Stálo za povšimnutie sledovať zábery z osláv 25. výročia oslobodenia Ukrajiny spod ruskej nadvlády spojené s veľkolepou vojenskou prehliadkou, na ktorej sa zúčastnil aj poľský prezident A. Duda. Na tribúne, ako divák a čestný hosť prezidenta P. Porošenka.
Dôležité však boli slová prezidenta Porošenka o prinavrátení okupovaných území politickou a diplomatickou cestou. To je významný posun v rétorike, keď doteraz zneli len slová o silovom riešení a, pochopiteľne, za pomoci zahraničných spojencov aj spoza oceánu. Spojenci však majú teraz veľa vlastných problémov a tak nestačia všade pomáhať.
Foto: spoilt.exile / Flickr
Ale to, že vo vyrovnaných radoch pochodujúcich vojakov pripomínajúcich slávne pochody na Červenom námestí v Moskve bola aj stotina poľsko-litovsko-ukrajinská svedčí, že tá pôvodná a predvojnová spoločná armáda Poľska a Litvy sa rozšírila o domácich Ukrajincov.
Ak si spomenieme, ako pri spomienke na 11. júl roku 1943 sa ešte v tomto roku mlátili Ukrajinci s Poliakmi pre rozdielny pohľad na spoločné dejiny a vyčíňanie oddielov Ukrajinskej povstaleckej armády aj u nás dobre známeho Hrdinu Ukrajiny S. A. Banderu, môže nás to prekvapiť. Musíme obdivovať ako spoločná nenávisť k Rusku zblížila oboch prezidentov, že sa na tribúne postavili vedľa seba, aj keď na minulosť nemohli predsa zabudnúť. Pri takom významnom výročí chýbal vedľa nich už len náš prezident A. Kiska, ktorý má vrelé vzťahy ako goral k prezidentovi Dudovi a plne sympatizuje s prezidentom Porošenkom. Možno by bol na oslavy aj zaletel, ale M. Bútora zrejme rozhodol ináč a poslali len pozdravný telegram Jeho účasť na oslavách v predvečer stretnutia predsedu R. Fica s prezidentom V. Putinom by bola bývala nenáležitá…
Oslavy štátneho sviatku Ukrajiny za prítomnosti poľskej delegácie dávajú však dôvod na hodnotenie udalostí z roku 1943, kedy v oblasti Voline uskutočnili oddiely S. A. Banderu pogrom na občanov poľskej národnosti, ktorý Poliaci nazývajú genocída. Obe strany sa však vynašli a príčiny krvavého vyčíňania počas tejto etnickej čistky pokladajú za dôsledok paktu Molotov-Ribbentrop; vinní sú podľa toho Rusi. Vtedy a podľa známeho paktu rozdelili si partneri Poľsko a Nemci vstúpili na jeho územie 1. septembra 1939 po inscenovanom útoku preoblečených vojakov SS na rádiostanicu vo vtedajšom Gleiwitz a sovietske vojská 17. septembra s cieľom ochrániť Ukrajincov žijúcich vo východnej časti vtedajšieho Poľska.
Býva zvykom, že po každej vojne víťazi určujú svoje predstavy o budúcom zriadení, ktoré sa nastolí v krajine porazeného a hoci to nebolo Poľsko, ale jeho územím prešla hlavná úderná sila Červenej armády smerom na Berlín, čo rozhodlo o smerovaní tejto krajiny v nasledujúcich 45 rokoch.
Ak Stepan A. Bandera so spolubojovníkmi z UPA spojil svoju budúcnosť i budúcnosť svojej vlasti s vykynožením zabudnutých Poliakov na území Ukrajiny a s porážkou Červenej armády, bolo to jeho rozhodnutie i s dôsledkami. A tie boli kruté až tak, že rozprášené jeho oddiely tiahli ešte aj v roku 1947 cez naše územie v snahe prebiť sa do západného Nemecka a zveriť sa do rúk americkým okupačným úradom Ale to sa nepodarilo, pretože dohody z Postupimi to nedovoľovali. Boli zadržaní aj na našom území, neskôr odsúdení a popravení.. Aj keď úlohy pri likvidácii bánd S. A. Banderu plnili jednotky NKVD, predsa najviac si musia pamätať občania žijúci od nepamäti na území známom ako Galícia či Halič a bez výnimky, či sú Poliaci a či Ukrajinci..
Pozícia Poľska v tejto histórii je komplikovaná tým, že trpeli najviac Poliaci, no teraz Poľsko ako člen NATO musí stáť na strane súčasného vedenia Ukrajiny, ako to doložila i účasť prezidenta Dudu na oslavách v Kyjeve. Politik nesmie mať pridlhú pamäť.
