli ako huby po daždi. Voľby teda ukázali, že ich jednoznačným víťazom bola vládna koalícia. V širšom kontexte sa žiada ešte dodať, že to očividne nebolo náhodou. Venezuela totiž v období roka 2021 zaznamenala značné ekonomické zotavenie po veľkej finančnej a hospodárskej kríze spojenej so sankciami USA a ďalších západných štátov, ako aj s výrazným poklesom cien ropy. Zlepšenie situácie umocnil práve opačný trend v polovici minulého roka – rast cien tohto čierneho zlata. Za pomoci ruských a čínskych ropných, obchodných a finančných spoločností sa postupne podarilo stabilizovať jednak oživenie činnosti na ťažobných poliach krajiny a vyriešiť spracovanie ropy, jej export a finančné toky vrátane platieb cez systém virtuálnych mien typu bitcoin, konkrétne cez kryptomenu petro. Vyriešil sa tak problém hyperinflácie, ktorý spôsoboval krajine vážne problémy v minulých rokoch. Potvrdil to aj Nicolás Maduro v rozhovore so známym španielskym publicistom Ignaciom Ramonetom pre televíznu spoločnosť Telesur začiatkom roku 2022. Okrem faktu, že Venezuela udržuje infláciu na úrovni jednociferného čísla, uviedol i údaj o ťažbe ropy, ktorá dosiahla hodnotu vyše jedného milióna barelov denne. Cieľom na tento rok je podľa neho zdvojnásobiť toto množstvo a oživiť na 90 % krízou zasiahnutú petrochemickú výrobu, ktorá je ťahúňom celej ekonomiky.
Venezuelsko-čínske vzťahy majú stabilný charakter
Ukázalo sa, že časy, keď pravidlá vzťahov v Latinskej Amerike jednostranne určovali Spojené štáty, už celkom nezodpovedajú realite. Rusko a Čína sa v tomto regióne už nedajú podceňovať a znamenajú pre krajiny nezávislé od politiky USA, ako Venezuela, Kuba, Nikaragua, Bolívia a ďalšie – či už po stránke ekonomickej alebo vojenskej –, významný stabilizačný faktor. V tejto súvislosti treba chápať aj vyhlásenia ich predstaviteľov o vplyve Ruska a Číny na dianie v tejto časti sveta ako garanta stability v inej polohe ako u nás. Nejde len o propagandistické klišé a povinnú frázu pri vzájomných stretnutiach politikov, ale aj o poznanie, že zázemie týchto mocností je aj zárukou poriadku a pokojného vývoja vnútropolitickej situácie v krajine. S tým, pravdaže, neladí propagandistický obraz, ktorý o Venezuele vytvárajú svetové mainstreamové médiá. To, že sa vláde podarilo stlačiť v poslednom roku infláciu pod desať percent a oživiť ekonomiku, sa doňho akosi nehodí. Zato máme v živej pamäti filmové scény z prázdnych regálov v obchodoch, farbisto opisovaný nedostatok základných tovarov a životných potrieb, najmä toaletného papiera – to všetko spojené s galopujúcou infláciou na úrovni stoviek percent ako priamy dôsledok údajnej socialistickej cesty vývoja. O bojkote a sankciách USA a Západu ani slovo, čo nemožno opomenúť ako výraznú príčinu krízy vo Venezuele. Nie je predsa žiadnym tajomstvom, že existujú modely nátlaku svetových finančných kruhov, ktoré dokážu svojimi priamymi i nepriamymi zásahmi roztočiť infláciu a rozvrátiť financie v ktorejkoľvek krajine sveta. Pritom prísne vzaté vo Venezuele žiadny socializmus, o akom pojednávajú učebnice marxizmu-leninizmu, vlastne ani neexistuje. Nejestvuje tam spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov a v ekonomike funguje plus mínus štandardný kapitalistický systém založený na súkromnom vlastníctve. Dá sa, samozrejme, hovoriť o väčšom vplyve