Slo­ven­ské cú­va­nie
z de­mok­ra­cie
cen­zú­rou inter­ne­tu

Po­jem de­zin­for­má­cia bý­va čas­to de­fi­no­va­ný nap­rík­lad ako: „všet­ky for­my lži­vých, nep­res­ných ale­bo za­vá­dza­jú­cich in­for­má­cií, kto­ré sú úmy­sel­ne pred­sta­ve­né a pod­po­ro­va­né, aby spô­so­bi­li uj­mu ve­rej­nos­ti ale­bo pre zís­ka­nie pro­fi­tu“. De­zin­for­má­cia by te­da vždy ma­la byť úmy­sel­ná.
 

Vý­ber zo sta­no­vis­ka Európ­skej ko­mi­sie pre de­mok­ra­ciu pros­tred­níc­tvom prá­va (Benátska ko­mi­sia) z ro­ku 2016 k tu­rec­ké­mu zá­ko­nu o inter­ne­te
 

Re­zo­lú­cia a sprá­vy

Pod­ľa in­for­mač­nej sprá­vy po­da­nej úrad­mi zá­kon č. 5651, kto­rý bol pri­ja­tý 4. má­ja 2007 a účin­nosť na­do­bu­dol 23. má­ja 2007 po je­ho pub­li­ká­cii v Úrad­nom ves­tní­ku^[1][1], sa za­me­ria­va na boj pro­ti tres­tným či­nom spá­cha­ným zneu­ži­tím mož­nos­tí elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných za­ria­de­ní a inter­ne­tu a na pri­jí­ma­nie pot­reb­ných pre­ven­tív­nych opat­re­ní pro­ti vy­sie­la­niu, kto­ré pro­pa­gu­je uží­va­nie drog a iných pov­zbu­dzu­jú­cich pros­tried­kov, pod­ne­cu­je k sa­mov­raž­de, poh­lav­né­mu zneu­ží­va­niu, ha­zar­dným hrám atď.

Zá­stup­co­via Or­ga­ni­zá­cie pre bez­peč­nosť a spolu­prá­cu v Euró­pe (ďa­lej aj „OB­SE“) pre slo­bo­du mé­dií uve­rej­ni­li 11. ja­nuá­ra 2010 sprá­vu o tu­rec­kom zá­ko­ne o inter­ne­te^[1][2]. Sprá­va in­ter alia uvied­la, že zá­kaz so­ciál­nych sie­tí (ako nap­rík­lad Youtu­be ale­bo strá­nok spo­loč­nos­ti Goog­le) má veľ­mi sil­ný do­pad na po­li­tic­ký pre­jav, že reak­cia štá­tu na publiká­cie a ich ob­sah na inter­ne­te je zjav­ne prob­le­ma­tic­ký a že prí­ka­zy na zablokovanie vy­da­né súd­mi a Úra­dom pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu a te­le­ko­mu­ni­kač­né technoló­gie (ďa­lej aj „úrad pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu“) vied­li k za­blo­ko­va­niu prís­tu­pu k údaj­ne ne­le­gál­ne­mu ob­sa­hu, ale aj k le­gál­ne­mu ob­sa­hu a in­for­má­ciám. Sprá­va na základe zis­te­ných práv­nych a pro­ce­du­rál­nych ne­dos­tat­kov od­po­rú­ča vlá­de urý­chle­ne up­ra­viť zá­kon č. 5651 tak, aby bol v sú­la­de s me­dzi­ná­rod­ný­mi do­ku­men­tmi, kto­ré sa týka­jú slo­bo­dy pre­ja­vu, v opač­nom prí­pa­de by ma­la ten­to zá­kon zru­šiť.

Ko­mi­sia pre ľud­ské prá­va Ra­dy Euró­py po náv­šte­ve Tu­rec­ka 27. – 29. ap­rí­la 2011 v sprá­ve uve­rej­ne­nej 12. jú­la 2011 iden­ti­fi­ko­va­la via­ce­ro prob­lé­mov pri im­ple­men­tá­cii zá­ko­na č. 5651 vrá­ta­ne nap­rík­lad to­ho, že 80 % prí­ka­zov na za­blo­ko­va­nie pod­ľa čl. 8 zá­ko­na (po­me­no­va­ný „roz­hod­nu­tie o od­miet­nu­tí prís­tu­pu a je­ho vy­ko­ná­va­nie“) bo­lo vy­da­ných správ­nym or­gá­nom, te­da úra­dom pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu v správ­nom ko­na­ní, za­tiaľ čo os­tat­né bo­li vy­da­né sud­com; ši­ro­ká inter­pre­tá­cia dô­vo­dov uve­de­ných v zá­ko­ne č. 5651 na za­blo­ko­va­nie prís­tu­pu k webovým strán­kam a ob­no­ve­nie zá­ka­zu Youtu­be 4. mar­ca 2011^[3]. Vý­sled­ky po­zo­ro­va­nia vied­li ko­mi­sá­ra ok­rem iné­ho k to­mu, aby od­po­ru­čil pres­kú­ma­nie zá­ko­na o inter­ne­te s cie­ľom de­fi­no­vať dô­vo­dy ob­me­dzenia pod­ľa tých, kto­ré bo­li ak­cep­to­va­né ESĽP v je­ho ju­di­ka­tú­re, pre­to­že si uve­do­mil, že cen­zú­ra inter­ne­tu a blo­ko­va­nie webo­vých strá­nok za­šlo ďa­lej, ako je to ne­vyh­nut­né v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti.

