MOŽNOSTI A OBMEDZENIA VZORU
Slovensko je krajinou oneskorenej a neraz i nanútenej modernizácie. Spravidla oveľa viac civilizačných podnetov prijímalo, ako vysielalo a v tomto zmysle nebolo ani nie je centrom, ale perifériou európskej civilizácie. Oneskorená modernizácia znamená doháňanie iných, ktorí sú považovaní za nasledovaniahodné vzory. Jej prirodzenými dôsledkami sú netvorivosť a napodobňovanie, ktoré však príliš často znamenajú preberanie organizačných a inštitucionálnych foriem bez ich obsahu a hodnotového základu. Tieto tendencie prirodzene hypertrofovali po roku 1989, keď ich podporila nechuť k sociálnemu experimentu reálneho socializmu a nekritický obdiv voči pluralitnej demokracii a trhovému hospodárstvu. Pocity únavy a sklamania desať rokov po zmene tiež neprajú tvorivosti.
MOŽNOSTI A OBMEDZENIA ŠTÁTU
Tieto tendencie sa zvlášť silne prejavujú v právnom systéme a štruktúrach štátu, lebo tie sú zdanlivo ľahko prístupné cieleným zmenám a úpravám. Politici, reformátori, vizionári i reakcionári si neraz myslia, že k naplneniu ich zámerov stačí prijať nové právne úpravy a možno i zreorganizovať štátny aparát. Politológovia však už dávno upozorňujú na to, že ak nové prebraté inštitúcie a normy nezodpovedajú politickej kultúre i celkovej kultúre danej krajiny, tak možno budú musieť ustúpiť, možno budú fungovať „naprázdno“ pomimo skutočného verejného života a možno sa zmenia na vlastnú karikatúru, ale normálne začnú fungovať, ak vôbec, tak až po dlhej dobe. Možnosti štátu a práva i modernizácie spoločnosti ich prostredníctvom sú značné, ak rešpektujú stav a kultúru danej spoločnosti.
V krajinách strednej Európy, a na Slovensku zvlášť, je štát možno až príliš pokladaný podstatnou časťou spoločnosti i politickej elity za mimoriadnu a vysokú hodnotu. Príčiny sú zjavné. Slovensko sa len nedávno osamostatnilo a spadli z neho obmedzenia sféry sovietskeho vplyvu. Zároveň ako malá a nie príliš bohatá krajina nemá okrem štátu iné inštitúcie typu s ním spätých transnacionálnych korporácií či svetoznámych univerzít, ktoré by ho medzinárodne reprezentovali a symbolizovali, s ktorými by mohlo spájať svoju identitu. Aj z toho plynie dôraz na národný suverénny štát, ktorý je pre podstatnú časť Európy anachronizmom.
AKO JE TO S MODERNIZÁCIOU PRÁVNEHO SYSTÉMU
Základnou líniou modernizácie štátu Slovenská republika aj jeho právneho systému je približovanie európskemu právu a dosiahnutia zlučiteľnosti štátneho mechanizmu i administratívneho členenia republiky so štruktúrami v EÚ. Nie náhodou hovorím o európskom práve a nie len o práve EÚ. Právny poriadok Slovenskej republiky by mal byť plne zlučiteľný nielen s právom EÚ, kam by Slovensko rado vstúpilo, ale aj a hlavne s normatívnym systémov Rady Európy, ktorej je SR riadnym členom. Európska integrácia totiž nie je len obrovskou organizáciou, hospodárskou a sociálnou úlohou a výzvou, ale aj a hlavne inštitucionalizáciou určitého spoločného kultúrneho a hodnotového základu Európy, ktorého podstatná, ba možno i rozhodujúca časť je zakotvená práve v normatívnom systéme Rady Európy. Bez osvojenia hodnotového základu európskej integrácie sú šance Slovenska na úspešné zapojenie do nej, a teda i na pokrok v modernizácii skromné, lebo bez neho by právo EÚ pôsobilo, ako sa to občas stáva, v pokrivenej podobe.
NA ČO SA DÁ NADVÄZOVAŤ
V Slovenskej republike existujú rozsiahle právne tradície a kultúra, ktoré sa môžu stať východiskom zapojenia našej krajiny do právneho spoločenstva Európy. V aproximácii práva sa už na Slovensku mnoho vykonalo, ale pozornejší pozorovateľ získa dojem, že sa chápe príliš iba ako náročná úloha tvorby práva a mimo pozornosti legislatívnych útvarov ministerstiev a občas i politikov ostáva jeho hodnotová stránka.
