Našim zámerom nie je komplexné zhrnutie siedmich rokov zahraničnej politiky jedného, i keď malého, štátu. Nebudeme hovoriť ani o technických nuansách vstupu do medzinárodných štruktúr. O nich sa denno-denne v dostatočnej až nadbytočnej miere referuje v médiách, aj keď si veľmi dobre uvedomujeme, že – použijeme myšlienku Z. Brzezińského – že „politické komentáre neraz predbiehajú organický vývoj a tento závisí viac od mediálnych interpretov a tvorcov ako od vlastných aktérov udalostí“. Nasledujúce riadky by mali byť skôr o pripomenutí a načrtnutí niektorých fenoménov sprevádzajúcich zahraničnú politiku Slovenskej republiky v siedmom roku jej existencie sumarizujúcom doterajší vývoj a načrtávajúcom možné perspektívy.
Spravodajstvo a referovanie o zahraničnej politike je preplnené skratkami názvov organizácií ako je EÚ, NATO, OECD, UN, WTO, WEU, MAAE, ILO a množstva ďalších. Tieto názvy, s výnimkou prvých troch alebo štyroch, občanovi, ktorý sa o zahraničnú politiku nijako zvlášť nezaujíma, skoro nič nehovoria. Povážlivejšie je však to, že v bežnom spravodajstve o postavení Slovenska vo svete, sa len ťažko dá identifikovať jednotiaca idea zahraničnej politiky, ak len za koncepciu nechceme vydávať, že Slovensko by v týchto organizáciách nemalo chýbať už len preto, že ich členmi sú aj iné štáty a najmä naši susedia. Členstvo v medzinárodných alebo nadnárodných organizáciách nemožno chápať len účelovo a už vôbec nemožno spochybňovať ambície SR dosiahnuť plnoprávne členstvo v EÚ a NATO. Celkom určite stojí však za to pripomenúť, že v slovenskej zahraničnej politike nielenže chýba kontinuita a tradícia, ale aj intelektuálna vízia premietnutá do strategického konceptu zahraničnej politiky usmerňujúca konanie politických elít a exekutívy. Strategické iniciatívy, ktorých autorom i vlastníkom môže byť objektívne aj ten najmenší subjekt medzinárodného spoločenstva, sú najschodnejšou cestou k získaniu rešpektu medzinárodného spoločenstva a veľmi často sú podnetom k formulovaniu riešení chronických problémov medzinárodného života, dokonca skrývajú v sebe istý „samovývoj“.
Ako prekročiť vlastný tieň Štandardnú zahraničnopolitickú agendu Slovenská republika prostredníctvom príslušných orgánov nepochybne vykonáva, už len preto, že existuje a má na to vytvorené príslušné orgány. Otázkou však je, či dokáže prekročiť oblasť „povinného“ a aktívne sa začleňovať do medzinárodného diania. Nejde totiž len o napĺňanie požadovaných kritérií pre vstup, následné platenie príslušných členských poplatkov, o formulovanie oficiálnych dokumentov a diplomatické zdvorilosti. Ide aj o vydobytie si skutočného rešpektu partnerov, ktorí sú na medzinárodnej scéne skúsenými harcovníkmi a dobre vedia, že pre akúkoľvek ekonomickú slabosť či technologické zaostávanie a politické bolestínstvo na nej niet miesta. Alebo je: ale niekde v kúte.
Ani Západ napokon nevyťahuje z rukáva len tak akoby náhodou osobnosti rangu Coudenhove-Kalergiho, Monneta, Kennana či de Gaulla každý deň. Nakoniec aj Slovensko už malo osobnosti takéhoto formátu, predsa za Štefánika a Osuského by sa nemusela hanbiť ani jedna krajina. Nik nemôže SR vytknúť, že nie je autorom myšlienky Višegrádskej spolupráce, aj keď je jej spoluzakladateľom, čo určite nie je totožné, rovnako ako jej nemožno vyčítať, že nevymyslelo štatút asociovaných krajín EÚ a partnerských krajín NATO. Hoci, ak by sa o niečo podobné a zmysluplné aspoň pokúsilo, bolo by to jeho veľké plus. Pri retrospektívnom pohľade je potrebné vziať do úvahy fakt, že samostatné Slovensko nebolo úplne chceným dieťaťom. Vývoj na teritóriu bývalej Juhoslávie zrelativizoval faktor „nechcenosti“ a obáv Západu z rozpadu ex-Č-SFR. Napriek tomu sa i dnes náskok „korytnačky pred Achillom“ nezmenšil. V záujme objektivity nemožno predchádzajúcej politickej reprezentácii uprieť iniciatívu pri zakladaní zoskupenia spolupráce krajín v rámci Stredoeurópskej dohody o voľnom obchode CEFTA, na ktorú sa Brusel nedíval s príliš veľkým nadšením a jej vlastné členské štáty sa svojou príslušnosťou k nej tiež navonok nechválili, aj keď z nej ekonomicky iste profitovali. Predchádzajúca vláda dospela v zahraničnopolitickej oblasti samostatne k názoru, že strategickým partnerom Slovenska by mohlo byť Francúzsko. Tichá a faktická medzinárodná izolácia Slovenska však nevytvárala obojstranné predpoklady pre naplnenie takéhoto vzťahu. Paríž sa navyše mohol celkom oprávnene domnievať, že Slovensko nepochodilo v Bonne, a výhradne z tohoto jediného dôvodu klope na dvere Elyzejského paláca. Ako motív by to skutočne bolo slabé a nedostačujúce. Nebolo to však celkom tak.