Sprá­va Európ­skej únie, kto­rá bo­la uve­rej­ne­ná v ro­ku 2011, tak­tiež uvá­dza, že zá­kon o internete by mal byť buď zru­še­ný ale­bo zme­ne­ný. Sprá­va od­po­rú­ča, aby sú­dy vy­ššie­ho stup­ňa ma­li prá­vo­moc pres­kú­mať prí­ka­zy na za­blo­ko­va­nie a aby slov­né spo­je­nie „dô­le­ži­tý ve­rej­ný zá­ujem“ bo­lo uve­de­né v zá­ko­ne s cie­ľom lep­šej ochra­ny no­vi­ná­rov, blo­ge­rov a iných vydavate­ľov.^[4]
 

Ju­di­ka­tú­ra Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va

V de­cem­bri 2012 ESĽP vy­hlá­sil po­ru­še­nie čl. 10 do­ho­vo­ru vo ve­ci Ah­met Yil­di­rim v. Tur­key^[5], pri­čom ide o pr­vé roz­hod­nu­tie ESĽP, kto­ré sa tý­ka opat­re­ní na za­blo­ko­va­nie prís­tu­pu k inter­ne­tu vy­da­né­ho pod­ľa zá­ko­na č. 5651. Prí­pad za­hŕňal roz­hod­nu­tie sú­du o úpl­nom zabloko­va­ní plat­for­my fir­my Goog­le v Tu­rec­ku s cie­ľom za­brá­niť ďal­šie­mu prís­tu­pu na stránky, kto­ré pre­vádz­ku­je Goog­le a kto­rých ob­sah sa po­va­žu­je za útok na pa­miat­ku Mus­ta­fu Ke­me­la Ata­tür­ka (čl. 8 (1)b zá­ko­na č. 5651). V dôs­led­ku to­ho žia­da­teľ ne­bol schop­ný pri­po­jiť sa na svo­ju aka­de­mic­ky orien­to­va­nú strán­ku, kto­rá bo­la tiež pre­vádz­ko­va­ná Goog­le a kto­rá ne­ma­la nič spo­loč­né s webstrán­kou s údaj­ne urá­ža­jú­cim ob­sa­hom. ESĽP vo svo­jom rozhodnu­tí uvá­dza, že žia­da­te­ľo­vi bo­la spô­so­be­ná „ved­ľaj­šia ško­da“ a že zá­sah do je­ho prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu ne­bol „sta­no­ve­ný zá­ko­nom“, keď­že re­le­van­tné us­ta­no­ve­nia zá­ko­na č. 5651, kto­ré up­ra­vu­jú zod­po­ved­nosť pos­ky­to­va­te­ľa ob­sa­hu, pos­ky­to­va­te­ľov hos­tin­gu a poskyto­va­te­ľov pri­po­je­nia, neup­ra­vu­jú žiad­ne hro­mad­né blo­ko­va­nie prís­tu­pu, ako to bo­lo v tom­to prí­pa­de. Súd ďa­lej uvie­dol, že prís­luš­né opat­re­nie ma­lo svoj­voľ­ný efekt a ne­mož­no pove­dať, že bo­lo za­me­ra­né len na blo­ko­va­nie urá­ža­jú­cich webstrá­nok, keď­že sa tý­ka­lo blokova­nia všet­kých strá­nok pre­vádz­ko­va­ných Goog­le. Na­vy­še, súd­ne pres­kú­ma­nie prí­ka­zu na za­blo­ko­va­nie inter­ne­to­vých strá­nok nespĺňa­lo kri­té­riá na za­brá­ne­nie zneu­ži­tiu, keď­že vnútroš­tát­ne prá­vo neus­ta­no­vu­je žiad­ne ochran­né opat­re­nia na za­bez­pe­če­nie to­ho, aby prí­kaz na za­blo­ko­va­nie vo vzťa­hu k ur­či­tej strán­ke ne­bol pou­ži­tý ako pros­trie­dok na blo­ká­ciu vo všeo­bec­nos­ti.^[6]

Rov­na­ko mož­no uviesť vec Cen­giz and ot­hers v. Tur­key^[7], kto­rá sa tý­ka­la roz­hod­nu­tia ankarské­ho sú­du vy­da­né­ho v má­ji 2008, kto­rý na zá­kla­de zis­te­nia, že ob­sah de­sia­tich strá­nok na webo­vej strán­ke YouTu­be po­ru­ši­l zá­kaz úto­ku na pa­miat­ku Ata­tür­ka, vy­dal prí­kaz na zablo­ko­va­nie ce­lej webo­vej strán­ky, kto­rý tr­val od 5. má­ja 2008 do 30. ok­tób­ra 2010. ESĽP zis­til, že le­gis­la­tí­va (t. j. zá­kon č. 5651) neop­ráv­ňu­je na vy­da­nie prí­ka­zu na za­blo­ko­va­nie vzťa­hu­jú­ce­ho sa na ce­lú inter­ne­to­vú strán­ku na zá­kla­de ob­sa­hu jed­nej strán­ky, kto­rej prevádzku za­bez­pe­ču­je. Úra­dy by ma­li zob­rať do úva­hy fakt, že opat­re­nie, kto­ré za­blo­ku­je prís­tup k veľ­ké­mu poč­tu in­for­má­cií, mô­že zá­sad­ne ov­plyv­niť prá­va pou­ží­va­te­ľov inter­ne­tu a mať zá­važ­ný ved­ľaj­ší úči­nok. Na zá­kla­de to­ho mož­no skon­šta­to­vať, že prí­kaz na zablokovanie nespĺňa pod­mien­ku zá­kon­nos­ti.

Vý­bor mi­nis­trov v od­po­rú­ča­ní CM/Rec(2016)5 o slo­bo­de inter­ne­tu vy­slo­vil, že „pred­tým, než sa príj­me reš­trik­tív­ne opat­re­nie tý­ka­jú­ce sa prís­tu­pu k inter­ne­tu, by mal súd ale­bo ne­zá­vis­lý správ­ny or­gán roz­hod­núť o tom, či zá­kaz prís­tu­pu k inter­ne­tu je to naj­me­nej reš­trik­tív­ne opatre­nie na do­siah­nu­tie le­gi­tím­ne­ho cie­ľa“. Ako už bo­lo spo­mí­na­né, prin­cíp „čo najmenšieho zá­sa­hu“ je dô­le­ži­tým pr­vkom po­žia­dav­ky pro­por­cio­na­li­ty pri po­su­dzo­va­ní súladu ob­me­dzenia s európ­sky­mi a me­dzi­ná­rod­ný­mi do­ku­men­tmi.