Ak v približovaní právneho poriadku SR európskemu právu už bolo mnoho vykonané, tak v pripravenosti štátneho mechanizmu na budúce členstvo v EÚ je situácia neradostná a územnoorganizačné členenie SR je po posledných zmenách nezlučiteľné s praxou EÚ. Štátny mechanizmus SR včítane súdov by zatiaľ asi nebol schopný primerane aplikovať právo EÚ a pôsobiť dostatočne demokraticky a transparentne, i keď v jeho podstatných častiach existuje pevná tradícia korektného úradovania predstavujúca veľmi dobrý základ pre budúce členstvo krajiny v EÚ, lebo zodpovedá hodnotovému základu európskej integrácie. Napriek pochopiteľnej politickej nepopulárnosti asi bude musieť Slovensko skôr či neskôr pristúpiť k výraznej redukcii administratívno – správnych jednotiek.
AKO JE TO PRE ĽAVICU
Pre ľavicu nie je modernizácia štátu totožná s jeho minimalizáciou. Problém rozsahu a metód zásahov štátu do života spoločnosti nepovažujeme za článok viery v minimálny alebo veľký štát, ale za vec racionálneho posúdenia zo zorného uhla záujmov občana, ktorý oprávnene očakáva od štátu určité služby a garancie. Heslo odštátnenia, ktoré sa po roku 1989 tešilo pochopiteľnej popularite, sa nemôže stať pláštikom pre bezuzdnú nadvládu bohatých a mocných nad spoluobčanmi. Reálna občianska rovnosť môže byť len výsledkom aktívneho zasahovania štátu do života spoločnosti. Je úlohou štátu, aby garantoval všetkým základné životné podmienky i rovnosť šancí. Bez štátnej ingerencie vzniká trojštvrtinová spoločnosť vylučujúca mnohých zo svojho stredu. Tieto samozrejmé tézy sociálnodemokratickej politiky sa ťažko presadzujú v krajine, kde sa nevyhnutná privatizácia po porážke bývalého režimu spája s tlakom Medzinárodného menového fondu a všeobecným nedostatkom. A práve v tejto situácii je štátne zasahovanie v prospech menej majetných a rozvoja dvojnásobne dôležité.
AKÝ ŠTÁT VLASTNE POTREBUJEME
Nie minimálnemu štátu musí byť pre ľavicu spojené s požiadavkami racionality a poctivosti štátu. Optimalizácia štruktúry a rozsahu štátneho aparátu je asi otázkou večného hľadania, ale odstránenie zjavných nerozumností typu primnohých územnosprávnych jednotiek alebo Úradu pre stratégiu rozvoja vedy a spoločnosti je v dnešných slovenských podmienkach možno politicky citlivé, ale aktuálne. Poctivosť znamená v prípade štátu hlavne rovnováhu medzi reálnym vplyvom a zodpovednosťou štátu.
Neoddeliteľnou súčasťou modernizácie je koncom nášho storočia demokratizácia. Fungovanie demokratických mechanizmov a rešpektovanie noriem demokratického života sa musí na Slovensku zmeniť z čerstvého výdobytku a pre mnohých nepríjemného obmedzenia na samozrejmosť, ktorej nerešpektovanie znamená politickú samovraždu. Demokratické pomery na Slovensku ešte stále nie sú ani nezvratné, ani stabilné.
RIZIKÁ EXTRÉMNYCH MOŽNOSTÍ
I v rámci hraníc daných stavom spoločnosti a aproximácie právneho poriadku Slovenskej republiky k európskemu právu ostáva pri tvorbe práva významný priestor pre presadzovanie odlišných riešení a hodnôt. Hlavým rizikom jeho využitia ostáva v silne konzervatívnej a poddajnej slovenskej spoločnosti presadenie niektorých výrazne konzervatívnych alebo extrémne liberálnych hodnôt do právneho poriadku. Ide napríklad o absolutizáciu práva na život znamenajúcu zákaz interrupcií či o obmedzenia hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv opierajúce sa o argumenty nedostatku prostriedkov a ich údajnej súdnej nevymožiteľnosti. Prípadný úspech naznačených snáh by zmenil modernizáciu právneho poriadku SR na vlastnú karikatúru, lebo by ju obral o podstatnú časť obsahu a zmyslu.
