(úryvok z úvodnej kapitoly)
Sociálna spravodlivosť – základná hodnota ľavice
Vychádzam z presvedčenia, že základom ľavicového myslenia je otázka sociálnej spravodlivosti. Mnohí ľudia vnímajú samých seba ako ľavičiarov, no často sa odvolávajú na niečo, čo s ľavicou ako takou nijako priamo nesúvisí. Hovoria o sociálnom cítení, hovoria o spoločenskom poriadku, hovoria o štátnom paternalizme. Ani jeden z týchto fenoménov však nie je doménou ľavice. Na sociálne cítenie, poriadok a paternalizmus sa odvoláva predovšetkým kresťanská konzervatívna pravica, nie nevyhnutne ľavica. Kresťanská pravica napríklad vehementne obhajuje sociálnu starostlivosť a odvoláva sa na morálnu povinnosť privilegovaných pomáhať sociálne slabším. Je to akýsi pozostatok feudálneho princípu noblesse oblige, ktorý za sebou skrýva konzervatívne hodnoty poriadku, stability, autority a disciplíny.
Nemožno sa teda dušovať, že sme presvedčení ľavičiari a používať pritom argumentáciu diametrálne odlišných myšlienkových tradícií. To by sme pri troche nadnesenia mohli argumentovať aj „sociálnym cítením“ starovekého otrokára, ktorý sa k svojim otrokom skutočne správal relatívne znesiteľne, dal im domov a obživu, postaral sa im o šatstvo aj o nocľah. Zbytočne ich netýral, pretože potreboval mať kvalitný „pracovný nástroj“. Ani ťažného koňa nebudeme vystavovať neznesiteľným podmienkam, pretože potrebujeme, aby nám dobre slúžil. To však neznamená, že sa dnes budeme odvolávať na tento druh argumentácie a tváriť sa ako ľavičiari. Politická ľavica má svoj vlastný ideologický rodokmeň, ako aj svoje vlastné spôsoby argumentácie. V politických diskusiách občas dochádza k zmiešavaniu rôznych myšlienkových tradícií. To nie je tragédia. Je však tragédiou, ak politici či teoretici splietavajú argumentáciu bez toho, že by o tom vôbec vedeli. Slovom, tragédiou je, ak nevedia, v čom spočíva identita a základ argumentácie ich vlastného politického presvedčenia.
Ľavica nie je primárne o sociálnom cítení
Napríklad, ako sme naznačili, rozdiel medzi ľavicou a konzervatívnou pravicou nie je v sociálnom cítení či v chápaní morálnej povinnosti pomáhať sociálne slabším, ale v tom, prečo si myslíme, že spoločnosť má byť sociálne spravodlivá. Zatiaľ čo konzervatívni teoretici budú hovoriť o sociálnej spravodlivosti ako o nástroji k nastoleniu poriadku a stability, respektíve ako o fenoméne vychádzajúcom z morálnej povinnosti jednotlivca, ktorý by mal byť súcitiaci, plný dobrej vôle a ktorý by mal brať ohľady na iných, ľavicové myslenie hovorí o hodnote sociálnej spravodlivosti ako o racionálnej hodnote osebe.
Slovom, sociálna spravodlivosť pre ľavicu nie je nástrojom, ale cieľom. Sociálna spravodlivosť pre ľavicu neznamená ohľady, ale práva; neznamená dobrú vôľu, ale nároky; neodkazuje na cítenie, ale na racionalitu. Aj preto vo svojej práci neoperujem s fenoménmi, ako sú sociálne cítenie či morálna povinnosť, ale s racionálnou argumentáciou, ktorá sociálnu spravodlivosť definuje ako snahu o také spoločenské usporiadanie, v ktorom sociálne a genetické náhody nebudú určovať postavenie človeka v spoločnosti. To bude zároveň leitmotívom toho, čo v priebehu práce predstavím ako anti-akcidentálnu teóriu spravodlivosti.
Osvietenský projekt
Ak napríklad Elisabeth Andersenová tvrdí, že egalitárne opatrenia môžu uškodiť poberateľom sociálnych dávok tým, že sa môžu cítiť nepriamo stigmatizovaní, resp. že sa dostávajú do podradného postavenia, platí to iba v prípade, ak by bol základom teórie spravodlivosti súcit. Moja argumentácia však nevychádza z konzervatívnych hodnôt hierarchického spoločenského poriadku, v ktorom tí hore blahosklonne nazerajú na tých dole. Nevychádza zo súcitu, ale z racionálnych nárokov. Skrátka, moja argumentácia vychádza z toho, o čo sa opiera celý ľavicový diskurz – z osvietenského racionalizmu. V racionalistických rámcoch sa pritom vo svojej argumentácii pohybujem v tzv. deontologickom morálnom priestore, a teda v priestore vymedzenom morálnymi nárokmi a právami; nie v priestore modelovanom spoločenskou užitočnosťou.
