Šťastie k vám samo nepríde

Táto reportáž, pôvodne s titulkom Oprieť sa o legendu, vyšla prvý raz 29. apríla 2000 v denníku Práca, ktorý už neexistuje. Teraz ju uverejňujeme ako memento pripomínajúce, že podľa najnovších správ by čoskoro mohla prestať existovať aj rodná stanička jediného slovenského herca, ktorý si svojím herectvom vyslúžil filmového Oscara. Či sa na jej zániku podpíšu železničiari, ktorí by sa napokon Jozefom Kronerom, v ktorom kolovala železničiarska krv, mohli pýšiť tiež, alebo Staškovčania či my Slováci, nie je podstatné. Podstatné je, ako zaobchádzame s tým, na čom by sme mohli stavať. Nie a nie si spomenúť, čím sa mi do povedomia zapísalo meno dediny, kde som cestou za inými povinnosťami mala nechať akýsi odkaz. Po čele som si plesla až na mieste. V tamojšom spoločenskom dome, kde je zároveň aj obecný úrad, knižnica a kde voľakedy, kým sa za požičanie filmov neplatili také vysoké sumy ako teraz, bolo aj kino. Kino, ktoré takmer pred štvrťstoročím, v roku 1946, otváral, ale aj predpremiéru filmu Pacho hybský zbojník v ňom v polovici 70. rokov uvádzal slávny rodák, národný umelec Jozef Kroner. Narodil sa na tamojšej stanici. Prežil tam detstvo a rodnú dedinu ospieval vždy, keď sa naskytla príležitosť. Roku 1986 (dvadsať rokov po tom, čo mu Americká filmová akadémia udelila Oscara za slávny Obchod na korze a deväť rokov po otvorení prvého ročníka futbalového turnaja o Kronerov pohár) ho slávnostne prijali za čestného občana. To som sa dozvedela z publikácie vydanej k tristopäťdesiatročnici obce. Cestou do Staškova, lebo v tejto obci sa to všetko udialo, na to však neupozorňovalo nič. Nijaký pútač, nijaký bilbord s majstrovou fotografiou v nadživotnej veľkosti, nijaká socha, nijaký slogan. Nič. Pripomenula to až vitrínka folklórneho a divadelného súboru pritajená v prítmí pustého vestibulu spoločenského domu, ktorý je zároveň sídlom obecného úradu. Poviete si, že formát, akým bol (a vlastne stále je) Jozef Kroner nijakú reklamu nepotrebuje. Staškovu, kde sa tento, ako o ňom zdôrazňoval priateľ, francúzsky divadelník Charles Mourier, nie herec, ale umelec 20. marca 1924 narodil, by sa však zišla. Zabudnuté problémy Staškov rozložený na brehoch Kysuce v belkovskej a jelitovskej doline dostal rovnako ako celé Kysuce, Orava či mnohé regióny na juhu a východe Slovenska, od politických, spoločenských a ekonomických otrasov posledných rokov plný zásah. Smutný osud neďalekého čadčianskeho Pratexu je až priveľmi známy, Tesla v Podvysokej na tom nie je o nič lepšie. Podľa Ivety Bartuskovej, do februára roka 2000 riaditeľky Miestneho kultúrneho strediska, ktoré pre neschopnosť udržať úroveň našich kultúrnych zariadení prešlo ako mnohé iné pod správu obce, tu väčšina ľudí žije len z podpôr. Predavačka v stánku s novinami pridáva, že podaktorí sem-tam zavadia aj o nejakú príležitostnú robotu v Česku, ale celkovo je to vraj s možnosťami na obživu biedne. Jej slová v plnej miere potvrdil aj Vladimír Getting, ktorého najviac trápi, že dlhodobo nezamestnaní mladí ľudia si celkom odvykajú od pocitu, že v živote treba čosi robiť. V roku 1991 si súčasnosť predstavovali celkom inak. Starosta vtedy v publikácii k 350-ročnici obce pripomenul: „Prebiehajúca ekonomická reforma a začiatok práce orgánov miestnej samosprávy kladie nemalé nároky na poslancov, ale aj na obecný úrad. Napriek tomu chceme v obci udržať čo najväčšiu zamestnanosť, prípadne ju aj rozšíriť.