Špidla: Sociálny štát je investícia do ľudského kapitálu

Je dnešný model fungovania sociálneho štátu zlúčiteľný so súčasným demografickým vývojom v Európe?

Je dobré si uvedomiť, aj keď sa to nezdá, že v zásade celý svet starne.  Prírastok prirodzenou cestou je nulový v stále  väčších častiach sveta, Európu nevynímajúc. Okrem niekoľkých štátov ako Somálsko, Sudán či Nigéria, (o ktorých sa dá povedať, že majú prirodzený prírastok), sa rodí viac detí ako ľudí zomiera. Počet živonarodených detí na jednu ženu je tam sedem – osem. Tak, ako to bolo u nás za našich prababičiek. Inak všetky krajiny, vrátane islamských, čo je neuveriteľné, zaznamenávajú starnutie populácie a nie sú schopné udržať sa prirodzenou cestou. Teda, nie je to iba náš problém, ale univerzálny. Predlžovanie strednej dĺžky života a dobrá zdravotná starostlivosť stále ešte vedú k tomu, že celkový počet obyvateľov Zeme rastie, ale demografický prechod je už globálnym javom.

Existuje nejaká krajina, ktorá s tým dokáže bojovať?

V Európe je demografický pokles asi najvýraznejší. Krajina, na ktorej sa dá dobre zdokumentovať, že tento vývoj sa dá zvrátiť dobrou sociálnou politikou, je Francúzsko. V roku 1938 malo 36 miliónov obyvateľov a demografický prechod, čiže prechod k rodine, ktorá mala málo detí, nastal už niekedy po francúzskej revolúcii. V roku 1900 tridsať percent Francúziek nemalo ani jedno dieťa. Francúzsko bolo prvou krajinou, ktorá prešla demografickým prechodom. Keď maršal Pétain vzdával Francúzsko v roku 1940, hovoril: „Málo detí, málo zbraní, málo spojencov – prehrali sme!“ A na to povojnová francúzska politika reagovala systémom propopulačných opatrení, ktoré sa ukázali ako mimoriadne úspešné. V súčasnosti tak Francúzsko spolu s Írskom sú jediné európske krajiny, ktoré sú v demografickej rovnováhe. Francúzsko má zhruba dve živonarodené deti na ženu, Írsko o niečo viac ako dve, čo je viac-menej demografická rovnováha. Francúzsko bude mať za 40 rokov viac obyvateľov ako Nemecko. Pretože Nemecko za 40 rokov stratí asi 8 miliónov obyvateľov a vo Francúzsku 12  približne miliónov pribudne.

Začiatok nemeckého predsedníctva EU, január 2007

Ako dosiahnuť demografickú rovnováhu?

To všetko poukazuje na to, že demografická situácia sa dá zmeniť pomocou prorodinnej politiky. Vo Francúzsku je založená predovšetkým na tom, aby sa dal vyrovnať rodinný a pracovný život. Majú veľa služieb, škôlok a iných služieb pre rodiny. Ďalej viac podporujú druhé a tretie dieťa. Podpora rodín je základom každej politiky.. Francúzska rodina vie, že jej situácia sa nezhorší v závislosti od toho, kto vyhrá voľby. Zmena je možná iba k lepšiemu. Zatiaľ čo v Českej republike to „lieta“ hore a dolu. To je typická politika, ktorá rozvracia rodinu.

Zaujímavé je pritom to, že na rodinnú politiku dáva Francúzsko relatívne málo. Nie vyslovene málo, ale je to priemer. Nemecko dáva o niečo viac a nemá s tým žiaden úspech. Je to spôsobené aj tým, že v Nemecku stále žije predstava, že matka, ktorá dá dieťa do škôlky, je krkavčia matka. Nemecká ministerka práce a sociálnych vecí Ursula von der Leyen hovorila, že keď robili vo Francúzsku a v Nemecku prieskum o tom, ako obyvatelia vnímajú neplánované tehotenstvo, skrátka keď zlyhá antikoncepcia, tak nemecká reakcia je: „Ježišmária, to je katastrofa!“. Francúzska reakcia – c´est la vie…

K hlavným prekážkam, s ktorými sa ľudia stretávajú keď si chcú založiť rodinu, je hlavne otázka bývania a návrat do práce po rodičovskej dovolenke. Spomínali ste Francúzsko, ako je to riešené tam?

