Keď padol návrh, aby sa podujatie volalo Apokalypsa odborného vzdelávania, docent Vantuch sa prejavil ako optimista a prihovoril sa za názov Kam smeruje odborné školstvo na Slovensku. Napriek tomu, že hosť KNS neprezentuje veselé skutočnosti, ponúka totiž aj návrhy, ako by sa súčasná situácia mohla riešiť.
Ako by ste charakterizovali súčasný stav odborného vzdelávania?
Skúsim to načrtnúť podľa typických vyjadrení. Podniková sféra sa každodenne sťažuje na školstvo. Argumentuje, že nemôže použiť absolventov. Napríklad združenie automobilového priemyslu spravilo asi pred piatimi rokmi prieskum, na základe ktorého zistilo, že len 20 percent automechanikov zo stredných odborných učilíšť (SOU) malo kompetencie, uspokojujúce pre výkon tejto práce.
Druhým dôležitým hráčom je ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, ktoré zdôrazňuje, že u nás panuje abnormálna situácia – máme vysokú nezamestnanosť absolventov a ono to musí naprávať. Korigovať disproporciu medzi profilom absolventov a dopytom na trhu práce. Opäť nasleduje útok na školstvo, že si neplní svoju základnú funkciu.
Ministerstvo obvykle zdôrazňuje, že všetko je v rukách riaditeľov škôl. Máme decentralizáciu, školy si môžu vytvárať aplikované programy podľa vlastných predstáv a je na nich, aby sa dokázali prispôsobiť dopytu. Školy zasa zvyknú hovoriť, že robia to, čo vedia, že sú obeťou pomerov.
Prečo je taká obrovská disproporcia medzi ponukou a dopytom rôznych kvalifikácií?
V roku 1989 sme prijali do učilíšť vyše 50-tisíc žiakov, na stredné odborné školy vyše 20-tisíc a do gymnázií menej ako 15-tisíc. V roku 2006 už to bolo iba niečo cez 35-tisíc na učilištiach, do 30-tisíc na stredných odborných školách a na gymnáziách vyše 20-tisíc. Vidíme obrovský odliv študentov z učilíšť a nárast stavov na stredných odborných školách a na gymnáziách. Netreba byť veľkým znalcom školstva, aby sme vysvetlili, prečo je to tak: Každý rodič aj dieťa uvažuje, že je výhodné získať maturitu, a potom sa uvidí, čo s tým ďalej. Ísť rovno do učebného pomeru, aj keď vďaka nemu získate výučný list, je po skúsenostiach z turbulentných 90. rokov riskantná stratégia. V období reštrukturalizácie bolo veľké množstvo vysokokvalifikovaných robotníkov prepustených. Zažili sme veľkú nestabilitu na trhu práce. Tento signál sa prenášal aj na deti robotníkov, ktoré by možno za iných okolností nasledovali zamestnanie rodičov. Teraz si však myslia, že je lepšie a bezpečnejšie je získať maturitu, ktorá je možno cestou k výkonu práce v kancelárii a možno poskytne nejakú stabilnejšiu pracovnú pozíciu. Ak raz niekto zmaturoval, predstavuje si, že bude pracovať po sediačky, bude mať kravatu a nebude chodiť na šichty. Maturita dáva študentom šancu „vyhrať v lotérii“.
Výsledkom je, že máme strašne malé množstvo absolventov učebných odborov. Kým v roku 1988 – 89, teda v poslednom roku bývalého režimu, ich bolo 34 a pol tisíc, v roku 2008 – 2009 sotva čosi vyše 11-tisíc, čiže tretina. Ako keby sa v ročnej „produkcii“ absolventov strácalo okolo 20-tisíc robotníkov.