Nevyhnutnosť jednoty postojov Jedna z klasických anekdot hovorí o prehliadke jednotiek pruského generála, ktorý vojakom kladie tú istú otázku: „Otáča sa Zem okolo Slnka alebo Slnko okolo Zeme ?“ Strémovaní vojaci odpovedajú protichodne, vyberajúc si z dvoch ponúkaných variantov. Generál na to nepovie nič, až v závere prehodí ku svojmu sprievodu: „Páni, je mi jedno, čo sa okolo čoho točí, ale v pruskej armáde musí panovať jednota názorov !“ Pre skeptikov pochybujúcich o vhodnosti použitého príkladu pre oblasť zahraničnej politiky je potrebné v poslednej vete zdôrazniť namiesto slov „pruská armáda“ pre rozhádané Slovensko inšpirujúce slovné spojenie „jednota názorov“ z čoho implicitne vychádza jednota postojov. Aktuálny príklad: Čitateľ sledujúci pravidelne zahraničnú tlač v súvislosti s konfliktom Severoatlantickej aliancie okolo Juhoslávie a krízy v Kosove mohol priebežne zaznamenávať protichodné názory politických spektier vo viacerých členských krajinách EÚ a NATO na vlastný priebeh krízy a spôsoby jej riešenia. Stačí si zobrať do rúk aktuálne čísla The Guardian, Le Figaro, Frankfurter Allgemeine či Corriere della Sera a všade sa možno pri hodnotení doterajších výsledkov stretnúť s prejavmi hrdosti a zdôraznenia zásluh diplomacie podľa miesta pôvodu toho ktorého denníka ako práve toho najrozhodujúcejšieho činiteľa. Komentáre v slovenskej tlači nezriedka tnú výlučne do vlastných radov akonáhle tieto nie sú v zákryte niekedy s vonkajším impulzom, niekedy s výrazne subjektívnou predstavou. Svojím počtom ďaleko predčia „pozitívnu“ a presvedčivú štátno-mediálnu propagáciu, ktorá existuje aj v demokratických a neautoritárnych režimoch a má svoje dôležité miesto aj v krajinách v ekonomickej tranzícii. Nie je potrebné ukazovať prstom, stačí sa pozrieť vôkol. Propagáciu si môže niekto zamieňať s potemkinovštinou, čiže predstieraním niečoho, čo v skutočnosti neexistuje. Pozitívna propagácia na rozdiel od nej zdôrazňuje dosiahnuté výsledky so zámerom nevypichovať v tvrdom konkurenčnom prostredí to, v čom daná krajina zaostáva v snahe, aby pozitívnych výledkov s pomocou efektívnych vstupov zvonku bolo ešte viac.
Bez stratégie sa nezaobídeme V nasledujúcich obdobiach je potrebné postupovať tak, aby Slovensko po necelých siedmych z hľadiska perspektívy doposiaľ krátkych a chudobných (aby prišli i tie žírne) rokoch vlastnej existencie, dokázalo s novou kvalitou a presvedčivosťou formulovať, resp. dopĺňať svoj zahraničnopolitický strategický koncept v strednom a dlhodobom horizonte. Čiže po očakávanom dosiahnutí členstva v OECD, NATO a EÚ, no zároveň aj súbežne s týmito prístupovými procesmi. Svojho konceptu by sa malo s akceptovateľnou dávkou flexibility držať aj pri výmene politických reprezentácií a občasných zdržaniach v jeho napĺňaní. V novej situácii tvorby silného trojuholníka zahraničnej politiky prezident – parlament – exekutíva je zvlášť dôležité realizovať vlastný koncept synergickým spôsobom v prospech dosiahnutia spoločných cieľov. Pozornosť treba vo zvýšenej miere naďalej venovať jednotnému vystupovaniu v zahraničí tak, aby za žiadnych okolností nedošlo k sťažovaniu si na domácich politických protivníkov pred zahraničnými partnermi, čo v ich očiach spochybňuje dôveryhodnosť najviac práve sťažovateľa. V blízkom období treba objektívne rátať s plošným nástupom novej generácie kvalifikovaných ľudí. Pre týchto by nemala byť historická skúsenosť, empatia, to najlepšie z národných tradícií a úcty k občianskych hodnotám popri samozrejmých jazykových a ďalších požadovaných znalostiach zbytočným balastom, ale spoľahlivou zásobárňou samostatného kvalifikovaného uvažovania v novom kooperujúcom, no zároveň i konkurenčnom prostredí.