“ Žiaľ, zdá sa, že toto predsavzatie sa naplniť nepodarilo. Naopak, čoraz viac sa rozširuje nezamestnanosť. Pýtať sa za týchto okolností, ako sa v rodnej obci velikána slovenskej kultúry darí kultúre miestnej, pôsobí ako ironický vtip. Hoci obec, z ktorej vzišiel jediný slovenský držiteľ Oscara, autor šiestich kníh, množstva kresieb, známy rozprávač, vášnivý rybár, priateľ mnohých našich i zahraničných osobností, otec nemenej známej herečky Zuzany a príbuzný ďalších známych umelcov by na tom predsa v čase trhového hospodárstva a najmä tvrdej diktatúry médií mohla postaviť svoju existenciu. Zabudnutá bieda V Staškove pôsobí ochotnícke divadlo. V ňom začínal pod vedením otca i Jozef. V Staškove bývajú futbalové turnaje o pohár Jozefa Kronera. Ak mohol, neraz i s rodinou tieto turnaje otváral. V Staškove je nepochybne aj veľa šikovných detí, ktoré píšu a kreslia. Kroner bol tiež nadaný chlapec, z ktorého vyrástol autor a ilustrátor kníh. V Staškove stojí, aj keď po väčšinu roka čiastočne ladom, spoločenský dom s kinosálou. Kroner bol umelec par excellence, tesne pred novembrom 1989 nominovaný na najlepšieho európskeho herca. Nadviazať na tradíciu jeho herectva a dať v kine priestor jeho filmom a komerčne to využiť, by bolo absolútne prirodzené. Tým skôr, že v Staškove je, ako píše Kroner v Neobyčajnom testamente v poviedke Učiteľka „ešte neobjavená krása, pre mňa najkrajšia na svete. Precestoval som veľa krajín, ale neobjavil som väčšiu“. Nadchýna sa krásou, no spomína, určite ani nesnívajúc, že by sa do rodného kraja mala znova vrátiť, aj na chudobu: Potom nám pani učiteľka Remešíková plačúc oznámila: „Tak nášho Janíčka už niet. Zomrel na suchoty.“ V tento školský rok nám takúto boľavú správu o spolužiakoch oznámila ešte tri razy. „Detičky moje,“ prevravela vážne. „Každá z vašich matiek nájde za hrsť fazule a dáky zemiačik. Pod pazušku si uchyťte polienko dreva, toho máme našťastie dostatok, a prineste si misočku alebo tanierik. Biedni sme všetci, ale takto ďalej nemožno. Budeme si variť sami. Nedám si vás!“ Naša drahá učiteľka stihla popri učení navariť fazuľovú polievku a kŕmila nás, aby ani jedno miesto v lavici neostalo prázdne. Nech mi moja drahá mať odpustí, ale fazuľová polievka učiteľky Remešíkovej mi chutila viac ako všetko ostatné. Chránila si nás táto vzácna žena, ako sa dalo. Naučila nás mnohým múdrostiam. Brávala nás na Grapu a poúčala, čím všetkým sa možno živiť. Oberali sme hloh, šípky, trnky, plánky. „Toto je rasca. Keď dozrie, doneste ju mamkám. Uvaria vám rascovú polievku. Bohatá je naša kysucká dolina, žiaľ, iba na tieto dary. Aj hríbov tu rastie hojne, lenže ku všetkým týmto dobrotám patria veci, ktorých sa nám nedostáva. Skúpa je naša zemička. Tie švíky poľa nás ťažko uživia.“ Zabudnutý magnet Podľa záznamov urbárskej regulácie Márie Terézie bol Staškov krajom pracovitých, no biednych ľudí, na ktorých ťažko doliehali poddanské povinnosti. Aj preto sa často búrili, keď nepomohli prosby k zemepánom, v ktorých sa sťažovali na zdieranie od ich úradníkov i na časté rabovačky vojakov a iné pohromy, ktoré ich ožobračovali. Aj preto sa niektorí, napríklad Vrábel a Turjak-Huncaga, pridali k družine Juraja Jánošíka. Na Kronerov rodný kraj opäť siaha hrozba biedy. Jedni možnosť obživy vzali, druhí ju sľubujú, skúsenosť však vraví, že Boh i vrchnosť pomáhajú, len ak si človek pomôže sám. Aby sa nevrátila chudoba, aj tou Kronerovou krásou. V časoch pred ním by to bolo možné sotva. S ním a po ňom, v čase vrcholiaceho mediálneho a medializačného