štátneho sektora v ekonomike, no štátne firmy existujú aj vo vyspelých západných krajinách a považuje sa to za normálne. Pre Venezuelu je v tomto smere príkladom vyspelá ekonomika Číny, kde sa osvedčila úspešná kombinácia štátom riadených hospodárskych a finančných vzťahov so súkromným sektorom. Na webových stránkach ministerstva zahraničných vecí sa možno vecne dočítať, že diplomatické vzťahy Venezuely a Číny, ktoré nadviazali obe krajiny 28. júna 1974, sa zakladajú na princípoch priateľstva, vzájomného rešpektu, rovnosti a obojstrannej výhodnosti s vyhliadkami do budúcnosti. Osobitne intenzívne sa začali vyvíjať po nástupe Huga Cháveza k moci, presnejšie povedané v prvých rokoch jeho vlády začiatkom nového tisícročia. A majú stabilný charakter, stále sa rozvíjajú aj počas mandátu jeho nástupcu prezidenta Nicolása Madura, a to napriek extrémne silným sankciám vlády Spojených štátov najmä voči exportu venezuelskej ropy. Čína so zreteľom na svoje ekonomické záujmy na najväčšom trhu sveta v USA musí síce túto skutočnosť zohľadňovať, ale napriek tomu hľadá a nachádza cesty ako saturovať svoje potreby, pokiaľ ide o zdroje energií, ako je napríklad venezuelská ropa. Robí to zložitým spôsobom v množstvách, ktoré nie sú malé, a to napriek komplikáciám s platbami. Presné čísla o tom v štatistikách nie náhodou chýbajú. Paradoxne, podobné problémy majú Američania pre zmenu s platbami za ruskú ropu v čase rusko-ukrajinského konfliktu. Ministerstvo financií USA v súvislosti s tým síce bez fanfár (rozumej bez toho, aby to zverejňovalo), ale v skutočnosti povoľuje americkým spoločnostiam nakupovať ruskú ropu cez sprostredkovateľskú banku v tretej krajine, ktorá sa nepripojila k protiruským sankciám. Do úvahy pripadajú najmä banky v Hongkongu, ktorý je súčasťou ČĽR s uplatnením princípu jedna krajina – dva systémy. Aj takéto príbehy prináša život.
Vzťahy s Ruskom majú pre Venezuelu kľúčový význam
Ukazuje sa tiež, že výpalnícky prístup USA voči Venezuele v štýle – buď budeš robiť, čo chcem alebo ak nie, tak na to doplatíš – nemusí vždy vychádzať. Nevydarili sa pokusy rozohrať proxy vojnu zo strany Kolumbie, ani výsadok privátnej americkej SBS-firmy na pláži smerom k hlavnému mestu s cieľom uskutočniť štátny prevrat, ani hrozby amerických námorných síl v Karibiku. Odstrašujúci účinok malo najmä umiestnenie ruského protiraketového systému a príchod vojenských špecialistov, ako aj návšteva ruských strategických bombardérov v krízovom čase. Vzťahy s Ruskom majú pre Venezuelu kľúčový význam. Aj nedávna februárová návšteva podpredsedu ruskej vlády Jurija Borisova potvrdila, že obidve krajiny posilňujú bilaterálne strategické dohody a že všestranná spolupráca má široké pole pôsobnosti. Venezuelský minister pre ropu Tareck El Aissami, ktorý pôsobí aj ako viceprezident pre ekonomiku, spresnil, že dohoda ustanovuje viac ako 20 oblastí spolupráce, ktorú bude zastrešovať Medzivládna komisia na vysokej úrovni (CIAN). Venezuelský prezident Nicolás Maduro o stretnutí s J. Borisovom konkrétne povedal: „Preskúmali sme mapu svetovej geopolitiky, stav rusko-venezuelskej bilaterálnej spolupráce a podrobne sme sa zaoberali každým aspektom obchodu, energetiky, financií, zdravotníctva, kultúry, vzdelávania, ako aj armády.“ Rusko podľa neho významne prispelo k udržateľnému ekonomickému oživeniu krajiny.
