Všetci hovoria o kríze. Kríza je témou médií, rozhovorov, vedeckých štúdií, anonymných expertov na Facebooku, aj krčmových debát. Máloktoré slovo nosí na sebe toľko významov, ťarchy aj viny, ako toto nadužívané slovo.
Roman Michelko: Eseje o kríze. Bratislava,
Politologický odbor Matice slovenskej, 2016.
Politológ a publicista Roman Michelko sa pokúša mnohoznačné slovo odkliať, zbaviť mýtu. Jeho najnovšia kniha Eseje o kríze myšlienkovými pochodmi nadväzuje na predošlé úvahy v knihe Eseje o globalizácii. Michelko svoju ideovú orientáciu netají. Neverí mantre globálneho neoliberalizmu. V úvode hovorí o dvoch pohľadoch na svet. Jeden je nablýskaný „svet Davosu“, ročného stretnutia mocných tohto sveta, politikov a oligarchov. Na druhom póle je „svet Porto Alegre“, medzinárodného sociálneho fóra, svet chudobných zamestnaných, alternatíva svetového neoliberalizmu. Michelko viac fandí tomuto sociálnemu, azda ľavicovejšiemu pohľadu na dnešný svet. Napriek tejto sympatii nestráca reálny pohľad. Uvedomuje si, že niet zásadných a jednoduchých riešení.
V piatich častiach knihy sa pokúša zodpovedať na otázky ťažko zodpovedateľné. Veď kríza roku 2008, najväčšia od klasickej svetovej hospodárskej krízy roku 1929, ešte iba doznieva. Je dostatok analýz tejto krízy, ale „chýba návod, ako vyliečiť chorú spoločnosť“.
Pre slovenského čitateľa je mimoriadne zaujímavá prvá časť knihy, ktorá opisuje transformáciu politického systému v rokoch 1989 – 2013, predovšetkým v ekonomickej oblasti. Čitateľ tu nájde cenné údaje, mená z „veľkej privatizácie“, dozvie sa, kto dnes vlastní jednotlivé médiá na Slovensku i v Česku, akú nelichotivú úlohu zohrávajú banky a investičné privatizačné fondy. Nakoniec, po 27 rokoch charakteristika dnešného stavu: arogancia oligarchov, prepojenie s politickou mocou, znižovanie vplyvu štátu, úloha zábavného priemyslu, ktorý účinkuje na dnešnú spoločnosť ako anestetikum.
Kríza teda bola, ale neskončila sa. Dokonca Michelko je takmer pesimista. Dynamit je rozdaný, možno očakávať výbuch. V ďalších častiach knihy sa vynára základná myšlienka. Kríza trvá. Pretože nejde len o krízu ekonomických a politických síl. Je to kríza morálna. Tu vidím najpozitívnejšiu myšlienku knihy. Michelko spochybňuje základnú ideu súčasného globálneho kapitalizmu, keď tvrdí, že racionálny egoizmus jednotlivca nemôže byť trvalým princípom nášho života. Neoliberálny model nekonečného konzumu vedie k rôznym kolapsom. Je to model nerovnomerne rozdelenej materiálnej hojnosti, model „prázdnoty srdca“. Tento model v ekonomike doviedol k postupnému stenčeniu strednej vrstvy, narastá nerovnomernosť medzi produktivitou práce a priemernou mzdou a tým aj nižšej kúpyschopnosti obyvateľstva. Dnešnému kapitalizmu chýbajú takí jasnozriví podnikatelia, ako bol Tomáš Baťa či Henry Ford. Kapitalisti, čo založili svoj úspech na filozofii vyšších miezd a lacnejších výrobkov. Vizionári, čo si uvedomovali, že vyššie príjmy umožnia pracovníkom kúpiť si tovar vlastnej firmy. Nielen topánky, ale aj automobil. Bez zadlženia. Bez krízy, bez obavy z nadvýroby.