Je­di­ným opat­re­ním, kto­rý us­ta­no­vu­je zá­kon č. 5651, je opat­re­nie, kto­rým sa za­blo­ku­je prís­tup/od­strá­ni ob­sah, čo pred­sta­vu­je naj­prís­nej­šie mož­né opat­re­nie vo vzťa­hu k interne­tu. Zá­kon neus­ta­no­vu­je žiad­ne iné opat­re­nie, kto­ré by pred­sta­vo­va­lo men­ší zá­sah ako za­blo­ko­va­nie/od­strá­ne­nie, nap­rík­lad žia­dosť o „vy­svet­le­nie“ za­in­te­re­so­va­nej stra­ny (pos­ky­to­va­te­ľov ob­sa­hu, ma­ji­te­ľa webo­vej strán­ky a po­dob­ne), „od­po­veď“, „op­ra­va“, „os­pra­vedl­ne­nie“, „ob­no­va ob­sa­hu“, „ob­no­va prís­tu­pu“ a po­dob­ne. Zá­kon na­vy­še nenechá­va sud­co­vi (ani úra­du pre te­le­ko­mu­ni­ká­cie) žia­den pries­tor na ulo­že­nie me­nej prís­nej san­kcie za spl­ne­nia ur­či­tých pred­pok­la­dov v sú­vis­los­ti s po­žia­dav­kou primeranos­ti. Úra­dy uvied­li, že zá­kon o inter­ne­te v pô­vod­nej ver­zii ob­sa­ho­val opat­re­nia s men­ším zá­sa­hom, ako nap­rík­lad mož­nosť jed­not­liv­cov na­mie­ta­jú­cich po­ru­še­nie ich osob­nos­tných práv pub­li­ká­cia­mi na inter­ne­te, aby po­žia­da­li pos­ky­to­va­te­ľa ob­sa­hu ale­bo ma­ji­te­ľa webo­vej strán­ky o uve­rej­ne­nie ich „reak­cie“ na rov­na­kej webo­vej strán­ke. Pod­ľa úra­dov však bol ta­ký­to pos­tup po­ma­lý a nep­red­sta­vo­val dos­ta­toč­nú náp­ra­vu pre to­ho, kto na­mie­tal po­ru­še­nie svoj­ho prá­va, a pre­to bol nás­led­ne zru­še­ný. Be­nát­ska komi­sia pri­po­mí­na, že tak, ako ESĽP vo ve­ci Wegr­zy­nowski a Smol­czewski v. Poľ­sko uvie­dol, op­ra­va ale­bo do­da­toč­ný ko­men­tár na webo­vej strán­ke mô­že byť dos­ta­ču­jú­ca a pri­me­ra­ná náp­ra­va, pri­čom v ta­kom prí­pa­de opat­re­nie na za­blo­ko­va­nie prístupu/odstrá­ne­nie ob­sa­hu mož­no po­va­žo­vať za nep­ri­me­ra­né vzhľa­dom na le­gi­tím­ny cieľ, kto­rý ob­me­dzenie sle­du­je, a pre­to pred­sta­vu­je po­ru­še­nie prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu. V nad­väz­nos­ti na to sa dô­raz­ne od­po­rú­ča, aby bol zá­kon č. 5651 dopl­ne­ný o me­nej obme­dzu­jú­ce opat­re­nia, než je za­blo­ko­va­nie prís­tu­pu/od­strá­ne­nie ob­sa­hu, kto­ré by dovo­li­li sud­co­vi po­sú­diť pro­por­cio­na­li­tu a ap­li­ko­vať to opat­re­nie, kto­ré pred­sta­vu­je naj­men­ší zá­sah, ak ho bu­de po­va­žo­vať za dos­ta­toč­né a pri­me­ra­né na do­siah­nu­tie legitím­ne­ho cie­ľa, kto­ré ob­me­dzenie sle­du­je.

Štr­nás­ty trest­ný súd v Is­tan­bu­le vo svo­jom roz­hod­nu­tí z 23. augus­ta 2013^[8] na zá­kla­de tvrdenia, že osob­né úda­je sťa­žo­va­te­ľa bo­li pou­ži­té na vy­tvo­re­nie fa­loš­né­ho pro­fi­lu na webo­vej strán­ke ur­če­nej na zoz­na­mo­va­nie ho­mo­sexuálov (grindr.com), roz­ho­dol o za­blo­ko­va­ní ce­lej webo­vej strán­ky v Tu­rec­ku z dô­vo­du, že ob­sah tej­to strán­ky po­ru­šu­je zá­kaz „oh­ro­zo­va­nia mrav­nos­ti“ a „pros­ti­tú­cie“. Iné LGBT webo­vé strán­ky, ako nap­rík­lad Lez­ce ale­bo Gay­mag, bo­li za­blo­ko­va­né úra­dom pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu z dô­vo­du „oh­ro­zo­va­nia mrav­nos­ti“, av­šak tie­to opat­re­nia bo­li zru­še­né nás­led­ne po me­diál­nej kam­pa­ni, kto­rá kri­ti­zo­va­la roz­hod­nu­tia o zabloko­va­ní prís­tu­pu. Súd uvie­dol, že v praxi mô­že byť aká­koľ­vek webo­vá strán­ka tý­ka­jú­ca sa LGBT úra­dom pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu a sud­com/sú­dom po­va­žo­va­ná za „oh­ro­zo­va­nie mravnos­ti“. Be­nát­ska ko­mi­sia bez to­ho, aby bo­la schop­ná po­sú­diť ob­sah uve­de­ných webových strá­nok a in­di­vi­duál­nych roz­hod­nu­tí o za­blo­ko­va­ní prís­tu­pu, pri­po­mí­na, že ši­ro­ký vý­klad tres­tných či­nov uve­de­ných v čl. 8 ods. 1, ako nap­rík­lad „oh­ro­zo­va­nie mrav­nos­ti“, vytvo­rí pre­dov­šet­kým prob­lém pri pred­ví­da­teľ­nos­ti, keď­že pod­ľa ve­do­mos­tí Be­nát­skej komisie v ju­di­ka­tú­re tres­tných sú­dov Tu­rec­ka sexuál­na orien­tá­cia ale­bo le­gi­tím­ne pre­ja­vy sexuál­nej orien­tá­cie sa­my ose­be nie sú po­va­žo­va­né za „oh­ro­zo­va­nie mrav­nos­ti“ pod­ľa čl. 226 Tres­tné­ho zá­ko­na. Or­gá­ny vy­dá­va­jú­ce roz­hod­nu­tia o za­blo­ko­va­ní prís­tu­pu (pre­dov­šet­kým úrad pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu a sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie) by pre­to ma­li nas­le­do­vať tres­tné súdy vo ve­ci inter­pre­tá­cie tres­tných či­nov uve­de­ných v čl. 8 ods. 1 kvô­li pred­ví­da­teľ­nos­ti zása­hu do prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu.