V neposlednom rade prezident akcentoval význam pokračovania prehlbujúcej sa vojenskej spolupráce, ktorá je podľa neho zárukou suverenity a územnej celistvosti štátu. Naopak, vyjadril podporu Venezuely Rusku v jeho boji za odstránenie hrozieb zo strany NATO a medzinárodného spoločenstva. Celkovo sa dá povedať, že môže pri tom počítať aj s podporou obyvateľstva, ktorú Venezuelčania prejavili v posledných regionálnych a komunálnych voľbách. Slovom, vláda prezidenta Madura sa stáva súčasťou zložitej strategickej hry, ktorú tu rozohrávajú svetové veľmoci, a nemožno ju obrazne povedané len tak ľahko zvesiť z klinca. Potvrdzuje to aj posledný vývoj situácie. Vysokopostavení činitelia americkej vlády pricestovali začiatkom marca do Venezuely na stretnutia s predstaviteľmi vlády Nicolása Madura, ktorú Washington oficiálne neuznáva. Informoval o tom americký denník The New York Times (NYT) s odvolaním sa na nemenované zdroje oboznámené so situáciou. Návšteva predstaviteľov amerického ministerstva zahraničných vecí a Bieleho domu súvisí podľa NYT s údajným záujmom Washingtonu opäť dovážať ropu z Venezuely a nahradiť tak aspoň časť dodávok ropy, ktoré momentálne dováža z Ruska. Ani jedna z oboch strán, či už Madurova vláda alebo Biely dom sa podľa agentúry AFP nechcú k danej téme veľmi vyjadrovať. Ten istý zdroj ďalej uvádza, že Maduro nedávno vyjadril podporu Kremľu a kroky Západu vedené proti Moskve označil ako „zločiny“. Venezuelský prezident trvá na tom, aby Rusko s Ukrajinou pokračovalo v mierových rozhovoroch. Ešte otvorenejšie sa k danej téme vyjadril izraelský Jerusalem Post (JP). Odznel v ňom názor, že Amerika si strieľa pod vlastné nohy, keď presadzuje sankcie spojené so zákazom dovozu ropy z Ruska v domnienke, že to podkope jeho ekonomiku. Ruské ceny sú vysoko konkurencieschopné a americké spoločnosti teraz budú musieť platiť omnoho viac za získanie ťažkej ropy vhodnej pre ich rafinérie. Podľa JP Bidenovi nevyšiel ani pokus, keď prehltol svoju hrdosť a poslal do Venezuely – teda do krajiny, ktorá je viac rokov pod brutálnym tlakom amerických sankcií – úradníkov, aby vyjednali ropu od prezidenta Nicolása Madura (poprednú figúru na zozname nepriateľov CIA), aby zakázaný dovoz ruskej ropy nahradil. Maduro ich poslal späť a navrhol hľadať v budúcnosti širší vzájomne užitočnejší vzťah medzi Venezuelou a USA. Diplomaticky povedané na zmenu jeho postoja k Putinovi to nevyzerá.
ČILE – pokusné laboratórium sociálnych experimentov
Ďalšou krajinou, ktorá výsledkami svojich volieb vyvolala pozornosť politických pozorovateľov, bolo Čile. Časť volieb sa uskutočnila v ten istý deň ako vo Venezuele. V podstate boli rozdelené do dvoch termínov. 21. novembra 2022 sa konalo prvé kolo prezidentských volieb a zároveň parlamentné voľby. Keďže v prvom kole nezískal ani jeden kandidát nadpolovičnú väčšinu zúčastnených voličov, muselo sa konať druhé kolo v stanovenom termíne 19. decembra. Pokiaľ ide o volebnú atmosféru, treba si uvedomiť, že Čile bolo poznačené po celé obdobie – a ak sa to tak dá povedať – postpinochetovskej demokracie súperením dvoch hlavných politických blokov. Jeden viac-menej – aj keď sa k tomu formálne nehlásil – nadväzoval na dedičstvo pinochetovského režimu a po odstavení, ako aj smrti diktátora sa dosť dlho nevedel dostať k politickej moci. Podarilo sa to až 11. marca 2010, keď sa po prvýkrát ujal funkcie hlavy štátu reprezentant pravice Sebastián Piñera a potom, keď ho po prestávke jedného volebného obdobia vystriedala kandidátka Socialistickej strany prezidentka Michelle Bacheletová, sa na čelo krajiny opäť postavil ten istý politik v marci 2018. Stredoľavé politické sily síce akcentovali vo svojej politike kritiku pinochetizmu, no vo svojej praktickej politike v zásade nemenili princípy jeho striktnej liberálnej politiky vrátane známych experimentov so zavedením súkromných dôchodkových správcovských spoločností, ako ich neskôr zaviedol i na Slovensku minister Kaník. Čile ako pokusné laboratórium sociálnych experimentov si zachovalo tento charakter liberálnej ekonomiky. Významnú pozíciu majú v stredoľavom tábore socialisti, nadväzujúci na odkaz Salvadora Allendeho, ktorí však dnes predstavujú podľa vtipného označenia časti latinskoamerických pozorovateľov niečo, čo vystihuje španielsko-anglický pojem „izquierda light“ (ľahká ľavica). Za jej protipól sa zvykne označovať „izquierda seria“ (seriózna ľavica).
