Stratégia – odložená, ale nie založená

Podľa plánu sa zasadnutie Vyššej eurázijskej ekonomickej rady, teda najvyššieho orgánu Eurázijskej ekonomickej únie (EEÚ),malo uskutočniť 19. mája 2020 v hlavnom meste Bieloruska – v Minsku.

Summit sa za účasti prezidentov Bieloruska, Kazachstanu, Kirgizska, Ruskej federácie a premiéra Arménska nakoniec tak trochu konal v plánovanom termíne, ale nie v Minsku.

Prevzaté z: http://www.eurasiancommission.org/ru/nae/news/Pages/14-05-2020-2.aspx

Bol zo známych dôvodov zrealizovaný formou videokonferencie lídrov členských krajín EEÚ. Začal sa o jedenástej dopoludnia a okolo trinástej už bolo vybavené. Pritom bolo prerokovaných všetkých desať bodov[1] – základná orientácia makroekonomickej politiky EEÚ 2020 – 2021, výsledky zahraničnej činnosti EEÚ v roku 2019, o úrovni konkurencie na cezhraničných trhoch, alebo informácia o narušeniach spoločných pravidiel v rámci EEÚ…

Najdôležitejším bodom, z pohľadu strategického smerovania EEÚ, bol dokument Stratégia rozvoja Eurázijskej ekonomickej únie (EEÚ) do roku 2025 (Стратегия развития Евразийского экономического союза (ЕАЭС) до 2025 года).

Tento materiál, ktorý je akousi cestovnou mapou eurázijskej integrácie, obsahuje 330 pozícií mechanizmov a opatrení. Ich naplnenie, resp. splnenie predpokladá do roku 2025 vypracovanie a podpis 13-tich medzinárodných dohôd, viac ako 60 normatívnych právnych aktov EEÚ a zhruba 25 zmien a doplnení do základného dokumentu, Zmluvy o Eurázijskej ekonomickej únii podpísanej 29. mája 2014 vo vtedajšej Astane. No a následne zmeny v právnom systéme jednotlivých členských krajín EEÚ (Arménsko, Bielorusko, Kazachstan, Kirgizsko a Ruská federácia)[2].

V rámci Stratégie… sa prezident A. Lukašenko snažil presadiť zníženie ceny za plyn z Ruskej federácie a Kazachstanu dodávaný do Bieloruska. Kolegov prezidentov upozornil a presviedčal, že: „… neriešenou otázkou ostáva tvorby ceny za dopravu plynu v rámci spoločného trhu EEÚ… dnes by sme mali nájsť v tejto otázke potrebný konsenzus…“

Prezident V. Putin, s ktorým pred časom (. február 2020) osobne rokoval v Soči na danú tému A. Lukašenko a neuspel, nakoľko sa mu zdalo, že Moskva žiada od Minska veľké ústupky v  urýchlení a prehĺbení integrácie v rámci už staršieho (Zmluva o zväze Ruska a Bieloruska – Договор о Союзе Беларуси и России – bola podpísaná v Moskve 2. apríla 1997), projektu Zväzového štátu Rusko – Bielorusko (Союзное государство Белaруси и России), na uvedené reagoval stroho.

V rámci svojej reči upozornil: „… návrh Stratégie… bol odsúhlasený s výnimkou jedného bodu, a to tarifou za transport plynu. Súčasnú formuláciu podporujú Rusko, Kazachstan a Kirgizsko a pohľad Arménska a Bieloruska je odlišný. Ak by ho zmenili, iné prekážky na prijatie Stratégie… neexistujú. Ak ostanú na svojom, potom by bolo asi najrozumnejšie vypustiť tento bod o plyne zo Stratégie… a schváliť ju dnes. Posúdenie otázok cenotvorby na plyn môže pokračovať na expertnej úrovni…“
 

Lišiak V. Putin

Pikantnosťou tejto pozície je v tom, že V. Putin fakticky neoslabil integračný drive Moskvy, neustúpil zo svojej cenotvorbovej filozofie a presunul zodpovednosť na expertnú hladinu EEÚ, za ktorú zodpovedá, ako predseda Kolégia Eurázijskej ekonomickej komisie, Michail Vladimírovič Mjasnikovič (Михаил Влади́мирович Мясникович). V rokoch 2010 – 2014 bol predsedom vlády Bieloruska, takže sa mu bude ťažko hľadať univerzálna a konsenzuálna formulácia, keď mu cez ľavé plece bude pozerať jeho bývalý šéf A. Lukašenko a cez pravé jeho vlastná ambícia, pomocou ktorej chcel tento bod zabetónovať v Stratégii…

Vyjasnilo sa aj rozloženie síl. Už nie len osamotené Rusko proti všetkým. Tentoraz so strategickou podporou Kazachstanu (obe krajiny ťažia veľké objemy plynu) a Kirgizska. V pozícii očakávania, že budú dostávať plyn za špeciálne (nízke) ceny, ostali Arménsko a Bielorusko.