Predstavme si teraz, ako vyzerá profil našej ekonomiky. Aké pracovné pozície sú v nárastovej trajektórii? No presne tie robotnícke. Keď sa porozprávate s ľuďmi, ktorí obstarávajú pracovníkov do rastových sektorov, povedia vám rovno, že najdôležitejšia spôsobilosť je pracovať postojačky. Slovensko potrebuje obrovský objem absolventov toho, čo sa volalo učňovské školy. Raz sme montovňa…
Tiež sa menej hľadí na to, že značná časť študentov, ktorí skončia strednú školu a nevedia sa zamestnať, sú dievčatá. Bývalý režim ich „naháňal“ do robotníckych profesií. Bolo bežné, že dievčatá šli za stavbárky či strojárky. No dnes to už nechcú a berú skôr typické „ženské“ profesie. Kaderníčok je však strašne veľa a priestor uplatnenia profesií, ktoré dievčatá preferujú, je veľmi limitovaný.
Školy sú obviňované, že sa nesprávajú trhovo kompatibilne, lebo produkujú absolventov, ktorí sa nezamestnajú. Je za tým naozaj netrhové správanie?
Foto: Juraj Vantuch
Autor foto: Eva Blažeková
Podstatné je, že správanie škôl sa výrazne zmenilo pod vplyvom finančných nástrojov, ktoré boli zavedené v roku 2003. Financujú sa „na hlavu“, teda s každým študentom prichádza balík peňazí. No ak jeden žiak znamená jeden balík peňazí, nepozeráme sa na to, kto je ten človek. Keby som bol riaditeľ gymnázia, vezmem naň hocikoho a zároveň chcem presvedčiť svojho zriaďovateľa, aby mi umožnil čo najväčšie výkony. Teda, otvoriť čo najviac tried. A keďže rodičia chcú, aby ich deti chodili na na renomované gymnázium, zriaďovateľ nemá dôvod nevyhovieť.
Školstvu sa vyčíta, že je na vine nízkej produkcii remeselníkov, ktorých by trh potreboval. Lenže riaditeľovi školy nikto nezaplatí za to, aby vyprodukoval toho kominára či inštalatéra – musel by najprv presviedčať rodiča, ktorý to nechce. Financovaním škôl „na hlavu“ sa vytvoril trh na vstupe. Riaditelia škôl sa začal správať trhovo tak, že absorbujú čo najväčšie množstvo záujemcov. A ako to vyzerá na výstupe? Na tom predsa nikomu nezáleží. Ak riaditeľ gymnázia vyprodukuje „poloblbých“ maturantov, nie je za to nijako sankcionovaný. Ba čo viac, my ich veľmi vďačne prijmeme na Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského! Pretože takisto potrebujeme, aby nám každá hlava priniesla balík peňazí. Už teraz máme bakalárov, ktorí by rozhodne nemali mať ani maturitu… No ak by sme ich vyhodili, ohrozili by sme vlastnú existenciu tým, že si obmedzíme prísun prostriedkov.
Nastavenie financovania deformuje systém tak, aby sa zaoberal výlučne trhom na vstupe a ignoroval trh na výstupe. Toto, samozrejme, nie je dlhodobo udržateľné.
Ako sa to dá riešiť?
Ministerstvo školstva a čiastočne aj podniková sféra si prestavovali, že sa to nadekrétuje. Podnikatelia sa vyjadrili, že pracovníci takých profilov, akých oni potrebujú, nie sú preto, lebo máme príliš veľa gymnazistov a na vysokých školách príliš veľa spoločenskovedne orientovaných študentov. Lenže prikážte niekomu, že sa má stať kominárom a nemá ísť na gymnázium. Musia byť na to buď veľmi sofistikované techniky, ktoré presvedčia rodičov, že ich dieťa bude profitovať, alebo iný inštrument. A síce, že ten, kto má zisk z pracovnej sily, bude spolufinancovať jej prípravu.
Tu nastáva vážny problém. Máme nízku 19-percentnú jednotnú daň bez výnimiek. To znamená, že podnikateľom zostáva veľa peňazí. Nech ich teda investujú! Lenže každý podnikateľ v EÚ je naučený, že ak investuje do prípravy pracovnej sily, má z toho nejaký fiškálny benefit. Napríklad daňovú úľavu. A to je presne ten problém, ktorý Slovensko nevie vyriešiť. Na jednej strane je tu silné presvedčenie, že podnikateľ má investovať zo zisku, lebo dane sú nízke. Na druhej strane podnikatelia (hlavne zo západnej Európy) vedia, že je zvykom mať daňové nástroje, ktoré ich odmenia, ak sa správajú korporatívne zodpovedne a dbajú napríklad o prípravu učňov. Pozrime sa napríklad na nemecký duálny model: podnikatelia platia učňom kompletnú praktickú prípravu, štát zabezpečuje len teoretickú.