násilia, už ľahšie. Lebo tým pravým orechovým je dnes najmä krása umocnená tvárou z filmového plátna, obrazovky, videa, plagátov a obrázkových časopisov, prípadne internetu. A takou krásou, vzídenou zo svojej staničky, by sa Staškov pri troche podnikavosti mohol pochváliť. A možno aj uživiť. Veď „v dejinách československej kinematografie prvý raz urobili dieru do sveta slovenskí herci. Okrem Poľky Idy Kamińskej vo filme hrali samí Slováci a film sa nakrúcal na Slovensku. Dodnes dostávam otázku, prečo je film v titulkoch označený za český, napriek tomu, že sa na Barrandove iba producentsky pripravoval a strihal. Ján Kadár nebol hlúpy človek. Dobre vedel, že na Slovensku by povolenie na taký film jednoducho nedostal.“ Dnes sa Slovensko týmto filmom a jeho hlavným predstaviteľom pýši. Mohlo by sa však viac a premyslenejšie. Keby sa im ponúkla zaujímavá náplň, zaručene by sa našlo veľa ľudí, čo by nedbali zájsť si do rodiska oscarového herca na dovolenku. Okrem prekrásnej prírody by ju mohla spestriť rybačka, povedzme aj „na vidličku“, ako to tamojšie deti učievala pani učiteľka, ochutiť rybacie či iné miestne špeciality, obohatiť návštevy ochotníckych predstavení v „jeho“ kultúrnom dome, premietanie jeho filmov či televíznych inscenácií. Množstvo ľudí by mohli prilákať aj rôzne divadelné, literárne či kresliarske po- dujatia pre školákov, študentov konzervatórií aspoň cez prázdniny či počas sviatkov. Utópia? Scenár z módnych hollywoodskych rozprávok? Azda. Ale Staškov a prekrásny kraj okolo neho, kde by sa oddychovalo či robilo na táboroch Stromu kultúry – tí, čo zažili Strom života, vedia, o čom je reč – aspoň tak príjemne, ako hocikde inde v zahraničí, by si takú rozprávku zaslúžil. Pravda, bolo by pre to treba niečo urobiť. Aj v tom môže byť Jozef Kroner inšpirujúci. Ak robotu nemám, tak si ju vymyslím „Nesnívam,“ hovorí v publikácii Jozefa Leikerta a Márie Mackovej Osud tak chcel. „Našťastie ma zamestnáva robota, a keď ju nemám, rýchlo si nejakú vymyslím.“ Vymyslieť či nájsť si prácu mu pravdepodobne bolo vlastné aj preto, lebo nezabúdal ani na časy, keď rodina bola taká chudobná, že deti od hladu neraz zamdlievali a skúšali trávu, či je jedlá. O nič ľahší život nemal ani neskôr, keď ako dvanásťročný odišiel z domu. Platil u nich totiž nepísaný zákon, že deti v tomto veku odchádzajú do sveta. Dvanásťroční však zo Staškova nielen odchádzali do sveta, ale aj začínali učiť. Nie je to preklep: do roku 1802, kým v obci nebola škola, vyučoval deti gazda, ktorý vedel čítať a písať. Prvým bol gazda Slama a v rokoch 1880 až 1912 sa k tradícii vrátili; učiteľom bol Ján Balala-Bibík, ktorý začal vyučovať už ako dvanásťročný chlapec. Kroner na svojej chlapčenskej púti zakotvil v Trenčíne, kde sa ho ujali dominikáni, vychodil tam meštianku a odbornú kresliarsku školu. Tam začal hrať aj divadlo, ktoré ho opantalo ešte na Kysuciach. Rovnako si ho však získala aj príroda: „Divadlo je ako príroda a príroda je ako divadlo. Príroda mi zakaždým vráti silu, aby som dokázal čo najvernejšie pretlmočiť svoje emócie, aby som mohol robiť krásne divadlo, také, ako je ona sama. Spojitosť prírody s divadlom človek pochopí zvyčajne až vtedy, keď je na pokraji svojich psychických a fyzických síl. Vtedy vás pred večnosťou umenia premôže pocit pokory.