Možnosti riešenia sú rôzne. Vo Francúzsku existuje program bytov s moderovaným nájomným. Ľudia majú také nájomné, na aké majú právo. Ako všade inde, aj tam sa to niekedy zneužíva, nedávno prebehla aféra s ministrom, ktorý mal asi 14-izbový byt a nechal si ho platiť cez tento program. V princípe je to však tak, že rodiny v istej príjmovej situácii jednoducho nemajú klasické sociálny byty. V normálnej zástavbe nájomných bytov sa určí byt, v ktorom sa rodine zníži nájomné. (Pozn. redakcie – vo Francúzsku tvoria nájomné byty až 40% celkového trhu s bývaním).

Európsky sociálny štát je založený na tom, že sa obmedzuje chudoba. Ale aj krajné bohatstvo.  Nedá sa znižovať chudoba bez toho, aby sa siahlo na druhú stranu! Nie je to hypotéza, ale konštatovanie pôsobenia. V Británii sociálny štát spôsobil, že sa zmenšil rozsah extrémneho bohatstva a súčasne sa zmenšil rozsah extrémnej chudoby.

V Európe fungujú dva systémy financovania verejného  zdravotníctva. V jednom je zdravotníctvo financované zo štátneho rozpočtu, v druhom je financované cez systém verejného zdravotného poistenia. Väčšina európskych štátov používa poisťovací systém, aj keď mu je vyčítané, že zvyšuje cenu práce.

Otázka ceny práce zložitá. Tvoria ju priame a vedľajšie náklady. V českom systéme je neobvykle vysoké sociálne poistenie. Pravdepodobne najvyššie v Európe alebo druhé najvyššie. Ale súhrnná cena práce je nízka. To preto, že máme nízke mzdy.

A prečo dávam prednosť poistnému systému? Je za tým moja politická prax. Keď sa rozdeľovali rozpočty, vždy som videl, že minister zdravotníctva je pokojný, pretože poisťovňa mu zabezpečovala základnú predvídateľnú sumu na financovanie fungovania systému. A on len zháňal investície, ktoré predstavovali povedzme 5 % jeho rozpočtu a keď bol dobrý, darilo sa mu to. Ale nikdy to nebolo fatálne. Môj záver bol, že zdravotný systém je transcendentálny systém, ktorého význam je absolútny. Musíme ho udržať autonómny bez ohľadu na rôzne záujmy, ktoré sa môžu časom objaviť. Minister zdravotníctva už teraz vie, aké bude mať príjmy na budúci rok. Keby mal o prostriedky súťažiť napr. s priemyslom, môže sa rozhodnúť, že napríklad umelé kĺby tento rok dávať nebudeme. Poistný systém dáva zdravotníctvu istotu a slobodu. Je to správnejšie a lepšie. Úplne najlepšia by pritom bola jedna poisťovňa.

Pri tomto si treba položiť rovnakú otázku ako francúzsky kráľ Henrich, ktorý prestúpil z protestantizmu do rímskokatolíckej cirkvi so slovami „Paríž stojí za omšu“. Oplatilo by sa zrušenie  väčšieho počtu  poisťovní? Prinieslo by to taký zisk, že by to za to stálo? Ja mám pocit, že asi áno.

S Václavom Havlom a José Manuelom Barrosom

Základná mantra škrtania sociálnych zákonov je nekonkurencieschopnosť európskej ekonomiky. Čína je konkurencieschopná práve preto, že tam sociálny štát nie je. Vyrába tovar za bagateľ vďaka tomu, že zamestnanci nemajú žiadne práva a majú mizivé platy. Keď na čínskeho robotníka spadne v továrni strecha a zabije ho, nikoho nezaujíma, že jeho dieťa pôjde na ulicu. Chceme toto dopustiť aj v Únii?