Typickou predstaviteľkou čilskej umiernenej ľavice je bývalá dvojnásobná prezidentka M. Bacheletová, ktorá v súčasnosti zastáva funkciu vysokej komisárky pre ľudské práva OSN. Vo svojej práci sa opiera o pomerne žičlivý postoj médií hlavného prúdu tak vo svete ako aj v Čile, čomu okrem osobných kvalít v rozhodujúcej miere vďačí za obraz uznávanej političky so solídnou medzinárodnou autoritou vo svete ako aj aj na domácej scéne. To jej však nebráni vo svojej práci využívať politiku dvojakého metra takú bežnú pre vysokých úradníkov OSN v tejto funkcii, ktorej ukážkovým príkladom bol v uplynulom desaťročí jordánsky princ so švédskymi koreňmi Zaíd Raád Zaíd Husajn. Ako vysoký komisár OSN nenechal nitku suchú na Venezuele, ale voči Saudskej Arábii a jej masovému vraždeniu civilných obyvateľov vrátane detí v susednom Jemene bol viac ako zhovievavý, pričom stav ľudských práv v týchto dvoch krajinách sa vonkoncom nedá porovnávať. Ona to, nepochybne, robí oveľa kultivovanejším spôsobom, no v princípe pokračuje v podobnej línii. Dá sa to ilustrovať na popise stavu ľudských práv zo strany OSN v tzv. nepohodlných krajinách k akým Západ dlhodobo radí práve Venezuelu. Zatiaľ čo komisárka Bacheletová zaujala voči tejto krajine tiež kritický postoj, k tvrdým zásahom Piñerovej vlády proti demonštrantom v jej rodnom Čile s obeťami na životoch a trvalým poškodením zdravia bola oveľa miernejšia. Len pre zaujímavosť, jedna z terajších čilských poslankýň prišla o zrak počas účasti na protestoch proti pravicovej vláde.
Revolúcia tučniakov (La Revolución de los Pingüinos)
Popri socialistoch zohrávajú v Čile dosť vážnu úlohu kresťanskí demokrati. Dá sa o nich povedať, že sú svojimi stredoľavými postojmi do istej miery výnimoční v celej Latinskej Amerike. Už od čias svojho významného predstaviteľa Eduarda Freia Montalvu, ktorý bol ako prezident ešte predchodcom Salvadora Allendeho, sa projektovali do umiernenej stredoľavej pozície tretej cesty medzi kapitalizmom a socializmom. Opierali sa pritom o sociálnu náuku katolíckej cirkvi. Ich cieľom bolo humanizovať kapitalizmus a za Freia dokonca prišlo aj k zoštátneniu časti čilského priemyslu. Po Pinochetovom prevrate sa ich postoj dosť zmenil a nabral tendenciu smerom k liberálnej ekonomickej politike. Aj tak to však nie je klasická kresťanská demokracia, na akú sme zvyknutí u nás na Slovensku a vôbec v Európe. Potom sú tam ešte niektoré menšie možno povedať ľavicovo-liberálne sily ako Strana za demokraciu (Partido por la Democracia), Radikálna strana (Partido Radical) a ďalšie.