Je teda jasné, že argumentácia tejto práce bude vychádzať z racionálneho etického dôvodenia a nebude sa odvolávať na spoločenské sentimenty. Nebude hovoriť o dobrote človeka, o súcite, o prirodzenej ľudskej vzájomnosti. Pokúsim sa vo svojej práci vyhnúť moralizovaniu a nebudem sa odvolávať na sociálne cítenie jednotlivcov.
Rozum, nie srdce
Podnikateľ Tomáš Baťa je známy svojím bonmotom, podľa ktorého platí, že ten, kto je mladý a nie je ľavičiar, nemá srdce, no ten, kto je starý a je naďalej ľavičiarom, nemá rozum. Bez ohľadu na zábavnú hodnotu tohto výroku je v kontextoch tejto monografie mimoriadne nepresný. Z hľadiska mojej argumentácie nemá ľavica primárne nič spoločné s tým, čo by sme mohli odvíjať od srdca, a teda od súcitu či sociálneho cítenia. Naopak, z hľadiska mojej argumentácie platí iný výrok, a to, že ľavičiar je ten, kto rozum aplikuje nielen inštrumentálne na svoj osobný prospech, ale aj na spoločenské inštitúcie. Ľavica je primárne o rozume, nie o srdci. V zásade je preto celkom irelevantné, či je čitateľ tejto knihy stelesnený altruista alebo, naopak, zaťatý egoista. Je celkom jedno, či má alebo nemá sociálne cítenie. Argumentácia je určená tak pre Matku Terezu, ako aj pre Ivana Karamazova. Argumentácia, ktorú ponúkam, sa totiž netýka morálnych motivácií jednotlivcov, ale spôsobu organizovania spoločnosti, ktorý možno označiť za sociálne spravodlivý.
Preto ani neriešim otázku ľudského dobra. Z dejín politického myslenia je známe, že sociálni vizionári sa často odvolávali na vznik akéhosi nového človeka. Na jednej strane napríklad argentínsky revolucionár Ernesto Che Guevara tvrdil, že po komunistickej revolúcii musí spoločnosť vytvoriť nového lepšieho človeka; na druhej strane napríklad nemecký sociálny filozof Erich Fromm zastával názor, že vytvorenie nového lepšieho človeka musí sociálnej revolúcii predchádzať. Predmetom tejto práce však nie je otázka, či sú ľudia dobrí alebo zlí, ani otázka, či sa majú stať lepšími predtým než spoločnosť pristúpi k sociálnym zmenám, alebo sa majú stať lepšími až po tom, čo k zmenám pristúpi. Hoci sa vo svojej argumentácii zďaleka nebránim metodologickému individualizmu, predmetom tejto práce nie je primárne jednotlivec so svojimi morálnym motiváciami a ašpiráciami, ale spoločnosť a jej organizácia. Táto práca je o sociálnej štruktúre a jej nastavení bez ohľadu na to, či sú ľudia dobrí alebo zlí, resp. či raz budú lepší alebo nie.
Spravodlivá spoločnosť
V monografii ponúkam racionálne argumenty pre také usporiadanie spoločnosti, ktoré možno považovať za sociálne spravodlivé. Nič viac a nič menej. V tejto súvislosti si tiež treba uvedomiť, že aj keď bohyňa Justícia býva zobrazovaná so zaviazanými očami, má symbolický odkaz nielen pre trestnoprávnu spravodlivosť, ale aj pre sociálnu spravodlivosť. Spravodlivosť by mala byť slepá voči aktuálnym záujmom jednotlivcov. Tak, ako sa na súde nespýtame na rozsudok obžalovaného z trojnásobnej vraždy, takisto nebudeme definíciu sociálnej spravodlivosti odvíjať od subjektívneho názoru multimiliardára, v ktorého záujme prirodzene nie je redistribúcia či socializácia. O spravodlivej distribúcii je nevyhnutné rozhodovať z neutrálneho stanoviska, a aj preto v práci často využívam Rawlsovu metódu tzv. závoja nevedomosti, a teda akéhosi informačného embarga na okolnosti, ktoré modelujú konkrétne záujmy jednotlivých spoločenských skupín.
Spravodlivosť by jednoducho nemala primárne odrážať partikulárne záujmy konkrétnych ľudí; mala by byť voči nim slepá. Zároveň platí, že spravodlivosť by mala byť slepá voči tomu, či morálny nárok získa nenávistný bezdomovec a naopak nezíska dobrotivá babička. Ak by aj spravodlivá distribúcia znamenala, že z nej budú mať osoh najmä ľudia, ktorých Thomas Nagel a Gerald A. Cohen označili za poľutovaniahodných, hlúpych, netalentovaných a zahorknutých ľudí, neznamená to, že si môžeme spravodlivé nároky jednotlivcov prispôsobiť tak, aby vyhovovali nášmu estetickému cíteniu. Spravodlivosť je otázkou nárokov, nie sentimentov.
Foto: Ľuboš Blaha
Autor foto: archív redakcie
