V debatách o slovenskej politike sa veľmi populárnym stal názor, že po volebnej porážke HZDS už budúce voľby nebudú súbojom o demokraciu, ale „klasickým“ súbojom medzi ľavicou a pravicou. Najčastejšie sa ako póly tohto očakávaného zápasu spomínajú SDĽ a KDH. A že nejde iba o akúsi intelektuálnu debatu, ale o vážnu vec, o tom svedčí čoraz častejšie pravicové a ľavicové krepčenie v slovenskej vláde. Verným pravičiarom a ľavičiarom sa prognóza o zrode štandardnej politickej scény zrejme dobre počúva a preto jej ochotne podliehajú. Veď, podľa logiky veci, ak má pravica či ľavica v budúcich voľbách uspieť, musí sa už teraz vyčleňovať vo vzťahu k budúcemu hlavnému protivníkovi.
Takže minister pôdohospodárstva Pavol Koncoš vyhlasuje, že jeho záporný postoj k návrhu kandidáta SMK na post predsedu Správnej rady Slovenského pozemkového fondu nevyplýva z národnostných, ale „zo zásadných, principiálnych rozdielov v pohľade ľavicového politika na riešenie otázok poľnohospodárstva“, pričom tieto predstavy sú vraj diametrálne odlišné od predstáv „pravicových konzervatívnych síl“. Ministerka financií Schmögnerová nás zase varuje pred neoliberálnymi ekonomickými predstavami z dielne starej VPN, ktorých vplyv opäť rastie. Z pravej strany naopak mohutnie kampaň proti nedôveryhodnému starému boľševikovi Schusterovi, čoby koaličnému kandidátovi na prezidenta – a to nie je nič proti všeobecnému špineniu ministrov za SDĽ označeniami ako „Kozlík v sukni“, deblokátor, predávač stíhačiek, eštébák a najnovšie aj nacionalista.
TROJROZMERNOSŤ SLOVENSKEJ POLITIKY
Ctení autori týchto výbojov by sa však mali mierniť, strohé fakty totiž premene slovenskej politickej arény na pravo-ľavú vôbec nenasvedčujú. Áno, HZDS po voľbách v preferenciách pokleslo, jeho hlasy sa však bezpečne presunuli k SNS. Súčet preferencií HZDS a SNS pritom zostáva rovnaký – v rozmedzí okolo 30-35 percent. Toto že je počiatok pravo-ľavého súboja? A to ešte ponechajme bokom fakt, že rastúce sociálne problémy budú opozícii nahrávať určite viac ako koalícii. Možno teda pri všetkej triezvosti mysle konštatovať, že slovenská politika je už dlhé roky prirodzene trojrozmerná a podľa všetkého takou ešte poriadne dlho zostane. Teda žiadny dipól pravica – ľavica, ale výrazne vyvinutý trojuholník, ktorého rohy sa volajú „modrá“ občianska pravica, socialistická ľavica a ľudáctvom šibnutí národniari.
Ono všeobecne nie je dobré podliehať zjednodušeným schémam z učebníc politológie. Aj vo vyspelých krajinách je normálne, že v konkrétnych politických podmienkach sa vyvinula iná, než učebnicová stranícka škála. Príkladom je Nórsko, alebo náš sused Rakúsko, kde posobia tri vyrovnané politické strany – sociálni demokrati, ľudovci a Heiderovi populisti. Ani na Slovensku napokon nie je trojpólová politická škála žiadnou novinkou, veď už v rozmedzí rokov 1918 – 1938 sa tu vyvinuli tri silné politické prúdy – socialisti (komunisti a sociálni demokrati), ľudáci a agrárnici. Dokonca možno vytušiť aj určitú kontinuitu: socialisti zostali, ľudáci sa názorovo odrážajú v SNS a HZDS, iba agrárnici „prirodzene“ zanikli a ich pomyselnú štafetu prebrala občianska pravica.
PRAVICA A ĽAVICA SA POTREBUJÚ
Slovenskí koaliční politici by sa teda mali zbaviť ilúzií a reálne pripustiť, že ani budúce voľby nebudú čistým zápolením pravice a ľavice, ale oveľa pravdepodobnejšie súperením troch základných politických zoskupení – podobne ako v roku 1998. Ani jedna z týchto skupín pravdepodobne nebude schopná vládnuť sama, ale iba s druhým silným partnerom. Nuž a aj napriek občasnému koaličnému iskreniu je stále jasné, že pravý a ľavý pól majú k sebe bližšie, ako k HZDS a SNS. Veď kým pravica a ľavica sa sporí napr. o výšku DPH, v konflikte s národniarmi (či ako ich nazvať), ide o také základné otázky, ako sú členstvo v NATO a EÚ, o premenu mafiánskej ekonomiky na sociálne trhové hospodárstvo, či jednoducho o ľudskú slušnosť a rešpekt k demokracii. Takže pravica a ľavica sa naďalej budú potrebovať.
Napokon, poukazovanie na rozdiel medzi ľavicou a pravicou vo vláde može mať aj kultivovanejší a dokonca účinnejší priebeh, ako je vzájomné nálepkovanie. Netreba plýtvať nadávkami na partnera, ani z neho robiť satana. Stačí pozitívne bojovať za svoje idey a s úctou polemizovať s inými predstavami. Rakúsky príklad ukazuje, že to ide.
Autor je publicista