Rivalita dvoch veľkých blokov sa však v poslednom desaťročí dosť narušila najmä v dôsledku protestov mladej generácie. Veľmi aktívni boli predovšetkým stredoškolskí študenti, ktorých protesty podľa ich školských tmavomodrých a bielych uniforiem dostali pomenovanie revolúcia tučniakov (La Revolución de los Pingüinos), obrázok vpravo, lebo svojím sfarbením pripomínali týchto sympatických husto pernatých – nelietajúcich, no zato výborne plávajúcich a potápajúcich sa – vtákov na juhu Čile. Pridali sa k nim aj vysokoškolskí študenti a spoločne radikálne ovplyvnili politické nálady smerom ku kritike liberalizmu a k podpore ľavicových myšlienok socialistického typu, čo sa dosť výrazne líši od nálad časti našej a možno povedať i českej mladej generácie s prevažujúcou a pomaly už nemodernou orientáciou na liberálny Západ. Vyzerá to tak, že naši mladí zaostávajú za myslením a postojmi svojich vrstovníkov vo viacerých vyspelých krajinách sveta – v Európe, v Austrálii, v Kanade, v USA, o Latinskej Amerike ani nehovoriac – zhruba o jednu generáciu. Búrlivé protesty v Čile vyvolali objavenie sa nových politických lídrov, z ktorých jeden sa ujal 11. marca 2022 moci ako najmladší prezident v histórii krajiny. Spolu s ním sa vyrojilo množstvo ďalších mladých politikov a političiek, ktorí majú svoje korene v študentských protestoch.
Boric: Ak Čile bolo kolískou neoliberalizmu, stane sa aj jeho hrobom
Vrátane takých, ktoré to zobrali principiálne ľavicovo a stali sa zástupkyňami Komunistickej strany Čile v nových vládnych štruktúrach ako Camila Vallejová a Karol Cariolová. Aj vzhľadom príťažlivé ikony študentského hnutia v Čile sú živým príkladom toho, že v Latinskej Amerika sa fyzická krása nemusí snúbiť iba s prázdnou hlavou, ale naopak, intenzívne sa môže spájať so zápasom o hlboké myšlienky sociálnej spravodlivosti. Svojho času vyvolali rozruch v politických kruhoch krajiny svojím stretnutím s kubánskym vodcom Fidelom Castrom v roku 2012 na sklonku jeho fyzického života, za čo si vyslúžili kritiku najmä v radoch pravice. V študentských kruhoch pôsobia však aj sympatizanti už spomínanej light-ľavice, ktorí sa vymedzujú nielen voči liberalizmu, ale aj voči autentickým ľavicovým krajinám, ako sú Kuba, Nikaragua a Venezuela. Ich kritické postoje voči nim nemajú ďaleko od stanovísk bežných v mainstreamovom názorovom spektre Západu. Blížia sa k postojom a politickému videniu sveta napríklad európskych socialistov a Socialistickej internacionály s akcentom na LGBTI a na liberálne riešenie kultúrno-etických problémov. Predstaviteľom tohto typu politikov je práve aj víťaz posledných volieb chorvátskeho pôvodu, ktorý bol 11. marca 2022 slávnostne inštalovaný do funkcie prezidenta Čile – Gabriel Boric. Nedá sa mu pritom uprieť vierohodnosť jeho kritiky neoliberálneho modelu sveta, ktorého slabiny v podobe sociálnej nerovnosti a nespravodlivosti sa v Latinskej Amerike dlhodobo intenzívne prejavujú.
Prvý vážnejší pokus zastaviť tento prúd skrivodlivosti v Čile urobila vláda Salvadora Allendeho, no čoskoro ho v réžii amerického veľvyslanectva utopil v krvi vojenský prevrat generála Pinocheta v septembri 1973. Na pozadí tvrdej ruky diktátorského režimu sa však okolo roku 1980 za významnej pomoci USA pomerne úspešne darilo realizovať experimenty jedného zo zakladateľov chicagskej ekonomickej školy Miltona Friedmana. Ten svoje dielo v kruhu ekonómov náležite spropagoval a nazval ho čilským zázrakom. Liberáli jeho ekonomickú legendu živia dodnes, no v samotnom Čile až taký úspech u bežných ľudí nemala. Naopak, voliči viac načúvali hlasom, ktoré uvedené experimenty kritizovali. Gabriel Boric sa dokonca vyjadril, že ak Čile bolo kolískou neoliberalizmu, tak sa stane aj jeho hrobom. Kroky novej vlády postupne zrejme ukážu, či podobné výroky nezostanú len v rétorickej rovine. Všetko je v tejto chvíli dosť otvorené. V Čile totiž v posledných prezidentských voľbách nešli proti sebe len dva hlavné bloky. Na jednom konci to boli tri doterajšie vládne subjekty na čele s Piñerovou vládnou koalíciou Poďme Čile (Chile Vamos), ktorá medzičasom úplne stratila sympatie voličov, čo sa prejavilo aj v konečnom súčte hlasov. Skončila ako výrazne oslabené politické zoskupenie. Tomuto bloku sekundovala koalícia Kresťansky sociálny front (Frente Social Cristiano), ktorá napriek tomu mätúcemu názvu zaujímala jednoznačne pravicové postoje. Jej hlavným kandidátom sa stal José Antonio Kast, mladší brat bývalého šéfa Národnej banky Miguela Kasta, ktorý bol istý čas ako „chicago boy“ Miltona Friedmana aj ministrom hospodárstva z čias Pinocheta. Pochádza z nemeckej imigrantskej rodiny a svojimi názormi a postojmi reprezentoval vo volebnej kampani populistický štýl blízky pravicovému brazílskemu prezidentovi Jairovi Bolsonarovi.