Jasná formulácia záujmov Slovenská republika má svoje národno-štátne záujmy tak ako každý iný štát. Niekedy sa však zdá, akoby mimo „priorít“ – vstupu do OECD, EÚ, NATO – nič iné neexistovalo. Bojíme sa o týchto záujmoch nahlas kvalifikovane hovoriť, alebo ich naozaj nemáme? Predmetom záujmu popri euroatlantických prioritách sú ešte tak susedské vzťahy, čo nie je, minimálne pri pohľade na mapu, len V-4. Oblasť bilaterálnej spolupráce je pre SR však veľmi dôležitá nielen v reláciách so západoeurópskymi a susednými krajinami, ale aj so štátmi ďalších regiónov. Ekonomická dimenzia diplomacie je tiež veľmi dôležitá, ale určite nie až natoľko, aby predstihla či dokonca nahrádzala jej politický rozmer. Jednou z veľmi dôležitých častí strategického konceptu by mal byť nesamoúčelný iniciačný predstih alebo schopnosť naň – ak prichádza zvonku – kvalifikovane a včas reagovať. Tento celkový iniciačný predstih v politicko-diplomatickej rovine, spolu s technologickými a spoločensko-vývojovými výhodami si po roku 1989 cieľavedome a z hľadiska uplatňovania svojich záujmov celkom pochopiteľne a zaslúžene udržiavajú krajiny Západu. Ak sa bude Slovensko snažiť samo definovať svoje zahraničnopolitické záujmy ako prienik možného do objektívne daného, vôbec to nemá znamenať, že dôjde k spochybňovaniu doterajšej práce alebo vytýčeného smeru. Zmyslom je nadobudnutie vlastného úprimného a odôvodneného presvedčenia o vlastnom konaní nielen u elít, ale aj u más. Napríklad v podmienkach prístupového procesu k EÚ dnes už nie je otázkou, či SR a niektoré ďalšie štáty do nej vstúpia, ale ako dokážu v nových podmienkach koexistovať. Spolupráca malých štátov pri vnútornej reforme EÚ bude veľmi dôležitá. Vedia to rovnako Francúzsko a Nemecko ako Belgicko alebo Dánsko. Niektoré ponúkajúce sa asociácie sú do istej miery hyperbolou, ale ako analógie vo svojej podstate platia. Ako ďaleko a blízko je v tomto pohľade od výroku kartáginského posolstva v Ríme pred prvou púnskou vojnou, keď o superiorite nad morom nemohlo byť nijakých pochýb (bez povolenia Kartága si nikto nemôže v mori ani len ruky umyť), od výroku komisára EÚ na adresu donedávna vzorového českého politika, keď si tento dovolil vyjadriť vlastný názor na vzájomne výhodné vzťahy ČR s EÚ – nie je to Európska únia, kto chce vstúpiť do Českej republiky? Veď ani čelní zahraniční predstavitelia, ktorí sú domácimi médiami, resp. ich časťou, apriórne citovaní v úctivom predklone, nie sú pred vlastnou verejnosťou uchránení od odhalení najrôznejších subjektívnych rizík, pokušení i zlyhaní – politických i ľudských.
Predpoklady rovnocennosti Dosiahnutie reálneho rovnocenného vnímania bývalých postkomunistických krajín zo strany Západu i vice versa napriek tomu určite nespočíva v mentorstve, vyhadzovaní si hriechov na oči, v izolácii, ale v lepšom vzájomnom poznaní, prehlbovaní vzájomnej dôvery a spolupráce. Tu však už budú mať rozhodujúce slovo nové generácie nezaťažené minulosťou, a to na oboch stranách. Na to, aby sa náš človek nemusel cítiť menejcenne v Rakúsku alebo Nemecku, nesmie sa dať strhnúť k tomu, aby sa rovnakým spôsobom ako neraz obyvatelia spomenutých krajín nedíval „z poschodia“ a s predsudkami na ľudí z krajín bývalého Sovietskeho zväzu či Balkánu.
Vízia zahraničnej politiky ako takej, i tej, ktorú sa snaží viesť Slovensko, vo svojej prvotnej podstate nemusí znamenať prednostne len správnu voľbu cieľov a ovládanie príslušného technického inštrumentária. V skutočnej odpovedi na aktuálne politické výzvy by sa akiste v nadčasovom a odosobnenom pohľade zhodli tí, ktorí pracovali a pracujú v oblasti ľudských zdrojov, teda napríklad benediktíni, jezuiti, Kominterna i Európska únia. Pre nich bola a je vždy rozhodujúca kvalita týchto zdrojov vo vzťahu k stanoveným cieľom.
V nedávnom období kvalifikované domáce hlasy správne upozorňovali na potrebu diskusie strategického konceptu slovenskej zahraničnej politiky. Zúžil sa vari dnes jej potenciálny záber? Z hľadiska podania nespochybniteľného dôkazu jeho existencie by to bol ten lepší prípad.
Autor je pracovníkom MZV
