V dennej tlači si môžeme teraz prečítať napríklad takúto aktuálnu správu: „Vo svete zomreli už viac ako dva milióny ľudí s covidom-19, vyplýva zo štatistiky Univerzity Johnsa Hopkinsa. Dohromady testy podľa jej údajov preukázali nákazu u viac ako 93 miliónov ľudí. Experti však upozorňujú, že skutočný počet nakazených aj úmrtí je pravdepodobne ešte vyšší.“
Ako čitatelia by sme si však mohli (a mali) dať niekoľko otázok. Napríklad: Čo chcel autor touto informáciou povedať a dosiahnuť? Iba „informovať“? Aby ľudia jednoducho vedeli, čo sa vo svete deje? Alebo nebodaj aj niečo iné, napríklad, aby sa zľakli? Alebo dokonca manipulovať ich myslením a cítením, či už vedome alebo nie?
Problém súčasnej informačnej spoločnosti, v ktorej žijeme, spočíva v tom, že ľudia si predtým, než prišla táto explózia informácií, navykli brať väčšinu informácií nekriticky, automaticky ako „bernú mincu“, a to najmä informácie z médií, ktoré sa volajú „správy“. Teda bežní ľudia ako konzumenti týchto informácií nielenže ich kriticky neanalyzujú, ale väčšinou ani nemajú šancu ich kriticky analyzovať, pretože nemajú na to čas, schopnosti, zdroje, ba ani záujem. Naopak, boli a sú „vychovávaní“ k tomu, že „správam treba veriť“…, aspoň niektorým. A na tom môže stáť riziko manipulácie. Podobne ako riziko „stupidizácie“ masovým konzumovaním bezduchých, akože „nevinne relaxačných“ komerčných televíznych seriálov či ďalšieho mediálneho braku (v ktorom je hlavnou a jedinou témou kriminalita, zločinnosť, násilie, zbrane, vraždy, zabíjanie a to všetko dokola).
Už zbežný kritický pohľad na uvedenú 3-vetnú správu by mohol viesť napríklad k týmto otázkam:
1. veta: „Vo svete zomreli už viac ako dva milióny ľudí s covidom-19…“ — čo to znamená? Že bez covidu by nezomreli? Alebo koľkí z nich? Znamená to teda, že covid má všetky tieto úmrtia plne „na svedomí“, že je ich príčinou? Alebo že to nevieme či nechceme oddeliť? Nie je to podozrivé?
2. veta: „Dohromady testy … preukázali nákazu u viac ako 93 miliónov ľudí.“ — čo znamená toto „holé“ číslo? Aký stav? Aké riziko? Aké nebezpečenstvo? Ak k tomu nepovieme, čo znamená vôbec byť pozitívny a nedáme ďalšie čísla, napríklad o imunite, o vyliečených atď., tak je podozrivé, čo sa tým sleduje.
3. veta: „Experti však upozorňujú, že skutočný počet nakazených aj úmrtí je pravdepodobne ešte vyšší.“— akí experti a prečo? A čomu slúži tento dodatok? Že máme dôverovať expertom, ktorí všetko počítajú, ale aj tak nevedia presne spočítať údaje o nakazených či mŕtvych?
Takáto správa z tlače zaváňa, mierne povedané, manipulatívnosťou. Hoci len „nevedomou“ z toho dôvodu, že pracovníci médií považujú za svoju základnú povinnosť „informovať“. Čím viac „informácií“ zoženú a podajú (či predajú), tým podľa nich lepšie. Ľudia predsa majú právo byť informovaní a oni majú pracovnú povinnosť tak robiť.
Kto však bude riešiť otázku, aký vplyv a dosah majú informácie na mysle, vedomie a životy ľudí? Ak to neriešia mediálni pracovníci, tak to musia riešiť ľudia sami ako užívatelia informácií. Musia prestať nekriticky prijímať informácie, ktoré sa na nich valia zo všetkých strán. A musia si začať klásť kritické otázky o nich. Nielen preverovať ich pravdivosť, ale aj pýtať sa na zámery a ciele mediálnych správ a ich autorov. Čomu či komu slúžia a čo chcú svojimi informáciami dosiahnuť? Treba sledovať nielen „kto čo hovorí?“, ale aj „prečo a načo to hovorí?“.
To nie je paranoja ani apriórna nedôvera. To je len potreba učiť sa čítať správy a informácie kriticky. Okrem toho sa musia čitatelia všetkých správ vybaviť ešte jednou imunitou — odolnosťou voči negativite a toxicite správ, proti psychickej deštrukcii, rozkladu, depresii a fatálnemu pesimizmu.