Na počiatku 21. storočia máme nové výzvy. Klesá počet produktívnych pracovníkov, stúpa počet neproduktívnych dôchodcov. Nové technológie tento pomer iba zhoršujú. Autor uvádza, že v novej zvarovni Volkswagenu v Bratislave bude pracovať 425 robotov, ale iba niekoľko desiatok živých ľudí-operátorov. Zvýšenie priemerného veku obyvateľstva, pokles pôrodnosti vytvára obrovské demografické problémy. Starnutie obyvateľstva a následná nutnosť zvýšenej zdravotnej a sociálnej starostlivosti o túto rastúcu časť obyvateľstva nemôže trhový model uspokojivo riešiť a vyriešiť. Tí, čo preferujú migračnú vlnu, lebo prináša nízko platených pracovníkov, sa čoskoro dočkajú sklamania, lebo druhá a tretia generácia migrantov v podmienkach voľného trhu sa stáva zásobárňou politického násilia a terorizmu
Byť pesimistom nie je príjemné. Napriek chmúrnym obrazom Michelko načrtáva rad možných riešení súčasnej krízy. Neoliberálny model sveta má aj alternatívy. Dnes nie sú mocné a prevažujúce, ale kto vie, ako to bude v budúcnosti? Čitateľ sa dozvie o viacerých zaujímavých riešeniach, ktoré v kombinácii môžu zmierniť alebo zneistiť dopady súčasnej globálnej krízy. Proti existujúcemu systému v politickej oblasti vystupujú na scénu radikálne ľavicové hnutia (Syriza v Grécku, Podemos v Španielsku), nevraviac o nástupe pravicových síl (Národný front vo Francúzsku, Alternatíva pre Nemecko a pod.) Narastá presvedčenie, že súčasný štát zlyháva pri plnení svojich povinností najmä v sociálnej oblasti, v zdravotníctve či v starostlivosti o narastajúcu vrstvu dôchodcov. Ako príklad riešenia sa uvádzajú škandinávske štáty. V ekonomike vznikajú projekty ako Parecon (participatívna ekonomika), staronové formy družstevného vlastníctva a podielnictva na zisku (družstvo Mondragon v španielskom Baskicku, ktoré založil ho katolícky kňaz v roku 1941), na Islande sa podarilo zlikvidovať negatívnu moc veľkých bánk, a pod. Finančným špekuláciám, obrovským ziskom a zadlženiu občanov, firiem a štátov sa dá zabrániť novými formami zdanenia (Tobinova daň), selektívnymi daňami monopolov, atď. Ďalšiemu znečisteniu globálnej klímy môže zabrániť nielen daň na fosílne palivá, ale aj masívny rozvoj výroby automobilov na vodíkový pohon a prechod na elektromobily. Úroveň technologického rozvoja umožňuje vo vyspelých štátoch dať každému občanovi základný nepodmienený príjem. Dnes je to matematicky možné. Je otázne, ako to realizovať v praxi.
Svet sa posúva niekedy čudným smerom, ktorý nepraje doteraz uznávaným ekonomickým zásadám „sveta Davosu“. Sme svedkami pomalého, ale jasného presunu ekonomickej a možno politickej moci smerom k BRICS (Brazília, Rusko, India, Čína, Južná Afrika). V Číne a v Indii univerzity dnes produkujú viacej inžinierov, než v Nemecku či v USA. Kedy sa svet „preklopí“ na východnú stranu a doterajší dominantní hráči stratia šance, nikto nedokáže predvídať. Ale svet je v pohybe a my všetci s ním. Čoraz viacej ľudí na svete si uvedomuje čudesné fakty. Na príklad, že osemdesiat najbohatších rodín vlastní taký istý objem majetku ako polovica celej populácie našej planéty Zem. Teda presne majetok 3,75 miliárd ľudí. „To sa už vymyká akejkoľvek ľudskej predstavivosti,“ píše Michelko. A správne upozorňuje, že to nie je len problém etický, mravný, ale aj ekonomický a politický. Ak len časť ľudí, čo len jediné percento z nich, bude považovať tento stav už za neznesiteľný, povedie to k rozvratu, útoku, revolúcii. Ak top manažér veľkej nadnárodnej firmy známej z televíznej reklamy má mesačný príjem šesťstonásobne vyšší, ako je priemerný plat pracovníka tejto firmy, možno tu hovoriť o múdrom a normálnom stave spoločnosti?
Takéto a podobné vážne otázky si kladie čitateľ tejto knihy. Iste nenájde jednoduché a uspokojivé riešenia. Ale že sme v kríze a v nej ešte aj budeme – to si uvedomí. A tu kdesi je aj náznak liečby veľmi zložitej choroby nášho veku, nášho spôsobu života.
Oplatí sa čítať.
(Recenzia vyšla v Literárnom týždenníku 35 – 36/2016)