Jed­nou z po­žia­da­viek prin­cí­pu pro­por­cio­na­li­ty je, že dô­vo­dy, kto­rý­mi vnút­roš­tát­ne or­gá­ny odôvod­ňu­jú ob­me­dzenie prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu, ma­jú byť re­le­van­tné a dos­ta­toč­né. Ok­rem to­ho je to tiež po­žia­dav­ka spra­vod­li­vé­ho súd­ne­ho ko­na­nia pod­ľa čl. 6 do­ho­vo­ru: roz­hod­nu­tia sú­dov a tri­bu­ná­lov ma­jú ob­sa­ho­vať pri­me­ra­ne vy­jad­re­né dô­vo­dy, na kto­rých sú založené.^[1][9]Roz­hod­nu­tia sú­dov niž­šej in­štan­cie ma­jú tiež ob­sa­ho­vať ta­ké od­ôvod­ne­nie, kto­ré umož­ňu­je efek­tív­ne vy­uži­tie prá­va po­dať op­rav­ný pros­trie­dok.^[1][10]Niek­to­ré roz­hod­nu­tia sudcov pre príp­rav­né ko­na­nie, kto­ré ma­la Be­nát­ska ko­mi­sia po­čas náv­šte­vy An­ka­ry mož­nosť vi­dieť, neob­sa­hu­jú cieľ a dô­vo­dy, kto­ré by zdô­vod­ňo­va­li zá­sah do prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu. Be­nát­ska ko­mi­sia ne­má k dis­po­zí­cii dos­ta­tok roz­hod­nu­tí sú­du. Na­priek to­mu (Be­nát­ska komisia) opa­ko­va­ne pri­po­mí­na zá­sad­ný vý­znam od­ôvod­ne­nia roz­hod­nu­tia sú­du nie­len pre dodr­ža­nie prin­cí­pu pro­por­cio­na­li­ty pod­ľa čl. 10 do­ho­vo­ru, ale tiež pre spl­ne­nie po­žia­dav­ky spra­vod­li­vé­ho súd­ne­ho ko­na­nia pod­ľa čl. 6 do­ho­vo­ru.
 

Vnút­roš­tát­ny vý­voj tý­ka­jú­ci sa slo­bo­dy inter­ne­tu

Ústav­ný súd Tu­rec­ka sú­bež­ne s ESĽP slú­žil ako kľú­čo­vá kon­tro­la čin­nos­ti vý­kon­ných orgánov vo ve­ci slo­bo­dy pre­ja­vu na inter­ne­te. Vo svo­jom roz­hod­nu­tí z 2. ap­rí­la 2014 vydanom na zá­kla­de in­di­vi­duál­nej sťaž­nos­ti ús­tav­ný súd vy­hlá­sil, že roz­hod­nu­tie úra­du pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu, kto­rým za­blo­ko­val Twit­ter, po­ru­šu­je sťa­žo­va­te­ľo­vo prá­vo na slo­bo­du prejavu. Ústav­ný súd uvie­dol, že roz­hod­nu­tia sú­du, z kto­rých úrad pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu vychá­dzal, a sí­ce roz­hod­nu­tia blo­ku­jú­ce ur­či­té URL ad­re­sy, ne­da­li správ­ne­mu or­gá­nu oprávne­nie na za­blo­ko­va­nie webo­vej strán­ky ako cel­ku. V dôs­led­ku to­ho súd do­šiel k zá­ve­ru, že na vy­da­nie zá­ka­zu prís­tu­pu na «twit­ter.com»^[1][11] vo for­me správ­ne­ho ak­tu ne­má práv­ny základ, a te­da vie­dlo k váž­ne­mu po­ru­še­niu slo­bo­dy pre­ja­vu uží­va­te­ľov dot­knu­tej strán­ky. Zákaz tý­ka­jú­ci sa Twit­te­ra bol nás­led­ne zru­še­ný 3. ap­rí­la 2014.