ĽUDSKÉ PRÁVA A ÚSTAVNOSŤ
Počas predchádzajúceho desaťročia boli pre ľavicu na Slovensku jedným zo základných hodnôt komplexne chápané ľudské práva a dôsledná ústavnosť. Ľavica na Slovensku nenarába s ľudskými právami ako s účinným nástrojom v politickom boji proti bývalému reálnemu socializmu, ktorý možno po jeho porážke odložiť alebo zredukovať na prvú generáciu ľudských práv. Pre Stranu demokratickej ľavice boli od jej vzniku ľudské práva podstatnou súčasťou obsahu politiky. V tradícii autorov Univerzálnej deklarácie ľudských práv sú pre ľavicu rovnocenné všetky generácie ľudských práv. Táto úloha je zvlášť náročná aj aktuálna v etape všeobecného nedostatku, ktorou Slovenská republika prechádza, a jej zvládnutie významne spoluurčí (ne)humánnosť modernizácie krajiny. Zlým znamením je, že i niektoré profesné skupiny pokladané v zahraniční za tradičné opory ľudských práv uprednostnili v krízovej situácii svoje záujmy pred vernosťou hospodárskym, sociálnym a kultúrnym právam. Je úlohou ľavice, aby zabránila redukcii týchto práv v našej Ústave. Súčasťou humanistickej a racionalistickej línie modernizácie je dlhodobé rozširovanie katalógu ľudských práv. Niet dôvodu sa domnievať, že táto línia sa skončila v súčasnosti. Nové ľudské práva prinášajú nové filozofické a právne otázky i prakticko – politické úlohy. Práva solidarity či právo byť odlišným sú logickým rozvinutím ľavicových hodnôt, myslenia i politicky, a tak predstavuje ich postupné uplatňovanie úlohu a výzvu v prvom rade pre ľavicu.
Ak nemá rovnoprávnosť ostať pre niektoré menšiny vzletnou frázou obchádzajúcou ich fakticky nevýhodnú situáciu, tak bude treba v právnom poriadku zakotviť aj pozitívnu diskrimináciu zameranú na prekonanie tohoto stavu.
Medzi rôznymi plne rovnocennými ľudskými právami existujú napätia i protirečenia. Jednotlivé ľudské práva sa vzájomne obmedzujú a vyvažujú. V tejto súvislosti treba na Slovensku roku 1999 pripomenúť, že vlastníctvo je jedným z rovnocenných ľudských práv a nie je nadradené iným ľudským právam.
AKO SÚVISIA PRÁVA S POVINNOSŤAMI
Ľavica sa nemá prečo obávať ani väčšinou pravice dlhodobo obchádzaného pojmu občianskych či základných povinností, lebo bez nich a bez ich plnenia by skončila každá organizovaná spoločnosť. Na Slovensku sa žiaľ stalo v posledných rokoch neplnenie povinností nielen častým, ale i verejne tolerovaným. Niektoré prejavy neplnenia povinností, napríklad neplatenie daní a nerešpektovanie súdnych rozhodnutí dosiahli na Slovensku úroveň vážneho spoločenského problému a ich zvládnutie sa stáva významnou úlohou štátu. Plnenie povinností je nevyhnutnou podmienkou elementárneho poriadku a ten je hlavne v záujme tých slabších a zároveň predstavuje nevyhnutnú podmienku i súčasť modernizácie.
MODERNIZÁCIA V POSTMODERNEJ SITUÁCII
Problémy a negatíva oneskorenej modernizácie znásobuje postmoderná situácia, medzi charakteristikami ktorej zaujímajú významné miesto kríza a dekonštrukcia inštitúcií, fragmentácia a zrýchľovanie vývoja. Budovanie a upevňovanie nových a zložitých inštitúcií i komplexnejšieho právneho systému je na Slovensku súčasťou i predpokladom modernizácie, ale proti nemu pôsobí paradigma postmodernej doby či situácie. Krajiny, kde sú právny štát i sociálne orientované trhové hospodárstvo inštitucionálne a právne zabezpečené, majú oproti štátom strednej Európy včítane Slovenska výhodu, že nemusia zásadne reformovať štát a právny systém v dobe, ktorá nepraje inštitúciám. Problémy ani neúspechy modernizácie štátu a právneho systému v postmodernej situácii by však nemali odviesť ľavicovú stranu a politiku od neustáleho zohľadňovania hodnôt a princípov ľavice. Ich významná časť je obsiahnutá v komplexnom chápaní ľudských práv. Podstata modernizácie štátu a práva a spoločnosti ich prostredníctvom nespočíva len, ba ani nie hlavne, v dokonalejších a efektívnejších organizačných štruktúrach a metódach práce a už vôbec nie v masovej komputerizácii a využívaní iných informačných technológií. Jej podstata a zmysel sú pre ľavicu v pokračovaní emancipačného procesu započatého niekedy v osvietenstve. V tomto zmysle sa súčasťou modernizácie stáva aj vlastná tvorivosť pri riešení problémov vývoja tejto krajiny.
Autor je riaditeľom Ústavu štátu a práva Slovenskej akadémie vied