Úplné prekonfigurovanie politickej mapy Čile
Na ľavej strane politického spektra kandidovala stredoľavá koalícia Nový sociálny pakt (Nuevo Pacto Social), ktorá pod rôznymi názvami dominovala počas väčšiny postpinochetovského obdobia a viedla ju kresťanská demokratka Yasna Provosteová, obdivovateľka bývalého politika Radomira Tomica, jedného z protikandidátov ešte vo voľbách, keď zvíťazil Salvador Allende. Vtedy skončil na treťom mieste a predstavoval prúd posunutý ešte viac vľavo od Eduarda Freia. Ako ďalší subjekt sa na poslednom prezidentskom zápolení zúčastnila ľavicová koalícia Schvaľujem dôstojnosť (Apruebo Dignidad), ktorá vznikla začiatkom roka 2021, čiže v období príprav na voľby do Ústavodarného zhromaždenia, ktoré má vypracovať návrh novej ústavy s cieľom nahradiť základný zákon krajiny, pochádzajúci ešte z Pinochetových čias. Pravica utrpela v týchto voľbách zdrvujúcu porážku a ľavicové sily svoju pozíciu posilnili. Z radov koalície Schvaľujem dôstojnosť mali následne vybrať v primárkach kandidáta, ktorý pôjde do prezidentského súboja za celú koalíciu. Najlepšie pozície stať sa ním mali dvaja politici tejto koalície – Gabriel Boric (1986) zo Sociálnej konvergencie (Convergencia Social) a Daniel Jadue (1967) – z Komunistickej strany Čile, inak starosta Recoletty, mestečka neďaleko Santiaga. V jednej chvíli to vyzeralo, že Jadue vedie, no postupne preberal iniciatívu Boric, až napokon svoju šancu za podpory médií dotiahol do úspešného konca a stal sa v záverečnom hlasovaní koalície Apruebo Dignidad kandidátom do prezidentských volieb. Ako istú raritu možno pritom označiť, že komunistického kandidáta podporovala Kresťanská ľavica, ktorá svoje politické krédo zakladá na spojení myšlienok náboženskej orientácie a ľavicového sociálneho programu. Ide o stranu menšieho významu bez väčšieho vplyvu na dianie v krajine. Skôr to len ilustruje pestrosť a šírku farebného vejára odtieňov rôznorodých politických zoskupení v Čile.
Do záverečného súboja o prezidentské kreslo s najvyššími vyhliadkami na zvolenie sa tak dostali Gabriel Boric a José Antonio Kast, ktorý sa podľa viacerých prieskumov dostal dokonca na prvé miesto, čo bolo istým prekvapením. Je dosť možné, že okrem výraznej podpory médií, sympatizujúcich s pravicou, k tomu prispelo jeho úspešné nadbiehanie konzervatívnym voličom v kultúrno-etických otázkach. Ľavicové nálady spoločnosti, ktoré reprezentoval Boric aj s jeho vyhraneným pozitívnym postojom k hodnotám LGBTI, načas ustúpili do pozadia. To chce isté vysvetlenie. Ide o zaujímavý fenomén typický pre južanský temperament so sklonom k machizmu, ktorý dominuje v juhoamerickej spoločnosti celé generácie a len veľmi ťažko sa s nim nové trendy v politike vyrovnávajú. Jednoducho akcent na LGBTI nezaberá tak, ako sa to v posledných desaťročiach prejavuje napríklad v Európe, v Kanade a v USA. Ľavicový kandidát na to temer doplatil. Časť potenciálnych voličov mu tiež odoberala Yasna Provosteová z koalície Nový sociálny pakt, ktorá má čiastočne indiánsky pôvod. Slovom, ťažil z toho Kast, a to do takej miery až to vyzeralo na jeho víťazstvo v prvom kole. Prieskumy mu víťazstvo začali prisudzovať i v prípade, že sa bude rozhodovať v druhom kole. Voľby 21. novembra síce potvrdili tento trend, ale nie úplne. Kast sa umiestnil na prvom mieste 27,91 % a druhý bol Boric s 25,82 %, obaja s veľkým odstupom od ďalších kandidátov. Na treťom mieste bol Franco Parisi, kandidát menej známej strany Strana ľudí (Partido de la Gente), ktorý získal 12,81 %, štvrtý bol Sebastián Sichel s 12,79 %, čo bolo faktickou prehrou kandidáta vládnej koalície. Fiaskom bolo aj piate miesto kresťanskej demokratky Yasny Provosteovej so ziskom 11,60 %. Došlo tak k úplnému prekonfigurovaniu politickej mapy Čile.