Ústav­ný súd 29. má­ja 2014 na zá­kla­de in­di­vi­duál­nej sťaž­nos­ti tak­tiež roz­ho­dol, že prí­kaz na za­blo­ko­va­nie prís­tu­pu k YouTu­be vy­da­ný úra­dom pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu s cie­ľom pre­dísť odha­le­niu štát­nych ta­jom­stiev, kto­ré bo­li ší­re­né pros­tred­níc­tvom prib­liž­ne pät­nás­tich URL adries na Youtu­be, po­ru­šu­je sťa­žo­va­te­ľo­vo prá­vo na slo­bo­du pre­ja­vu. Po­dob­ne ako pri odôvod­ne­ní v prí­pa­de Twit­ter ús­tav­ný súd uvie­dol, že neexis­tu­je práv­na nor­ma v zá­ko­ne, ktorá by umož­ni­la vnút­roš­tát­nym or­gá­nom vy­dať blan­ke­to­vý prí­kaz na za­blo­ko­va­nie s cie­ľom zne­mož­niť prís­tup na ce­lú webo­vú strán­ku (YouTu­be) na zá­kla­de ob­sa­hu jed­nej URL ad­resy.^[1][12]

Zá­kon o inter­ne­te bol v ro­ku 2014 no­ve­li­zo­va­ný cel­ko­vo trik­rát. No­ve­ly vo feb­ruári 2014 za­ve­de­né zá­kon­mi č. 6518 (6. feb­ruár 2014) a č. 6527 (26. feb­ruár 2014) pri­nies­li no­vé pos­tu­py v ob­las­ti blo­ko­va­nia prís­tu­pu na webo­vé strán­ky. ^[13]

Tie­to no­ve­ly pri­nies­li no­vé zme­ny do zá­ko­na, keď­že nap­rík­lad čl. 8 po no­ve­le us­ta­no­vu­je, že roz­hod­nu­tie o blo­ká­cii webo­vej strán­ky pod­ľa toh­to člán­ku mô­že byť vy­da­né len na obmedzené ča­so­vé ob­do­bie (pred no­ve­lou bo­lo bez ča­so­vé­ho ob­me­dzenia) a no­ve­li­zo­va­ný čl. 9 ods. 4 us­ta­no­vu­je po­vin­nosť sud­cu vy­dať prí­kaz na za­blo­ko­va­nie (len) kon­krét­nej publi­ká­cie (vo for­me URL), a nie webo­vej strán­ky ako cel­ku, iba­že by to ne­bo­lo mož­né z tech­nic­kých prí­čin. V ta­kom prí­pa­de mô­že sud­ca vy­dať prí­kaz na za­blo­ko­va­nie ce­lej webo­vej strán­ky, ale len za spl­ne­nia ur­či­tých pod­mie­nok.

No­ve­ly tak­tiež roz­ší­ri­li prá­vo­mo­ci úra­du pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu a za­vied­li no­vé al­ter­na­tív­ne pos­tu­py na blo­ko­va­nie prís­tu­pu. No­ve­lou čl. 4 ods. 3 a čl. 5 ods. 5 zá­ko­na o inter­ne­te sa sta­li pos­ky­to­va­teľ ob­sa­hu a rov­na­ko pos­ky­to­va­teľ hos­tin­gu po­vin­ní „pred­lo­žiť úra­du pre telekomu­ni­ká­ciu in­for­má­cie, kto­ré mô­že po­ža­do­vať v rám­ci vý­ko­nu práv a po­vin­nos­tí, kto­ré mu bo­li zve­re­né tým­to zá­ko­nom a iný­mi pred­pis­mi, a mu­sia pri­jať opat­re­nia, kto­ré im mô­žu byť ulo­že­né úra­dom pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu“. Tie­to us­ta­no­ve­nia bo­li nes­kôr zru­še­né rozhodnutím ús­tav­né­ho sú­du z de­cem­bra 2015 (poz­ri ďa­lej). No­vý čl. 9a za­ve­de­ný 6. feb­ruára 2014 tiež v od­se­ku 8 us­ta­no­vu­je, že „v prí­pa­doch, keď meš­ka­nie mô­že pred­sta­vo­vať ri­zi­ko poru­še­nia prá­va na ne­dot­knu­teľ­nosť súk­rom­né­ho ži­vo­ta, od­miet­nu­tie prís­tu­pu mu­sí byť vykona­né pros­tred­níc­tvom pria­me­ho po­ky­nu úra­du pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu“.

No­ve­la čl. 8 za­ve­de­ná vo feb­ruári 2014 bo­la pre­ro­ko­va­ná Vý­bo­rom mi­nis­trov Ra­dy Euró­py v sú­vis­los­ti s doh­ľa­dom nad vy­ko­na­ním roz­hod­nu­tia vo ve­ci Ah­met Yil­di­rim v. Tur­key na je­ho 1208. za­sad­nu­tí (23. – 25. sep­tem­bra 2014). Vý­bor mi­nis­trov uvie­dol, že „nez­dá sa, že by legis­la­tív­ne no­ve­ly čl. 8 zá­ko­na č. 5651 z feb­ruára 2014 zme­ni­li zne­nie toh­to us­ta­no­ve­nia spôso­bom, aby to spĺňa­lo po­žia­dav­ku pred­ví­da­teľ­nos­ti pod­ľa do­ho­vo­ru a od­strá­ni­li oba­vy vyjad­re­né sú­dom v tom­to roz­sud­ku tý­ka­jú­ce sa ar­bit­rár­nych účin­kov roz­hod­nu­tí o za­blo­ko­va­ní prís­tu­pu na webo­vé strán­ky. Uve­de­né zme­ny… sa nez­da­jú byť re­le­van­tné pre rie­še­nie problému, na kto­rý súd pou­ká­zal v roz­sud­ku.“. Prob­le­ma­ti­ka vý­ko­nu toh­to roz­hod­nu­tia stá­le ča­ká na pre­ro­ko­va­nie Vý­bo­rom mi­nis­trov.