Niektorí majú stále pocit, že sociálny štát je problém daní. Nie je! Sociálny štát je investícia do ľudského kapitálu. Je v podstate ekonomicky pozitívny. Vezmime si len zdravotníctvo a poistenie. Keď máte univerzálne zdravotné poistenie a vyhodia vás z nejakej fabriky, tak sa vám v podstate  nič  pokiaľ ide o prístup k zdravotnej starostlivosti, nestane. Keď sa vám to isté stane v USA, tak ste v háji. Ľudia sa tam zúfalo držia podniku, ktorý má nejaké slušnejšie poistenie. Zúfalo sa boja niekam presťahovať, pretože si nedokážu zaistiť, či tam ich dieťa dostane poriadneho pediatra. Univerzálna sieť jasne spružňuje pracovnú silu. Čo je to chudoba? Šesťdesiat percent príjmového mediánu. Ako sa na to prišlo? Prečo nie 65 alebo 40? Sociologicky je potvrdené, že ak máte menej ako 60% z príjmového mediánu, vypadnete z mainstreamu. Začnete byť vylučovaný zo spoločnosti z dôvodu príjmovej nedostatočnosti. Vyhodia vás zo zamestnania, kde ste 15 rokov pracovali a nedostanete žiadne dávky. Za chvíľu ste vytlačený zo svojej kultúry a vaša celá kapacita ľudského kapitálu sa už nevráti. Pritom, keby ste dostali podporu, ste za 5 mesiacov znovu na trhu práce. Takže hľadieť na sociálne výdaje ako na „výdaje“ je hlúposť. Sú to investície. Jediné, čo nás musí zaujímať, je ich efektivita. Sú nástrojom emancipácie, uľahčujú ľuďom aktívne riadiť svoj osud, takže ide o to účinným spôsobom zabezpečiť ľuďom emancipáciu.

Okrem omieľania straty konkurencieschopnosti neoliberálny „protivník“ používa aj premenovanie slovníka. Sociálny štát napríklad pomenúva ako „opatrovateľský“  štát. Je to údajne niečo zlé, lebo ľuďom berie starostlivosť o svoj život z vlastných rúk. Za komunizmu bol náš život v rukách štátu, teraz ho chceme držať vo svojich rukách. Aktívny človek nemôže chcieť opatrovateľský štát! Akú rétorickú obranu môžeme proti tomuto postaviť?

Dá sa to vyjadriť jednoduchým jazykom: Štát má poskytovať bezpečnosť a službu a príspevok. Pri tom nemá brániť jednotlivcovi v podnikaní, zodpovednosti, dobrovoľnej činnosti, aktivite. Sociálny štát život z rúk neberie, ale naopak, dáva priestor vziať ho do vlastných rúk. Ak ste bez príjmu a na dne, tak svoj život v rukách nemáte. Ste fackovaní zo všetkých strán, nemôžete sa ho chopiť, ani o ňom rozhodovať. V súčasnosti chce Čína upraviť svoj sociálny model práve preto, aby bola konkurencieschopná. Pretože pochopili, že len nízkymi mzdami a slabo zaplatenou prácou to nejde. Často vysmievaná Lisabonská stratégia deklaruje politické rozhodnutie Európy byť konkurencieschopná vďaka inováciám a pokroku. A nie na základe toho, že zruší sociálny štát. Nie je pravda, že sociálny štát možnosti berie. On ich dáva. Naopak, berie ich extrémna chudoba. Musíme si uvedomiť, že dôstojnosť má každý. Má to aj morálnu rovinu. Keď niekto na úrade vlády ukradne 10 miliárd, tak mu to gavaliersky prepáčia, no keď Róm spreneverí 10 korún zo sociálnej dávky, stíhajú ho.

Ďalším obľúbeným neoliberálnym argumentom o nekonkurencieschopnosti je privysoké daňové zaťaženie…

Demokracia závisí na daniach. Prečo? V celých moderných dejinách sa odohráva zápas medzi demokraciou a oligarchiou. Neoliberalizmus je „národnooslobodzovací boj kapitálu“, ktorý sa snaží oslobodiť od pút, ktoré mu nasadila demokracia. Tento boj sa vždy musí viesť pomocou nejakých prostriedkov. Ak je demokracia založená na ľudovej moci, je nemožné, aby určitú časť moci spojenú s peniazmi  ponechala mimo kontroly. Ak sa chceme vzoprieť kapitálu, musíme túto moc vybojovať späť.

Otázka daňovej kvóty nie je iba technická a sociálna, ale je to aj otázka demokracie ako takej a pohybujeme sa tu na tenkom ľade. Konkurencieschopné demokratické štáty majú pevnú verejnú správu, vysokú mieru prerozdelenia, silný verejný sektor a efektívny sociálny štát. V tabuľkách konkurencieschopnosti býva prvé Švajčiarsko, druhé Fínsko. Štáty s týmito charakteristikami sú najkonkurencieschopnejšie na svete.