Záver
V parlamentných voľbách sa zmeny neprejavili až tak výrazne. Tam sa na popredných pozíciách umiestnili obidve ľavicové a stredoľavé koalície, na druhej strane potvrdila svoje postavenie pravicová vládna koalícia, pričom Kastová ultrapravá koalícia sa musela uspokojiť s výrazne slabšími výsledkami ako v prezidentských voľbách. Bol to teda len jeho osobný úspech ako politika, nie programu jeho strany. Celkovo v Poslaneckej snemovni majú miernu nadpolovičnú väčšinu ľavicové a stredoľavé sily a v Senáte je počet kresiel rozdelený zhruba na polovicu. Je to do istej miery patová situácia, čo naznačuje, že schvaľovanie zákonov bude vyžadovať zložité vyjednávania. K vyvrcholeniu prezidentských volieb došlo pred Vianocami 19. decembra. Volebné prieskumy sa zrazu začali meniť, ako keby sa Čiľania zľakli, že môže opäť zvíťaziť pravica. Boric sa znovu stal favoritom, čo sa aj potvrdilo. Získal 55, 87 % a Kastovi zostalo 44,13 %. Vo veku 36 rokov sa tak stal jedným z najmladších prezidentov v histórii latinskoamerických štátov. Funkcie sa ujal 11. marca 2022 a už predtým oznámil zloženie svojej vlády, ktorú budú tvoriť aj členovia stredoľavej koalície s výnimkou kresťanských demokratov. Svoje zastúpenie v nej budú mať aj socialisti vrátane novej ministerky zahraničných vecí Antonie Urrejolovej Noguerovej, ktorá v Organizácii amerických štátov mala na starosti dodržiavanie ľudských práv a veľmi aktívne sa prejavovala napríklad v kampani proti Nikarague. Naznačuje to, kam sa bude zahraničná politika Čile v novom volebnom období uberať.
Súčasťou nového kabinetu budú aj komunisti, ktorí, mimochodom, získali najviac poslancov v koalícii Apruebo Dignidad. Ich 12 zástupcov má tak v Poslaneckej snemovni v rámci tejto koalície najsilnejšiu pozíciu. V Senáte majú po mnohých rokoch od čias Allendeovej vlády dvoch zástupcov, zatiaľ čo Boricova strana nemá žiadneho senátora. Členkou vlády za KS Čile sa stala aj Camila Vallejová, bývalá ikona študentského hnutia. A nie je to post hocijaký, stala sa generálnou tajomníčkou vlády (Secretaria General de Gobierno), ktorá má na starosti komunikáciu vlády s verejnosťou a médiami. Celkovo sa dá predpokladať, že Boricova vláda bude predstavovať socialistický typ stredoľavej až centristickej orientácie európskeho strihu, akú dobre poznáme a dá sa predpokladať, že ak bude chcieť dodržať svoje volebné sľuby, aspoň čiastočne zhumanizuje neoliberálny systém v Čile, ktorý tam bez väčších zmien vládne pomaly už pol storočia od čias Pinocheta.
(Koniec 2. časti)
Ing. Ján Puchovský, publicista, bývalý spravodajca ČST pre Latinskú Ameriku