Máme to vlastne dobre vymyslené – štát zabezpečí teoretickú aj praktickú prípravu. V čom je problém?
V tom, že praktická príprava je nesmierne finančne náročná. Nielen že v celej OECD dávame na školstvo najmenej peňazí okrem Mexika, navyše máme aj finančne veľmi náročný model školstva. Máme totiž veľký podiel odborného vzdelávania, ktoré je oveľa drahšie ako všeobecné. Odborné školy sú technologicky nerozvinuté, majú obrovský modernizačný dlh, a teda nemôžu naplniť očakávania podnikov. Aby podnik ak dostal skutočne kvalitného automechanika, ten sa nemôže učiť na starej škodovke, ale musí mať k dispozícii nové automobily. Z čoho ich má učilište zaplatiť?
Teraz to riešime tým, že sa otvárajú centrá odborného vzdelávania a prípravy, kde automobilový priemysel investoval do vybavenosti. Lenže spravil to zo zisku. Čo ostatné segmenty? Spraví to isté aj textilný či obuvnícky priemysel, ktorý nevie, či dozajtra prežije v konkurencií s Áziou? Nemal by tu byť nejaký impulz, ktorý by hovoril podnikateľovi, hoci aj malému – ak investuješ do toho, aby sa ti niekde vycvičila šička, oceníme to, trebárs ako daňovo uznateľnú položku?
Dikcia zákona, na ktorý je ministerstvo veľmi hrdé, znie: Len vtedy je investícia podnikateľa daňovo uznateľná, keď nejde o duplicitu. To znamená že podnikateľ musí zaplatiť škole niečo navyše, lebo ináč by to mal zaplatiť štát. Tým pádom sa zatvára priestor pre akýkoľvek rozvoj. A čo viac! Ministerstvo financií likviduje jedinú dobrú vec, čo sme vymysleli, a síce dvojpercentný daňový asignát.
Tie „hlúpe“ školy, ktoré sú tak kritizované, že sa nevedia trhovo správať, si všetky zakladali afiliované neziskové organizácie. Chodili a fundraisovali peniaze. Podnikatelia im tie dve percentá dávali, lebo si v niektorých prípadoch uvedomovali, že sa im to oplatí. A my ideme daňový asignát okresať v nádeji, že bude narastať komplement, ktorý bude dávať podnikateľ zo zisku. Povedzte mi, ktorý podnikateľ na Slovensku to spraví! Malí podnikatelia, ktorí tvoria väčšinu, asi ťažko. Bude to vlastne znamenať, že školy strácajú možnosť získať dodatočné príjmy. A čo je hlavné, ako sa dostať do konkrétnej spolupráce s podnikovou sférou. Tým, že podnik dá škole peniaze, sa totiž zároveň začína zaujímať o to, ako sa použili a či smerujú k niekomu, čo je preň potrebné.
Čo radíte?
Foto: Juraj Vantuch (vľavo) a Jozef Lysý
Autor foto: Eva Blažeková
Neviem si predstaviť model, ktorý bude kompenzovať negatíva financovania na hlavu, ak to nebude model, ktorý bude stimulovať podnikovú sféru, aby mohla na školstvo prispievať buď cestou daňových asignátov, alebo prostredníctvom daňovo uznateľných položiek. Predstava, že podnikatelia budú dostávať pracovnú silu v plnej kvalifikovanosti od štátu zadarmo, je neudržateľná.
Jednou možnosťou je teda zlikvidovať odborné školstvo a prejsť na model, ktorý bude lacný – za peniaze daňových poplatníkov sa budeme starať len o všeobecné vzdelávanie ďalší rozvoj profesií necháme na podnikateľov. Mohlo by sa tým dosiahnuť, že všeobecné vzdelávanie bude kvalitné. Ak chceme zachovať tradíciu, ktorú máme, musíme zmeniť model financovania. Ten súčasný vedie k atypickým situáciám, ktoré som opísal.