“ Život ho naučil, že pokora nie je slabosť, ale sila. Alebo pochopenie nevyhnutnosti? V prípade dnešných Kysúc, a nielen ich, aj schopnosť zmieriť sa s tým, že nik nám už nič nedá len tak, že musíme, ako kedysi Kronerovi rodičia a súrodenci, všetko sami. Ak si túto novú, pre jedných radostnú, pre iných krutú skutočnosť neosvojíme čo najrýchlejšie, mohli by sa raz naši potomkovia s nami stretávať vo sne, ako Jozef Kroner so svojimi rodičmi v poviedke Testament. Predať sa nie je hriech „Vieš, prečo sa mi od vás ľahšie odchádzalo?“ povedala mať. „Teraz ti to môžem prezradiť. Celý môj život bol poznačený neistotou, strachom a úsilím nasýtiť vás. Zbierala som huby, kvety. Chodila som s nimi do mesta, aby som si vás uchránila. Ty ani nevieš, aká tu bola bieda. A odrazu ste mi nehladovali. Všetko sa zmenilo. Nemuseli sme viac žobroniť u pánov a mohla som si vás dosýta nachovať.“ „Áno, moja drahá. Vy ste prežili dve vojny, veľa neľudskej biedy. Vy teda máte právo súdiť dobu a požehnávať túto, kde ste prestali trpieť, kde ste stratili strach, kde sme vám my, vaše deti, mohli vynahradiť všetko vaše utrpenie.“ „Veru, dieťa moje, najťažšie mi bolo, keď som si vás nemohla nasýtiť. Chodila som žobrajúc od dvora k dvoru, k sedliakovi, aby aspoň otrúb dali. Bola vojna. Burgyňu som vám piekla. Závisť je strašná vec, syn môj,“ povedala mať so sklopenými očami. „Poznám ju. Hanbím sa, ale pocítila som ju často a mocne. Keď som videla, že tá druhá matka má iba dva krky a dostatok, prenikal ma pocit závisti.“ „Drahá mati, tento pocit závisti je posvätený láskou a nemáte sa prečo hanbiť. Hovorí sa o našom národe, že sme závistlivci. Ale nečudo, ak to má pôvod v biede.“ Bieda sa znova pokúša o kraj, kde kvárila Kronerovu mamu. Aj voľakedy vysmievaný a opľúvaný Prvý máj hrozí opätovným naplnením svojho pôvodného zmyslu. Ibaže dnes by sa ľudia sotva išli biť o osemhodinový pracovný čas. Mnohí sú ochotní mlčky robiť denne aj niekoľkonásobne dlhšie a za oveľa tvrdších podmienok. Jedni preto, lebo chcú mať viac peňazí. Iní preto, aby, preboha, neprišli o robotu. Druhú hneď tak nenájdu a vytvoriť si podmienky na ňu vlastnými silami sme sa ešte nenaučili. Alebo sa zdráhame. Niekedy aj preto, lebo spôsoby, ktoré k nej vedú, sa nám zdajú trochu ponižujúce. Predsa len, opierať sa o národné legendy… Lenže vkliniť sa do sveta, ktorému nič nie je sväté, a zostať pritom nepoškvrnenými je sotva možné. To sa mohlo podariť len podľa Biblie a len raz. Nezostáva teda iné, len sa pokúšať znova narodiť. Ako Fénix. Inak by sme sa možno raz museli učiť od Kronerovho otca. „A či som sa nečinil?“ bráni sa v poviedke Testament, keď mu žena vyčíta, že deti boli neraz hladné, lebo sa málo činil. „Zemiaky som ich naučil kradnúť s takou dokonalosťou, že ani vňať nespadla. No, povedz, Jožo.“ „Áno, otec. Treba sa opatrne, asi štyridsať centimetrov od vňate prehrabať ku krajným zemiakom tak, aby si koreň neporušil, zobrať dva, tri a jamku pozorne zasypať. Vňať zostane svieža a nikto nič nezbadá.“ Nie zlý návod. Ale treba urobiť všetko pre to, aby sme ho nemuseli použiť. Lepšie je pripomenúť si a naplniť iné myšlienky umelca, ktorý by pre svoj kraj nemal zostať iba mŕtvou legendou, ale v tom najlepšom zmysle slova živým živiteľom: „Kde sú tie Svätoplukove prúty? Zmier asi nepomôže, treba vyčistiť Augiášov chliev, len tak možno ísť ďalej. Máme však dosť síl a odvahy? Zase sa iba ohýbame a skrúcame, tak, ako pred tridsiatimi, päťdesiatimi, sto či tisíc rokmi. Kým nebudeme mať pevnú chrbtovú kosť, nepomôžu nám ani revolúcie.“ (Texty vytlačené kurzívou sú prevzaté z kníh J. Kronera Neobyčajný testament a J. Leikerta a M. Mackovej Osud tak chcel.)