V tejto pohnutej dobe ostáva množstvo otvorených otázok. Na jednej strane starostlivosť o zdravie, na druhej existenčný boj. Kto vyhrá? Predpokladám, že majitelia svetových peňazí. Prostredníctvom pandémie ruší sa mnoho aktivít. Už sa netreba báť zruinovaných živnostníkov, predsa sedia doma a komunikujú cez mobil… Naivná väčšina tlieska a miliardové zisky klepú na dvere. Koronarizujeme sa všetci a pomaly začíname prichádzať o posledné zvyšky našej slobody. O občianskej neposlušnosti ani netreba hovoriť, je zatvorená za dverami bytov a domov. A politici? Tí si pokojne môžu robiť, čo chcú, veď všetci sú povinne v karanténe.
Internetový vek nám dáva mnoho informácií, fenomén, ktorý naozaj nemá obdobu. A koronarizácia má vážny dopad práve na zdravotníctvo. Nepripravené, ešte stále v „plienkach“ je samotný manažment pacienta. Starnutie je istým biologickým procesom, ktorý nikto zatiaľ nedokáže ovplyvniť. Začína sa narodením a výsledkom celého procesu je staroba. Ľudia rozdielne starnú, preto aj dnes mnoho seniorov pracuje, veď to nie je choroba. Nie každý z nich sa s týmto procesom zmieruje rovnako. Aktivita ako taká je akousi prevenciou proti tomu, aby sa človek neopustil. Udržiavanie i nadväzovanie nových kontaktov, vytváranie medzigeneračných väzieb má pre človeka význam. Ide o kvalitu života.
Keď sa zamyslím nad vekom dnešných dôchodcov, vychádza mi, že žiadna generácia nezažila toľko politických turbulencií ako práve oni. Rok 1968 ako deti, mládež, rok 1970 obracanie kabátov za čias straníckych čistiek, rok 1989 zmena politického režimu, znova obracanie kabátov a prechodu zo socializmu, kde bolo o všetkých postarané ,až do začiatkov kapitalizmu, kde sa každý už musí postarať o seba sám. A ako bonus si táto generácia nesie so sebou aj po sto rokoch novú pandémiu – koronavírus. Nie je toho na nich trochu priveľa?
Nie každý sa dokáže psychicky preorientovať takmer zo dňa na deň. Nie každý dokáže rovnako šetriť, nakupovať, pracovať, myslieť, plánovať… Možno práve preto sa potrebujú zhromažďovať, stretávať, kávičkovať, práve preto, že sú rozdielni. My ľudia si radi odovzdávame informácie, máme radosť z každého stretnutia. A v tejto chvíli to bude pre každého sviatok, keď stretneme známeho, priateľa, kamošku s deťmi… Ešte v tejto chvíli nám chýba ľudská spätná väzba, nie facebook, skôr pohladenie, osobný kontakt. Dokedy? A naši starkí? Sedia doma, mnohí nehýbu rukami, nohami, obávam sa, a nebude ich málo, že budú mať problémy po korone aj s obyčajnou chôdzou. Stále málo vídať na zdravotných prechádzkach postarších, azda s výnimkou psíčkarov… Dlhodobá izolácia a obmedzenie aktivít môže mať dlhosiahle následky. Budú problémy nielen pohybového ústrojenstva , ale aj duše…
A staroba je akýmsi obrazom nášho života. Zbierame plody ,no všetko závisí od záhradníka, ktorý sa o tú „záhradu“ stará. A tým záhradníkom sme my sami.
Veľmi intenzívne si spomínam, a v tomto období často, na rozprávku o troch grošoch. Akosi sa vytratila myšlienka, alebo mi unikla, o tých troch grošoch?
Nie, ten prvý vraciame svojim rodičom, druhý požičiavame svojim deťom a z toho tretieho žijeme my. Kto hľadá, nájde hlbokú symboliku. A nezužujme to len na peniaze. Veď práve v tejto dobe je to nielen o istom kolobehu života, ale najmä o pochopení toho druhého, čo prežíva, čo cíti a v neposlednom rade ide aj o vzájomný rešpekt a pomoc. Veď každého z nás to čaká…
Domnievate sa, že dôchodcovia majú nejaké práva a štát povinnosť voči nim?