Ako by teda Slovensko mohlo dostať od podnikateľov peniaze na odborné školstvo?
Zákon o odbornom vzdelávaní vymyslel Fond odborného vzdelávania. Je to bežný nástroj v Maďarsku alebo vo Francúzsku. Istý objem odvodov sa odkloní a podnikatelia majú dve možnosti; buď ho investujú do vzdelávania, alebo ho dajú štátu do verejného fondu. Je to veľmi dobrý princíp, pretože núti podnikateľov dávať peniaze adresnejšie. U nás to však má podnikateľ spraviť zo zisku. Náš unikátny fond je založený na dobrovoľnom princípe. Teraz mi povedzte, kto by dal peniaze do fondu, aby ich rozdelil niekto iný!
Sporíme sa o odvodovej reforme, ale nikto neuvažuje o tom, že keď už idú istému segmentu zvyšovať odvody, možno by niekto radšej dal peniaze radšej na školstvo, než ich nechal vyplytvať napríklad na stimuly pre zahraničné podniky, ktoré sem prinesú ďalšiu montovňu a dostanú ťažké milióny za to, že zamestnajú päťdesiat ľudí.
Prečo sme teda neprevzali model kofinancovania odborného školstva z odvodov, ktorý je bežný v zahraničí?
Ako to mám povedať slušným spôsobom… Ministersvo financií je podľa mňa paternalistická inštitúcia. Chce všetky peniaze, aby ich potom rozdelilo. Správa sa ako účtovník. Chápem, že sa snaží nezadlžiť krajinu, no nie je schopné uvažovať o tom, či jeho finančné nástroje majú nejaký pozitívny dopad alebo nie.
V zahraničí vymysleli duálny systém, ktorý my však nemôžeme zaviesť, lebo u nás nemá históriu. Na Západe sa odvíja ešte od tradície cechov. A neviem si predstaviť, že by naši podnikatelia začali zrazu dávať na školstvo zo zisku. Druhá možnosť sú odvodové fondy. Priznám sa, že ani tie nemám rád, lebo sa mi nepáči myšlienka, že to niekto rozdeľuje. Páči sa mi daňový nástroj. Trebárs, prečo by nemohlo to isté fungovať aj pre obyvateľstvo? Prečo štát nepovie: Vy ste si skutočne zaplatili kurz počítačovej gramotnosti? Tak ja vám z toho aspoň časť preplatím… Toto je bežný nástroj trebárs v Estónsku.
Naše ministerstvo financií má rado jednoduché modely. Lenže štát sa nedá dobre riadiť jednoducho.
Rovná daň bez výnimiek, ktorá nenecháva priestor pre žiadne úľavy, je všeobecne adorovaná. Ani ľavicová vláda sa voči tomu nedokázala postaviť. Ak ekonómovia nie sú schopní poskytnúť argumenty proti rovnej dani, dokáže to zrejme práve analýza dôsledkov, ktoré má v jednotlivých sektoroch…
Či je rovná daň dobrá alebo zlá, nech predsa len riešia ekonómovia. Ale že je bez výnimky, to v mojom ponímaní znamená „nechce sa mi robiť“. Pre ministerstvo financií a pre daňovákov je to jednoduché, no zbavujú sa tým možností ovplyvňovania behu vecí. Súvisí to asi s presvedčením, že trh všetko vyrieši najlepšie. Ale tak to nie je. Kvalitní ekonómovia tomu neveria, ani tí pravicoví. Je to len akási karpatská úchylka.
Kultúra ministerstva financií je rovnaká, či ľavá alebo pravá. Problém je v ekonomickom videní sveta. U Ivana Mikloša je napríklad ponechanie daňového asignátu nepriechodné a nie je to vecou argumentov, ale doktríny: Všetko, čo je komplikované, je od čerta.
Foto: Juraj Vantuch (vľavo) a Jozef Lysý
Autor foto: Eva Blažeková