Zá­kon o inter­ne­te bol opäť no­ve­li­zo­va­ný v mar­ci 2015. No­ve­la za­vied­la no­vý čl. 8a a s ním ďal­ší pro­ces na vy­da­nie opat­re­nia na blo­ko­va­nie („Od­strá­ne­nie ob­sa­hu a/ale­bo za­blo­ko­va­nie prís­tu­pu za okol­nos­tí, ke­dy by ones­ko­re­nie moh­lo vy­vo­lať ne­bez­pe­čen­stvo oh­ro­ze­nia“), kto­rý za­čí­na ini­cia­tí­vou Kan­ce­lá­rie pre­mié­ra a mi­nis­ter­stva, pod kto­ré spa­dá ochra­na ná­rod­nej bezpeč­nos­ti a ve­rej­ný po­ria­dok, a to z rôz­nych dô­vo­dov za­hŕňa­jú­cich aj ochra­nu ná­rod­nej bez­peč­nos­ti, ve­rej­né­ho po­riad­ku a iných dô­vo­dov, pri­čom blo­ku­jú­ce opat­re­nie po­dlie­ha súdnej kon­tro­le ex post.

Ústav­ný súd roz­hod­nu­tím z 8. de­cem­bra 2015 zru­šil čl. 4 ods. 3 písm. d), čl. 5 ods. 5 a čl. 6 ods. 1 písm. d), kto­ré sa tý­ka­li po­vin­nos­ti ulo­že­nej pos­ky­to­va­te­ľom ob­sa­hu a hos­tin­gu poskytnúť po­ža­do­va­né in­for­má­cie úra­du pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu (poz­ri bod 27 toh­to sta­no­vis­ka) a po­vin­nos­ti ulo­že­nej pos­ky­to­va­te­ľom pri­po­je­nia pri­jať opat­re­nia na pre­ven­ciu al­ter­na­tív­nych spô­so­bov prís­tu­pu k pub­li­ká­ciám, kto­ré bo­li pred­me­tom roz­hod­nu­tia o za­blo­ko­va­ní prístupu.^[1][14] Roz­hod­nu­tie ús­tav­né­ho sú­du vstú­pilo do plat­nos­ti 28. ja­nuá­ra 2017.

Tu­rec­ké úra­dy od­miet­li žia­dosť Be­nát­skej ko­mi­sie, aby pos­kyt­li ofi­ciál­ne šta­tis­ti­ky o aktuálnom poč­te za­blo­ko­va­ných URL adries a webo­vých adries. Z neo­fi­ciál­ne­ho zdro­ja^[1][15] vy­plý­va, že k má­ju 2015 bo­lo v kra­ji­ne za­blo­ko­va­ných prib­liž­ne 80 000 webo­vých stránok.^[16]V tla­čo­vej sprá­ve z 15. ap­rí­la 2016 zá­stup­co­via OB­SE pre slo­bo­du mé­dií zdôraznili, že v Tu­rec­ku bo­lo za­blo­ko­va­ných viac ako 100 000 webo­vých strá­nok a ti­sí­ce URL adries spra­vo­daj­ských a so­ciál­nych mé­dií, z to­ho mno­hé bez súd­ne­ho doh­ľa­du. Zástupco­via pre slo­bo­du mé­dií do­da­li, že na­ďa­lej tr­vá na­lie­ha­vá pot­re­ba re­for­my zá­ko­na o inter­ne­te.^[1][17]
 

Zhr­nu­tie:

Od­strá­ne­nie ob­sa­hu z inter­ne­tu a blo­ko­va­nie prís­tu­pu na inter­net vy­tvá­ra ob­me­dzenie prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu, kto­ré si vy­ža­du­je pod­lo­že­nie niek­to­rým z dô­vo­dov a pod­mie­nok uvedených v čl. 10 ods. 2 do­ho­vo­ru. V zmys­le toh­to us­ta­no­ve­nia kaž­dé ob­me­dzenie mu­sí byť sta­no­ve­né zá­ko­nom a byť ne­vyh­nut­né v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti, v zá­uj­me ná­rod­nej bezpeč­nos­ti, územ­nej ce­lis­tvos­ti ale­bo ve­rej­nej bez­peč­nos­ti, pre­ven­cie ne­po­ko­jov ale­bo trestnej čin­nos­ti, ochra­ny zdra­via a mo­rál­ky, ochra­ny po­ves­ti ale­bo práv iných, za­brá­ne­nia úni­ku dô­ver­ných in­for­má­cií ale­bo v zá­uj­me za­cho­va­nia auto­ri­ty a nes­tran­nos­ti súd­nej mo­ci.

V čl. 8a ods. 1 však nie je spo­me­nu­tá po­žia­dav­ka, že ob­me­dzenie mu­sí byť „ne­vyh­nut­né v demok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti“, t. j. „zá­sah“ do slo­bo­dy pre­ja­vu by mal zod­po­ve­dať „na­lie­ha­vej spo­lo­čen­skej pot­re­be“ a mal by byť pro­por­cio­nál­ny le­gis­la­tív­ne­mu cie­ľu, kto­rý sle­du­je, a dôvod da­ný úrad­mi na je­ho pod­lo­že­nie by mal byť re­le­vant­ný a dos­ta­toč­ný. Be­nát­ska ko­mi­sia be­rie na ve­do­mie a súh­la­sí s oba­va­mi úra­dov, že inter­net mô­že byť pou­ži­tý naj­mä zločineckými or­ga­ni­zá­cia­mi na pok­ra­čo­va­nie v pá­cha­ní tres­tnej čin­nos­ti a na uľah­čo­va­nie tres­tnej čin­nos­ti. Aj na­priek to­mu nes­ta­čí, že zá­sah sle­du­je je­den ale­bo via­ce­ro le­gi­tím­nych cie­ľov vy­me­dze­ných v čl. 8a ods. 1 (op­ráv­ne­nie nie je auto­ma­tic­ké). Ok­rem tých­to legitímnych cie­ľov by mal zá­sah spĺňať aj po­žia­dav­ku „ne­vyh­nut­nos­ti v de­mok­ra­tic­kej spoloč­nos­ti“. V tom­to oh­ľa­de by mal kom­pe­tent­ný or­gán pri vy­ko­na­ní opat­re­ní na zablokovanie/od­strá­ne­nie (sud­ca ale­bo úrad pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu) brať do úva­hy ju­di­ka­tú­ru ESĽP za­hŕňa­jú­cu pre­dov­šet­kým slo­bo­du po­li­tic­ké­ho pre­ja­vu^[1][18], kto­rá si vy­ža­du­je vyso­ký stu­peň ochra­ny prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu a umož­ňu­je kaž­dé­mu po­die­ľať sa na voľnej po­li­tic­kej de­ba­te, kto­rá je sú­čas­ťou sa­mot­ného jad­ra kon­cep­cie de­mok­ra­tic­kej spoločnos­ti. Od­po­rú­ča sa do čl. 8a za­hr­núť oso­bit­né us­ta­no­ve­nie, kto­ré by sta­no­vi­lo, že opat­re­nie na ob­me­dzenie (za­blo­ko­va­nie/od­strá­ne­nie) vy­da­né na zá­kla­de kto­ré­ho­koľ­vek le­gi­tím­ne­ho dô­vo­du uve­de­né­ho v čl. 8a ods. 1 má byť „ne­vyh­nut­né v de­mok­ra­tic­kej spoloč­nos­ti“ a pro­por­cio­nál­ne.