Prezident Kazachstanu Kasym-Žomart Tokajev na základe tejto diskusie navrhol odložiť prijatie Stratégie…, s tým, že taký významný dokument, ktorý bude základom eurázijskej integrácie do roku 2025 sa musí prijať po dopracovaní a bez sporných pasáží. Mal ešte jeden argument. Vysvetlil, že Stratégia… by sa mala prijať pri najbližšom osobnom stretnutí „…ktoré sa skôr, či neskôr uskutoční a my sa uvidíme osobne…“

Tento návrh, nakoľko išlo o rozumný kompromis a aj preto, že Kazachstan ako ideový zakladateľ eurázijskej integrácie má veľkú integračnú autoritu, bol akceptovaný. Takže

Stratégia rozvoja Eurázijskej ekonomickej únie (EEÚ) do roku 2025 sa bude ešte cibriť a bude nanovo posúdená v inom formáte a v inom čase.

Aby sme nezabudli. Na prácach – expertných stretnutiach k vyprecizovaniu strategického dokumentu sa – ako pozorovatelia (s perspektívou členstva) – zúčastnia Moldavsko a už aj Uzbekistan, ktorý po vnútroštátnom schvaľovaní získal štatút pozorovateľa v máji 2020.
 

Občania verzus poslanci

V Zákonodarnej (dolnej) komore Olij Mažilisu Uzbekistanu návrh získal nasledujúce skóre: 82 za, 32 proti a 14 sa zdržalo. V Senáte Olij Mažilisu Uzbekistanu bol stav nasledujúci: 71 za, 16 proti a 4 senátori sa zdržali.

Teraz sa pozrime na to, či poslanci a senátori vystihli nálady v Uzbekistane smerom k EEÚ. V krajine nie je síce tradícia robiť prieskumy verejnej mienky, ale vo vzťahu k EEÚ a WTO sa takýto výskum uskutočnil. Realizovalo ho Centrum ekonomických výskumov a reforiem pri administrácii prezidenta Uzbekistanu (Центр экономических исследований и реформ (ЦЭИР) при администрации президента Узбекистана).

Infografika prevzatá z:  https://review.uz/

Základným výsledkom výskumu Hodnotenie vplyvu možného vstupu Uzbekistanu do EEÚ a WTO (Оценка влияния возможного вступления Узбекистана в ЕАЭС и ВТО)[3] je, že 74 % respondentov podporuje v budúcnosti vstup Uzbekistanu do EEÚ, 16 % je proti, 4 % zaujali neutrálnu pozíciu a 6 % nevedelo odpovedať. Z vekového pohľadu má najväčšiu podporu má vstup do EEÚ medzi mládežou do 20 rokov a u dospelých (40+) – 80-percentná podpora. Kategória 30 – 39 rokov vykázala podporu na úrovni 23 %.

Čo sa týka možného vstupu do Svetovej obchodnej organizácie (WTO) je situácia trochu podobná a odlišná súčasne.

Rozhovory o vstupe do WTO obnovil Taškent v roku 2017, keď došlo k ich prerušeniu po udalostiach v Andižane v roku 2005. Výrazne sa v tomto procese angažuje (najmä finančne) aj EÚ, ktorá od pozorovateľského pôsobenia v EEÚ – paradoxne – Taškent odhovárala. Za vstup do WTO sa vyjadrilo 78 % respondentov, 8 % bolo proti, 8 % sa nevyjadrilo a 7 % nevedelo odpovedať.

Výskumu sa realizoval na vzorke 1.300 respondentov (79 % muži, 21 % ženy) s rozložením po celom Uzbekistane. 37 % tvorili VŠ študenti, súkromní podnikatelia 27 %, štátna správa 19 %, vedeckí pracovníci 4 %, ostaní 1 %.

A ešte jedna informácia z kuloárov Eurázijskej ekonomickej únie. Po tom, čo sa v roku 2018 stalo pozorovateľom Moldavsko a v roku 2020 Uzbekistan, o podobnom štatúte uvažuje aj Havana. Rokovania s Kubou delikátne pokračujú. Ak si k tomu ešte pridáme funkčné dohody o obchodno-ekonomickej spolupráci s Vietnamom (2016), Čínou (2018) a Iránom (2018), tak je to od roku 2015 dosť solídny záber tohto integračného zoskupenia.

(Autor je vysokoškolský učiteľ)