V dobe verbálnej demokracie akýkoľvek minister ťažko povie národu priamo do očí, že si náklady v podobe ekonomicky neaktívnych ľudí „nemôžeme“ dovoliť a pre dobro hospodárstva sa ich musíme pokiaľ možno zbaviť. (Najmä kresťanskí politici iste rozumejú prinášaniu konkrétnych obetí na oltár najvyššej abstraktnej priority.) Bolo by to iste férové, no škandalózna úprimnosť sa nevypláca nikomu a politikovi najmenej. Načo však reči, za rezort zdravotníctva hovoria činy.
Pokapú aj zadarmo
Zdravotníctvo je sektor, ktorý je z veľkej časti vystavaný pre potreby výsostne „neziskových“ ľudí. Takých, ktorí sa nedajú vyliečiť rýchlo a lacno a vzápätí poslať späť do pracovného procesu, odkázaných na náročnú pomoc, smrdiacich grošom. Podľa Všeobecnej zdravotnej poisťovne je táto časť zrejme príliš veľká. Riešenie? Jednoduché ako facka: Nemocniciam vo viacerých slovenských mestách nezazmluvní lôžka pre dlhodobo chorých, starých a umierajúcich.
Nákladné služby, ktoré sa štátna VšZP chystá obmedziť, pomáhali starým a chorým žiť dlhšie a kvalitnejšie. Čo je asi etické, no určite nie ekonomické. Ekonomické sú aj argumenty poisťovne, napokon, v súčasnom politickom diskurze predstavuje ekonomický argument najvyššiu kartu. Navyše, z pozície etiky alebo zmyslu fungovania vlastnej inštitúcie by takéto opatrenie jednoducho neobhájila: Ak je zmyslom existencie (štátnej!) zdravotnej poisťovne financovať zdravotnícku pomoc tým, ktorí ju potrebujú, a kapacita aj kvalita určitého druhu pomoci je v súčasnosti tak či tak zúfalo nedostatočná, mala by túto pomoc stimulovať, a nie oklieštiť.
Obháji ho iba vtedy, ak prizná, že zmyslom existencie štátnej zdravotnej poisťovne je hospodáriť bez strát. Potom môže myslieť ekonomicky. A potichu kalkulovať s tým, že pacienti, ktorý využívali geriatrickú a paliatívnu starostlivosť, pokapú doma aj zadarmo. Bez odbornej starostlivosti snáď aj o niečo skôr, čím potešia Sociálnu poisťovňu. Bez legálneho nároku aspoň na ranu z milosti.
Eutanázia ako humánnejšie riešenie
Lôžok pre geriatirckú a paliatívnu starostlivosť bolo málo doteraz…
Zdroj foto: www.aarpglobalnetwork.org
Pripadá vám to trošku neľudské? Prípadne ešte aj trocha pokrytecké, ak sa to deje pod taktovkou ministra z košiara hlasných ochrancov práva na život? Dôstojná bezplatná zdravotná starostlivosť o starých, dlhodobo chorých a umierajúcich nebola ani doteraz na dostačujúcej úrovni. VšZP sa chystá brať tam, kde je už teraz málo, a neponúka alternatívu. Nevdojak tým robí z asistovanej samovraždy humánnejšie riešenie, alias staré známe menšie zlo.
Ministra Uhliarika asi nemožno upodozrievať z takéhoto úmyslu, príležitosť si však možno všimnú súčasní alebo budúci liberáli, ktorým minimálne v slovnej rovine kontroverzné témy neprekážajú. (Hoci doteraz čosi také odvážne nebolo ani na obzore.) Škrtanie štátom financovaných služieb v zdravotníctve a asistovaná samovražda ako „alternatíva“ by sa funkčne dopĺňali. (Tretia možnosť, ktorou je opätovná zmena vo filozofii fungovania VšZP smerom k prospechu pacienta namiesto finančného prospechu, je so škrtaním, samozrejme, v priamom rozpore.)
Občan na obtiaž
Aj iné nápady z prostredia súčasnej koalície („dôchodcovské výdavky“, krátenie rodičovských príspevkov nezamestnaným… ) navrávajú, že vládna garnitúra má problém s konceptom ľudskej dôstojnosti. Konkrétny s tým, že by sa mala vzťahovať na všetkých – vrátane takých, ktorí zo štátnej kasy namiesto prispievania čerpajú (dôchodcovia, nezamestnaní, rodiny s deťmi, „neprispôsobiví“ občania…). Vzhľadom na to, že dve zo štyroch vládnych strán majú v názve slovo kresťanský a jedna sa vehementne oháňa úctou k životu, je to trochu prekvapujúce. Ledaže by koaličné strany neboli v prvom rade demokratické, kresťanské, liberálne alebo spájajúce rôzne národnosti (čo sú neekonomické hodnoty), ale najmä pravicové – v ekonomickej rovine. Je to napokon to hlavné a v niektorých prípadoch jediné, čo ich spája.
Takže, vážený, minister Uhliarik, ako sa podľa vás úcta k životu znáša s tým, čo sa deje v zdravotníctve? Škrtanie nákladov je v skutočnosti škrtanie ľudí, občanov. Tých, ktorí sú vašimi zamestnávateľmi, dohromady tvoria tento štát, svojimi daňami sa naň skladajú a svojimi volebnými hlasmi vás dostali tam, kde ste a odkiaľ by ste sa mali starať, aby boli ich potreby čo najlepšie naplnené.
Vyplýva z toho pár otázok na zamyslenie: Je potrebou občanov skôr široká, kvalitná a bezplatná zdravotná starostlivosť, alebo skôr vyrovnané hospodárenie štátnej zdravotnej poisťovne? Keby fungovala ekonomická demokracia a občania by mohli hlasovať o použití svojich daní, odhlasovali by si rušenie nemocničných lôžok, lebo zdravotníctvo nemá peniaze, a zachovanie súčasných výdavkov napríklad na armádu? Nemali by sa priority štátu pre ľudí začať trocha viac dotýkať ľudského života.
Úvodné foto: Minister zdravotníctva Ivan Uhliarik
Autor foto: SITA/Jozef Jakubčo