Pred­chá­dza­jú­ce tvr­de­nie zna­me­ná, že pod­mien­ky op­ráv­ne­nos­ti ob­me­dzenia slo­bo­dy pre­ja­vu mu­sia byť inter­pre­to­va­né a ap­li­ko­va­né eš­te viac reš­trik­tív­ne v prí­pa­doch, keď sú ob­me­dzenia ne­di­fe­ren­co­va­né (za­brá­ne­nie prís­tu­pu na ce­lú inter­ne­to­vú strán­ku) a ma­jú pre­ven­tív­ny charakter v tom zmys­le, že blo­ku­jú prís­tup k bu­dú­cim in­for­má­ciám a ko­mu­ni­ká­cii. V čl. 8a a čl. 9 sa pre­to od­po­rú­ča uviesť, že roz­hod­nu­tie o za­blo­ko­va­ní ce­lej webo­vej strán­ky má byť „pro­por­cio­nál­ne“ a pod­po­re­né vý­ni­moč­ne sil­ný­mi ar­gu­men­tmi do­ka­zu­jú­ci­mi, že blo­ko­va­cie opat­re­nie nep­re­sa­hu­je hra­ni­ce to­ho, čo je úpl­ne ne­vyh­nut­né za da­ných špe­ci­fic­kých okol­nos­tí kaž­dé­ho prí­pa­du. Na za­bez­pe­če­nie po­žia­dav­ky pro­por­cio­na­li­ty je ne­vyh­nut­ná exis­ten­cia al­ter­na­tív­nych, me­nej zá­važ­ných opat­re­ní (poz­ri už uve­de­né) v zá­ko­ne.

Zá­kon č. 5651 o inter­ne­te sa za­me­ria­va na boj pro­ti tres­tným či­nom spá­cha­ným zneu­ži­tím mož­nos­tí pos­kyt­nu­tých inter­ne­tom a na pri­jí­ma­nie ne­vyh­nut­ných pre­ven­tív­nych opat­re­ní pro­ti vy­sie­la­niu pro­pa­gu­jú­ce­mu škod­li­vý ob­sah, ako je uží­va­nie drog, sexuál­ne zneu­ží­va­nie de­tí a pod. Zme­ny za­ve­de­né v ro­ku 2014 pri­nies­li ur­či­té po­zi­tív­ne zme­ny [nap­rík­lad po­vin­nosť ulože­ná sud­com a úra­du pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu up­red­nos­tniť vy­da­nie blo­ko­va­cích roz­hod­nu­tí vo vzťa­hu k da­nej pub­li­ká­cii (vo for­me URL atď.)] pred vy­da­ním prí­ka­zu na za­blo­ko­va­nie celej strán­ky na zá­kla­de rôz­nych pod­mie­nok. Cel­ko­vo tie­to zme­ny a zme­ny za­ve­de­né v mar­ci 2015 však vied­li k roz­ší­re­niu prá­vo­mo­cí úra­du pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu na vy­dá­va­nie prí­ka­zov na za­blo­ko­va­nie bez pred­chá­dza­jú­ce­ho súd­ne­ho pres­kú­ma­nia a k poč­tu al­ter­na­tív­nych pos­tu­pov na za­blo­ko­va­nie prís­tu­pu/od­strá­ne­nie ob­sa­hu z rôz­nych dô­vo­dov.

Cie­le blo­ku­jú­cich opat­re­ní uve­de­né v zá­ko­ne, ako sú nap­rík­lad pre­ven­cia kri­mi­na­li­ty a ochrana osob­ných práv ale­bo súk­ro­mia, sú pok­ry­té nie­koľ­ký­mi le­gi­tím­ny­mi cieľ­mi pre obmedzenie uve­de­né v čl. 10 ods. 2 do­ho­vo­ru. Us­ta­no­ve­nia sa však nez­mie­ňu­jú expli­cit­ne ale­bo im­pli­cit­ne o po­vin­nos­ti sud­cu vy­ko­nať test pro­por­cio­na­li­ty s cie­ľom nas­to­liť spravodlivú rov­no­vá­hu me­dzi dot­knu­tý­mi stra­na­mi. V zá­ko­ne chý­ba zoz­nam me­nej závažných opat­re­ní, ako je blo­ku­jú­ce opat­re­nie, a ne­ne­chá­va sud­co­vi pries­tor pre mier­nej­šie san­kcie za ur­či­tých okol­nos­tí po po­sú­de­ní pro­por­cio­na­li­ty. Do zá­ko­na by sa mal dopl­niť zoznam me­nej zá­važ­ných opat­re­ní než za­blo­ko­va­nie prís­tu­pu/od­strá­ne­nie ob­sa­hu s cie­ľom umož­niť or­gá­nom a sú­dom ap­li­ko­vať me­nej zá­važ­né opat­re­nie, ak je to dos­ta­toč­né vzhľa­dom na le­gi­tím­ny cieľ, kto­rý sle­du­je ob­me­dzenie (test pro­por­cio­na­li­ty); opat­re­nie na za­blo­ko­va­nie prís­tu­pu by sa ma­lo vy­dá­vať ako pos­led­ná mož­nosť.

Prob­le­ma­tic­ká je aj prá­vo­moc úra­du pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu pri­jí­mať opat­re­nia na zabloko­va­nie prís­tu­pu bez pred­chá­dza­jú­ce­ho súd­ne­ho po­sú­de­nia. Sys­tém za­blo­ko­va­nia prís­tu­pu roz­hod­nu­tia­mi úra­du pre te­le­ko­mu­ni­ká­ciu bez pred­chá­dza­jú­ce­ho súd­ne­ho pres­kú­ma­nia (správ­ne opat­re­nie) by mal byť pre­hod­no­te­ný. Vy­va­žo­va­nie me­dzi konkuru­jú­ci­mi prá­va­mi a/ale­bo me­dzi opat­re­nia­mi ob­me­dzu­jú­ci­mi slo­bo­du pre­ja­vu a le­gi­tím­ny­mi cieľ­mi, kto­ré tie­to opat­re­nia sle­du­jú, by ma­lo byť vy­ko­ná­va­né sú­dom, a nie správ­nym or­gá­nom.

^[1][1] Ok­rem čl. 3 a čl. 8, kto­ré vstú­pi­li do plat­nos­ti v no­vem­bri 2007.

^[1][2] Dos­tup­né na .

^[3]CommDH(2011)25 Sprá­va ko­mi­sá­ra pre ľud­ské prá­va Ra­dy Euró­py Tho­ma­sa Hammerbegra po náv­šte­ve Tu­rec­ka z 27. – 29. ap­rí­la 2011, ods. 60 a nasl.

^[1][4]   Európ­ska Únia, Sprá­va z od­bor­nej re­ví­zie Lor­da Mac Do­nal­da z Ri­ver GLo­ve­ru, QC, apríl 2011. Tiež poz­ri Wol­fgang Be­ne­dek a Kat­rin Ny­man-Met­calf, Sprá­va o ná­le­zoch a odpo­rú­ča­niach z mi­sie na od­bor­nú re­ví­ziu prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu (Is­tan­bul a An­ka­ra, 12. – 16. máj 2014).

^[1][5]   ESĽP, Ah­met Yil­di­rim v. Tu­rec­ko, sťaž­nosť č. 3111/10, 8. de­cem­ber 2012.

^[6]         Poz­ri od­sek 68.

^[1][7]   Sťaž­nos­ti č. 48226/10 a 14027/11, 1. de­cem­ber 2015.

^[1][8]   Is­tan­bul, 14. Trest­ný súd, 2013/406 D.is.

^[1][9]Ok­rem iné­ho poz­ri Rum­mi v. Es­tón­sko, sťaž­nosť č. 63362/09, 15. ja­nuár 2015, od­sek 82.

^[1][10]Poz­ri Hir­vi­saa­ri v. Fín­sko, sťaž­nosť č. 49684/99, 27. sep­tem­ber 2001, od­sek 30.

^[1][11] Ústav­ný súd, sťaž­nosť č. 2014/3986, 2. ap­ríl 2014.

^[1][12] Ústav­ný súd, sťaž­nosť č. 2014/4705, 29. máj 2014.

^[1][13]  Le­gis­la­tív­ny pro­ces vo ve­ci tých­to no­viel bol kri­ti­zo­va­ný pred­sta­vi­te­ľom OB­SE pre slo­bo­du mé­dií v sprá­ve pub­li­ko­va­nej v ja­nuá­ri 2014, kto­rý si vši­mol, že ne­bol vy­ko­na­ný žia­den pro­ces kon­zul­tá­cie po­čas príp­ra­vy návr­hu no­viel, čo brá­ni­lo akej­koľ­vek zmys­lupl­nej ve­rej­nej dis­ku­sii o tej­to otáz­ke a že no­ve­ly inter­ne­to­vé­ho zá­ko­na bo­li pri­da­né do „všeo­bec­né­ho zá­ko­na o no­ve­lách“, kto­rý sa tý­kal aj ne­re­le­van­tných návr­hov no­viel o Mi­nis­ter­stve ro­di­ny a sociál­nej po­li­ti­ky, so­ciál­nej bez­peč­nos­ti, zá­ko­na o všeo­bec­nom zdra­vot­nom pois­te­ní a mno­ho iných. Poz­ri pred­sta­vi­teľ OB­SE pre slo­bo­du mé­dií, inštruk­táž o navr­ho­va­ných zme­nách zá­ko­na č. 5651 o inter­ne­te (Tu­rec­ko), ja­nuár 2017, s. 3. Dos­tup­né na:<(http://www.os­ce.org/fom/110823?download=true)>.

^[1][14]CDL-REF (2016)027, roz­sud­ky Ústav­né­ho sú­du Tu­rec­ka (2014/87E, 12015/112K) z 8. de­cem­bra 2015.

^[1][15]Tu­rec­ké úra­dy spo­chyb­ni­li pres­nosť in­for­má­cií z neo­fi­ciál­nych zdro­jov.

^[1][16]Dos­tup­né na <http://free­dom­hou­se.org/re­port/free­dom-net/2015/tur­key>.

^[1][17]Dos­tup­né na <http://www.os­ce.org/fom/233926>.

^[1][18]Pozri okrem iné ho ESĽP, In­cal v. Tu­rec­ko, sťaž­nosť č. 22678/93, 9. jún 1998.